Od sťahovania Slovákov do Peštianskej stolice a následne na Dolnú zem uplynulo už plných tristo rokov a neprebádané cirkevné archívy už od prvých rokov osídľovania skrývajú veľa vzácnych dokumentov písaných najmä v slovakizovanej češtine.

Začiatkom 18. storočia väčšie skupiny Slovákov zo Zvolenskej, Hontianskej a Novohradskej stolice osádzajú tri za sebou idúce panské pustatiny, ležiace na juhovýchod od Budapešti. V roku 1711 prichádzajú do Alberti, r. 1716 do Irše a r. 1720 do Pilíša. V roku 2011 si takto Alberti (od roku 1950 obec spojená s Iršou a nesie názov Albertirša) pripomína trojsté výročie svojho založenia a tým aj vznik miestnej evanjelickej cirkvi. To bol aj dôvod, pre ktorý som sa rozhodol nahliadnuť do vzácnych cirkevných dokumentov, ktoré prezrádzajú najmä históriu školstva, ktorá neoddeliteľne súvisí s albertskou evanjelickou cirkvou.

Pripomeňme, že už v prvom roku osídlenia Alberti si slovenskí evanjelici priviedli so sebou farára a učiteľa Bedricha Claudíniho. Celý čas medzi nimi ako farári a učitelia pôsobili významné osobnosti. Spomeniem aspoň Samuela Tešedíka st., ktorý tu bol v poradí štvrtým farárom, pôsobil v rokoch 1740-1744, kedy sa mu tu narodil roku 1742 syn Samuel - reformátor uhorského školstva, hospodárstva a duchovného života. Keďže sa tu chcem v rozhodujúcej miere venovať albertskému školstvu a najmä miestnemu rodákovi Štefanovi Jančovičovi, nadšencovi štúrovských jazykovedných úsilí a autorovi slovensko-maďarského slovníka, nedá mi načrieť do vzácneho prameňa, jeho otcom Jurajom Jančovicom napísaných dejín prvých sto rokov albertského školstva. Napísané sú v biblickej češtine, vtedajšej bohoslužobnej reči slovenských evanjelikov, ktorých školy a učitelia boli súčasťou evanjelických zborov. Na tomto dokumente vidieť, že v tom čase rechtori viedli úradné záznamy popri latinčine aj v slovakizovanej češtine. Aby sme sa viac dozvedeli o rodine Štefana Jančoviča, bude dobré poznať dráhu a pôsobenie jeho otca. Autor týchto dejín Juraj Jančovic, také bolo jeho pravé priezvisko a aj jeho priezvisko školopovinných detí, ktoré možno vyčítať zo školských záznamov. Narodil sa 25. 1. 1771 v novohradskom Siráku, kde jeho otec Pavol Jančovic bol záhradníkom u grófa Telekyho a matka Eva, rodená Kasoniová, domácou. Po elementárnej škole, ktorú vychodil v rodisku, navštevoval evanjelické školy v Ožďanoch, Banskej Bystrici, Levoči a v Kežmarku. Na štúdium im vypomáhala sestra Zuzana, ktorá sa vydala za oždianskeho farára Ondreja Šajbena. Po smrti otca si brata Juraja zobrala k sebe a zabezpečovala mu štúdium. Keď sa však chcel po vzore evanjelických vzdelancov vybrať na ďalšie štúdium na niektorú nemeckú univerzitu, ďalšiu pomoc od sestry už ako dospelý nedostal. Rady a pomoc hľadal potom u mladšieho brata, ktorý bol učiteľom v Tápiószentmártone, ale aj ten mu poradil, aby v ďalšom štúdiu nepokračoval a odišiel na „kondície“. Tie mu hneď brat vybavil u šľachtica Pongráca, zaslúžilého a horlivého seniorátneho dozorcu, žijúceho v Slovákmi obývanej Peterke. Ten hneď po vykonanej „próbe“ (skúške) v prítomnosti svojich zaťov a farára Juraja Furdíka si ho v zbore ponechal a pripojil k učiteľovi a kantorovi Pavlovi Frčkovi, ktorý ho doučil hrať na organe a po štyroch týždňoch 8. 1. 1792 Juraja Jančovica (Georgius Jantsovitz) pozvali za učiteľa do Cinkoty. Tam nahradil učiteľa Jozefa Ambrózyho, ktorý pre nemravnosť musel opustiť učiteľský úrad. Juraj Jančovic sa v Cinkote oženil s Juditou Farokovou, dcérou asódskeho mäsiara Gregora Faroka a matky Barbory Jalšovickej. Z manželstva sa im narodilo 11 detí, z ktorých päť v Cinkote zomrelo. V roku 1820 v Alberti žila 19-ročná Johana, 24-ročný Samuel, správca v službe Samuela Jalšovského, 11-ročný Ján Karol, 9-ročný Štefan, 6-ročný Daniel a 3-ročný Pavol.

