Posledná sviatosť, ktorá spolu so sviatosťou manželstva patrí do skupiny „sviatostí pre službu spoločenstvu“. Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC) v bode 1536 hovorí nasledovné: Posvätný stav (ordo) je sviatosť, vďaka ktorej sa poslanie, ktoré Kristus zveril svojim apoštolom, naďalej vykonáva v cirkvi až do konca čias. Je to teda sviatosť apoštolskej služby. Zahŕňa tri stupne: biskupov (episkopát), kňazov (presbyterát) a diakonov (diakonát).
Latinské slovo ordo v rímskom staroveku označovalo občianske stavy, najmä stavy tých, ktorí vládli. Ordinatio znamená zaradenie do niektorého stavu. V cirkvi sú tiež ustanovené stavy, ktoré tradícia označuje latinským slovom ordines. Potom sa hovorí o: ordo Episcoporum (biskupský stav), ordo presbyterorum (kňazský stav), ordo diaconorum (diakonský stav). Ale aj iné skupiny dostávajú pomenovanie ordo – čiže stav: katechumeni, panny, manželia vdovy..... (porov. KKC 1537). Zaradenie do niektorých uvedených stavov sa v cirkvi konalo obradom, ktorý sa nazýval ordinatio, čiže liturgickým úkonom, ktorý bol posvätením, požehnaním, alebo sviatosťou. Dnes sa výraz ordinatio používa pre sviatostný úkon, ktorý zaraďuje do biskupského, kňazského alebo diakonského stavu.
Ak sa oprieme o Sväté písmo, v Starom zákone nájdeme zmienku o tom, ako si Boh vyvolil v izraelskom národe jeden z dvanástich kmeňov – kmeň Léviho – a vyhradil si ho pre liturgickú službu. Áronovo kňazstvo a služba levitov sú predobrazmi novozákonného kňazstva. Takisto sa spomína Melchizedech, ako „kňaz najvyššieho Boha“ (Gn 14,18), ktorý sa v kresťanskej tradícii pokladá za predobraz Ježiša Krista. Všetky starozákonné predobrazy dosahujú svoje naplnenie v Ježišovi Kristovi, ktorý je jediný prostredník medzi Bohom a ľuďmi.
Treba rozlíšiť terminologický pojem, o aké „kňazstvo“ ide. Poznáme dva termíny kňazstva. Služobné kňazstvo (alebo sa nazýva aj hierarchické) a všeobecné kňazstvo veriacich. Na tomto druhom, všeobecnom kňazstve veriacich má účasť každý pokrstený človek. Služobné alebo hierarchické kňazstvo sa prijíma samostatne, práve sviatosťou posvätného stavu. Jednoducho môžeme povedať, že služobné kňazstvo je v istom zmysle slova úrad, ktorý vysvätený služobník vykonáva uprostred spoločenstva Božieho ľudu, do ktorého bol zaradený. Kto prijíma služobné kňazstvo, síce prijíma účasť na úrade Ježiša Krista, ale táto účasť na úrade je predovšetkým službou pre dobro veriaceho spoločenstva. Služobné kňazstvo jednak zastupuje Krista pred spoločenstvom veriacich, ale v mene cirkvi tiež prednáša Bohu modlitby cirkvi a koná eucharistickú obetu.
Rozoznávame tri stupne sviatosti posvätného stavu:
1. Biskup – má plnosť kňazskej moci, je nasledovníkom apoštolov prostredníctvom nástupníctva, je súčasťou biskupského zboru a vytvára hierarchické spoločenstvo s hlavou a členmi kolégia biskupov. Aby bol niekto vysvätený za biskupa, vyžaduje sa osobitné poverenie rímskeho biskupa (pápeža) a účasť viacerých biskupov na biskupskej vysviacke. Poznáme diecéznych biskupov, ktorí stoja na čele konkrétnej diecézy (istého územia), pomocní biskupi pomáhajú diecéznemu biskupovi.
2. Kňaz – má účasť na kňazskej moci a je spolupracovníkom biskupa, je vysvätený biskupom, vytvárajú kňazské spoločenstvo. Tí, ktorí sú zaradení do diecézy, sa nazývajú diecéznymi alebo aj svetskými kňazmi; ak sú zaradení do rehole alebo misijného spoločenstva, sa nazývajú jednoducho rehoľníci.
3. Diakon – stojí v službe biskupovi a kňazovi. Rozoznávajú sa dva druhy diakonátu. Jeden je ten, ktorý je len prechodným stupňom, pred prijatím kňazstva; druhý je stály diakonát, ktorý nemá úmysel pokračovať v prijatí kňazstva a nazýva sa trvalý diakonát.
Kto môže prijať sviatosť posvätného stavu: platne ju môže prijať jedine pokrstený muž. V Latinskej cirkvi (okrem trvalých diakonov) sa služobníci na prijatie sviatosti posvätného stavu vyberajú spomedzi veriacich mužov, ktorí sú slobodní a chcú dobrovoľne zachovávať celibát pre nebeské kráľovstvo. Vo Východných cirkvách je už od stáročí platná odlišná disciplína: kým biskupi sa vyberajú spomedzi slobodných, za kňazov a diakonov môžu byť vysvätení aj ženatí muži (avšak nie opačne, nemôže prijať sviatosť manželstva ten, kto už prijal sviatosť posvätného stavu).
Kto udeľuje sviatosť posvätného stavu: platne vysvätení biskupi, ktorí sú v línii apoštolského nástupníctva.
Účinky sviatosti: tak ako pri krste a pri birmovaní sa používa pri pomazaní olej, ktorý sa nazýva krizma, aj pri tejto sviatosti sa ním maže vysvätený služobník. A tento olej – krizma, tak ako pri krste a birmovaní vtláča do duše vysväteného služobníka nezmazateľný znak. Teda sviatosť posvätného stavu nemožno viackrát opakovať. Ďalej je to milosť Ducha svätého a milosť sily k vykonávaniu svojej služby.
Kňazstvo je nezaslúžený dar a nikto si ho nemôže nárokovať. Je to milosť, nezaslúžená milosť, ktorú Boh udeľuje človekovi, ktorého povoláva do svojej kňazskej služby. Treba ale povedať, že aj kňaz naďalej ostáva človekom, ktorý takisto zápasí, popri milosti, ktorú dostal, v svojej nedokonalosti celý svoj život. Samozrejme, že sa stáva predovšetkým Božím mužom, mužom cirkvi, služobníkom oltára. Ale tak, ako on koná v mene cirkvi službu pre spoločenstvo Božieho ľudí, aj on potrebuje, aby to spoločenstvo, ktorému slúži, sa modlilo za svojho služobníka oltára. Máme krásne príklady mnohých kňazov naozaj svätého života. Nedávno sa skončil rok kňazstva, ktorý bol zasvätený patrónovi všetkých kňazov a je ním sv. Ján Mária Vianey. Vieme, čo urobil kňaz – salezián sv. Don Bosco. Kto by nepoznal kapucínskeho kňaza pátra Pia z Pietrelčíny. Pápež Ján Pavol II. vydal svedectvo o svojom kňazskom živote. Mnohí určite videli film o pápežovi Jánovi XXIII. Prosme za kňazov vo svojich modlitbách, aby sme ich predovšetkým mali v dostatočnom množstve a modlime sa, aby boli dobrými kňazmi pre spoločenstvo ľudí.