Počas môjho pobytu v Maďarsku v Budapešti som sa spoznal pri slúžení svätých omší v kostole sv. Jozefa aj s jedným zaujímavým človekom, rodákom z Dabašu-Šáre bývajúcim v Inárcsi. Jednoduchý, skromný a dobrý človek Ján Janičák. On ma postupne uviedol k miestnemu katolíckemu kňazovi v Šáre, kde mi sprostredkoval možnosť odslúžiť svätú omšu v slovenskom jazyku v miestnej katolíckej škole a neskôr aj v miestnom kostole.
Potom sme spolu s budapeštianskym zborom Ozvena vlani v auguste mali slovenské litánie v miestnej kaplnke v rámci Šárskych dní. Tohto roku som v lete strávil 5 dní dovolenky u pána Janičáka, ktorý, ako som už spomenul, býva v Inárcsi. Pricestoval som v nedeľu večer, 21. augusta, takže sme ešte stihli zájsť aj do Šáre, kde práve končili Šárske dni a, samozrejme, zastavili sme sa v známom slovenskom dome závinov u milej pani Terezky.
Zaujímal som sa o Slovákov bývajúcich v Inárcsi. Podľa výpovede pána Janičáka od roku 1900 sa Slováci zo Šáre začali postupne sťahovať do susedného Inárcsu. Dôvod bol veľmi jednoduchý: kvôli práci na poli, ale aj kvôli pozemkom, ktoré boli v Inárcsi oveľa lacnejšie ako v Šáre. Takto sa postupne presťahovalo a osídlilo Inárcs okolo 200 – 300 šárskych Slovákov. Prví osadníci bývali na jednej ulici – na Rákócziho ulici. Neskôr sa ich počet zvyšoval a bývali už aj na Ulici Honvéd. Dnes žijú roztrúsení po takmer celej dedine. Je zaujímavé, že mnohí ešte rozprávajú po slovensky a pritom v samotnom Inárcsi ešte nie je založená slovenská samospráva. Pravidelne však udržujú styky so šárskymi Slovákmi a niektorí z nich navštevujú aj slovenské sväté omše v Budapešti. Pán Janičák, ako mi prezradil, asi 3 roky navštevoval v Budapešti na Ulici Akadémie kurz slovenského jazyka pod vedením pani profesorky Hany Kollárovej.
Jeho ďalším slovenským priateľom je Gábor Horňák, ktorého som takisto vídaval v kostole v Jozefíne. On rozpráva veľmi dobre slovensky a v pondelkový večer sme navštívili spolu s pánom Janičákom jeho rodinu. Nie vlastnú, ale rodnú. Navštívili sme jeho mamičku Máriu Horňákovú, ktorá žije sama, je vdova, navyše už staršia pani, 84-ročná a chorá, po operácii. Tak som priamo v jej dome slúžil slovenskú svätú omšu, ako nám to umožňuje aj pastoračná starostlivosť o chorých. Po svätej omši som mal možnosť porozprávať sa s Gáborom i s jeho mamičkou o ich rodine. Takisto pochádzajú zo Šáre. Gáborova mamička vychovala 5 detí, okrem Gábora štyri dcéry – Máriu, Elenu, Katu a najmladšiu Alžbetu. Celá rodina však v roku 1947 v rámci presídlenia odišla s mnohými šárskymi rodinami (a tiež kňazom, o ktorom som písal už dávnejšie) do Kalinkova pri Bratislave. V roku 1962 sa však vrátili späť a presťahovali sa do Inárcsu. Všetky deti sa narodili na Slovensku, kde si osvojili v škole aj slovenský jazyk a tak dnes nie je pre ne problém komunikovať po slovensky, o čom som sa aj presvedčil, keďže okrem Gábora boli prítomné aj jeho dve najstaršie sestry.
Pán Janičák ma uviedol aj do ďalšej veci. Zo Šáre pochádzal jeden kňaz a bol to vôbec prvý kňaz, ktorý vzišiel z tejto dediny a hovoril veľmi dobre spisovne po slovensky. Bol to Jozef Szabó. Bohužiaľ, zomrel v pomerne mladom veku, ťažko chorý. Navštívil som jeho hrob na šárskom cintoríne. Ako som prechádzal uličkami pomedzi hroby, mnohé priezviská hovorili samé za seba – že sú tu pochovaní početní Slováci. Podľa svedectva pána Janičáka a podľa zachovaných primičných obrázkov bol Jozef Szabó vysvätený na kňaza v r. 1977, po štúdiu v seminári v Päťkostolí. Jeho kaplánskymi a farárskymi stanicami boli Išaseg, Nagykáta, Hatvan, Dánszentmiklós a pre chorobu žil potom vo svojej rodnej obci spolu so svojou mamičkou, ktorá zomrela len jeden rok pred jeho smrťou. Podľa náhrobného kameňa sme zistili aj rok jeho narodenia – 1947. Pán si ho povolal do večnosti v roku 1999.
Jeden deň sme sa vybrali na Dolnú zem. V Sarvaši som si prezrel budovu slovenskej školy, bustu Milana Rastislava Štefánika a zhodou okolností, aj keď boli ešte prázdniny, som natrafil aj na milú pani riaditeľku Zuzanu Medveďovú, ktorá, ako inak, je stále telom i dušou v škole. Neobišiel som ani slovenskú samosprávu a pána Tibora Mótyána a ani pani farárku Ažbetu Nobikovú, s ktorom som viedol vlani v Lucine ekumenickú pobožnosť na Deň Slovákov v Maďarsku. V Békešskej Čabe sme sa zastavili v Dome slovenskej kultúry a konečne som si aj naživo prezrel priestory Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. Treťou zastávkou bol Slovenský Komlóš, kde nás vítal krásny dvojjazyčný nápis i dvojjazyčné názvy ulíc. Nevadí, že sme cestovali v horúčave, stretnutie s milými ľuďmi vždy stojí za to a vidieť Dolnú zem sa pre jej krásu iste oplatí.
Samozrejme, jeden deň som venoval Budapešti. Zastavil som sa v redakcii Ľudových novín, kde ma prijali tak ako vždy, ako doma, za čo im, Betke a celému kolektívu, tiež patrí moje poďakovanie. Ďakujem tiež Evičke za jej knižočku básní.