Juraj Jančovic pôsobil v Cinkote 17 rokov a v roku 1809 ho pozvali za učiteľa do Alberti, kde nastúpil po chorľavom Jánovi Klementisovi. Súčasťou nim napísaných albertských školských dejín z roku 1820 je aj jeho povolávací vokátor, mená a charakteristika dovtedajších učiteľov a cirkvou im zaručené dôchodky.

Pokračovaním a ďalšou súčasťou týchto dejín sú latinsky písané inštrukcie pre učiteľa, ktoré vyplývajú z nariadení cirkevných vrchností a protokoly z ich zasadnutí. Veľkú výpovednú hodnotu má od roku 1820 do roku 1826 každoročne napísaný zoznam a hodnotenie žiakov pre potreby „exámenu“. Krstné mená žiakov sú písané latinsky a ich priezviská, ktoré sú takmer všetky slovenské, vtedajším pravopisom. Z jednotlivých kolóniek v hodnotiacom zozname sa môžeme dozvedieť, že kedy nastúpil žiak do školy (spravidla to bolo 1. novembra alebo 1. decembra), dovtedy deti pomáhali rodičom na poli; koľko dní v roku žiak vynechal, v akej triede bol zaradený (donatista, menorisantes prioves, memorisantes posteriores, catechitestes leqentes, sillabisantes, alph. lenqentes, aqnoscentes, literarsaquoscenste), charakteristika a hodnotenie žiaka (výborný, usilovný, chápavý, poslušný, prudký, živý, samopašný, dotieravý, slabý, lenivý, hlúpy...); meno rodiča. V týchto rokoch Juraj Jančovic, ako prezrádzajú školské výkazy, učil aj svoje deti Jána Karola, Štefana, Daniela a Pavla a všetci sú zapísaní s priezviskom Jantsovitz. Juraj Jančovic zomrel na choleru 21. 10. 1831 v Alberti.

Synovia Štefan a Pavol sa svojou činnosťou a dielom stali významnými osobnosťami v Uhorsku. Nie je známe, prečo si (alebo im) zmenili priezvisko na Jančovič (= Jančovic).

Spomeniem, že Pavol Jančovič sa narodil 17. 9. 1817 v Alberti. Po vychodení elementárnej školy v rodisku študoval v Poľnom Berinčoku, na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici a teológiu v Bratislave. S manželkou Emíliou Balážovou mal troch chlapcov a tri dievčatá. Okrem farárskeho povolania bol podžupanom Békešskej župy a kráľovským radcom. Zomrel 24. 2. 1894 v Ďule (Gyula).

Jeho o šesť rokov starší brat Štefan Jančovič sa narodil 10. 8. 1811 v Alberti. Z matričných záznamov sa máme možnosť dozvedieť, že jeho krstnými rodičmi boli važecký rodák, učiteľ v susednom Pilíši, spisovateľ Pavol Michalko (1752 Važec - 23. 2. 1825 Irša) a jeho manželka Terézia r. Bartholomeidesová.

 

Aj Štefan po vychodení základnej školy v rodisku nastúpil do gymnázia v Poľnom Berinčoku, stadiaľ odišiel na evanjelické lýceum do Bratislavy. Po smrti otca bol v rokoch 1831-33 učiteľom v rodisku a v rokoch 1833-36 absolvoval štúdium teológie vo Viedni.

Na rozdiel od jeho otca, ktorý si sám napísal a v albertskej školskej histórii uverejnil svoj životopis, biografické údaje o jeho významnom synovi Štefanovi sú skromné a v jednotlivých prameňoch aj rozdielne. Týka sa to najmä nástupu za farára do Sarvaša, keď sa uvádza rozdielny rok nástupu a pôsobenie. Za najsprávnejší bude rok 1836, ktorý uvádza Michal Žilinský, nie rok 1841, ktorý nachádzame na internete o dejinách evanjelického cirkevného zboru v Sarvaši, ani roky uvádzané v ďalších slovníkoch a encyklopédiach. Pripomínam aj to, že v žiadnych z nich nebol uverejnený úplný dátum jeho narodenia a tak som si ho osobne zistil v matrike albertskej evanjelickej cirkvi.

Štefan Jančovič v Sarvaši nadviazal na ľudovýchovnú činnosť svojho spolurodáka Samuela Tešedíka (20. 4. 1742 Alberti) tým, že propagoval jeho učenie a metódy o racionálnom spôsobe hospodárenia, o jeho ďalšom rozvoji. Podobne ako jeho kolegovia v Békešskej Čabe (K. Straka, P. B. Semian, J. Vilim) propagoval rozvoj vinohradníctva, ovocinárstva, včelárstva, chov hodvábnika a nové metódy modernejšieho poľnohospodárstva. Všímal si ťažký život poddaného ľudu a veľa urobil preto, aby sa Sarvašania vykúpili z poddanstva, o čom napísal aj dielo Sarvaš, jako slobodné býti majíce mesto (Pešť). Medzi pospolitým ľudom vykonával účinnú ľudovýchovnú a osvetovú činnosť a podával im námety, ako sa zapájať do aktívnej kultúrno-spoločenskej činnosti. Týmto spôsobom sa podieľal na zvýšení kultúrnej, odbornej a hmotnej úrovne a sociálneho postavenia Sarvašanov. Nemalú zásluhu má aj na rozvoji slovenského školstva a na národnom povedomí dolnozemských Slovákov, ktoré posilňoval aj propagovaním Štúrových Slovenských národných novín. Okrem iných svojich aktivít stal sa členom prvého školského výboru z Poľného Berinčoku do Sarvaša premiestneného seniorátneho gymnázia, bol členom Krúžku sarvašských učiteľov, ktorý udržiaval aktívne styky s učiteľmi na Slovensku. Považoval sa za slovenského národovca a na schôdzi tohto krúžku 20. novembra 1848 odporúčal svojim členom odoberať Štúrove Slovenské národné noviny. Známa je aj jeho spolupráca s peštianskym farárom Jánom Kollárom. Na jeho žiadosť prispel do jubilejnej peštianskej publikácie Řeči, Modlitby a Básně... (1838) básňou Cirkev ev. Sarvašská cirkvi pešťanské od Štěp. Jančoviča (M. Kmeť). Jeho najvýznamnejším dielom je slovensko-maďarský a maďarsko-slovenský slovník s gramatikou oboch jazykov. Ako nadšenec štúrovských jazykovedných úsilí slovníkovým spracovaním lexiky novozaloženého slovenského spisovného jazyka ním zareagoval už štyri roky po jeho prijatí a uvedení do života. Štefan Jančovic po zavedení nového spisovného slovenského jazyka zaregistroval množiace sa lexikálne prvky a tiež ich i sám obohacoval. Umne a rýchle zareagoval na vplyvy, ktoré zasahovali na slovenskú lexiku a javil zvýšený záujem o ľudový jazyk (F. Gregor). Ako píše v pripojenej „mluvnici“, slovník má pomôcť Slovákom, aby sa naučili po maďarsky hlavne kvôli úradom, ale má pomôcť aj Maďarom, aby sa naučili po slovensky. Ako dôvod okrem iného uvádza, že jedna tretina obyvateľov Uhorska hovorí po slovensky. Keď si obidva národy budú vážiť a učiť sa jazyk toho druhého, bude to na osoh obidvoch národov. Za prednosti slovenčiny pokladá jej zvučnosť, rytmický zákon, schopnosť tvoriť celý rad zdrobnelín a svojou mäkkosťou sa približuje taliančine. Má schopnosť vyjadriť jedným odvodeným slovom to, čo v iných jazykoch sa musí vyjadrovať opisne. Pre jej ľahkosť a mäkkosť Jančovič má po ruke aj prirovnanie, ktoré vzniklo v maďarčine „Tak sa lepí na človeka ako slovenský jazyk“ (K. Palkovič). Napísaním tohto slovníka ho poverila Uhorská vedecká spoločnosť. Ako vzor mal Štúrove Národňje Slovenskje Novini i Bernolákov Slovár. Napísal, že Anton Bernolák mu je „vodcom“, za ktorým „len s veľkou opaťernosťou kráčam“. Popri chvále Bernolákovho Slovára poznamenal však aj to, že to nie je slovník „aňi českí, aňi slovenskí, ale akísi pomješaní“ a maďarčina je v ňom vraj biedna. Štefan Jančovič použil Štúrov pravopis, ale zaviedol aj písanie „ä“ - mäd, plemä, ťemä... a prebral aj niekoľko českých výrazov. Palkovič ďalej konštatuje, že v úvode a v slovníku badať ním vžité a nasaté dolnozemské nárečie a tiež iné získané miestne nárečie, napríklad lesa (plot), lúčam (hádžem), poňva (obilná plachta), také aké sa používa v Novohrade, skadiaľ pochádza najviac Dolnozemcov. Slovník obsahuje aj Slovákmi zaužívané názvy miest a iných zemepisných útvarov Blatoň (Balaton), Budín (Buda), Jager (Eger), Maruša (Maros), Miškovec (Miskolc), Ostrihom (Esztergom), Pätikostolí (Pécs), Pešť, Segedín (Szeged), Vacov (Vác). Jeho slovník je nielen prvým slovníkom novej štúrovskej spisovnej slovenčiny, ale aj bohatým prameňom dolnozemskej slovenčiny. Niektorí domáci a zahraniční slovakisti uvádzajú, že dielo Štefana Jančoviča je vzhľadom na dobu, v ktorej sa venoval svojej rodnej materčine, doteraz nedocenené a zaslúžilo by si hlbšie hodnotenie. Navyše jeho dôkladná biografia a aj bibliografia absentuje v encyklopédiách, slovníkoch nielen na Slovensku, ale aj v Maďarsku. Aj preto chýbajú alebo sú o ňom neznáme alebo nepresné biografické údaje. Štefan Jančovič mal záľubu v cestovaní a navštívil viaceré štáty, medzi nimi Turecko a USA, o ktorých napísal aj knihy v maďarčine: Výlet v Istanbule (1864) a Cestovanie v severoamerických slobodných štátoch (1872). Keď Štefan Jančovič dosiahol vek 60 rokov (1871), zriekol sa aj z dôvodov národnostných a v tom čase sa stupňujúcej maďarizácie kňazského úradu a utiahol sa do súkromia (M. Ondrušková). Ako je známe, to isté stihlo v Sarvaši aj jeho vrstovníka a súčasníka Štefana Koreňa.

Farár, jazykovedec, spisovateľ, osvetový pracovník Štefan Jančovič umrel 29. 3. 1893 v Sarvaši.

Ján Jančovic

 

Pramene a literatúra:

Jančovič, Štefan - Jancsovics, István: Noví slovensko-maďarskí a maďarsko-slovenskí slovňík... II. odďel - slovensko - maďarskí slovník + Maďarská mluvnica predložená slovensko-maďarskému Slovňíku. I. zväzok (2 ), Na Sarvaši Literámi Leopolda Réthyho. Nákladom vydavaťela, 1848.

Jančovič, Š.: Noví obšírni maďarsko - slovenskí a slovensko - maďarskí slovňík.

Jancsovics, J.: Új kiremitö szláv - magyar és magyar - szláv szótár. I. - II. V Prešporku 1863.

Jancsovics, J.: Kirándulás Istambolba az 1863-dik év april hovábam (Budapest, Nyomatott és Heckenastnál, 1864).

Gregor, F.: Jančovičov slovník a niektoré jeho vzťahy k slovenčine. Slovenská reč, 56, 1991, č. 1.

Kmeť, M.: Dejepis mestečka Sarvaš... od M.Žilinského. Vysvetlivky a poznámky, B. Čaba, 2004 s. 179.

Ondrušková, M.: Ľudovýchovná činnosť slovenských učiteľov , národných buditeľov na Dolnej zemi v 18. a 19. storočí. Slováci v zahraničí 10, MS Martin, 1984 s. 126 - 127.

Palkovič, K.: Štefan Jančovič ako prvý lexikograf Štúrovej slovenčiny. Slovenská reč, 56, 1991, č.1.

- Matricula Evangelica Albertiensis. Baptisati Anno 1811, numer 61. datum 10 augustus, nomen baptisati Stephanus, nomina patrum Georgius Jantsovitz, nomina matrum Judita Farók, nomina susceptorum et compatrum Paulus Michalko, Therésia Bartholomeides, Paulus Szuda, nomen baptisti Georg Venich.

- Prothocollum isthoc Scholae Albertiensis Evangelica A. C. Memorabilia eius in se continens, scribi coeptum Anno R. S. 1820 d. 31. Jan. per me Georgium Jantsovitz. Historye o Školi Albertské.