Začiatkom mesiaca slávime dva sviatky - Všetkých svätých a Pamiatku všetkých verných zosnulých. Obidva sviatky majú svoj význam v živote cirkvi a tým aj v živote veriacich ľudí, pokrstených v mene Ježiša Krista a patriacich do spoločenstva Božieho ľudu, do Kristovej cirkvi.

Prvý sviatok Všetkých svätých nám pripomína na príklade svätých jednu časť cirkvi, ktorú nazývame aj Cirkev oslávená. To sú všetci tí, ktorí dosiahli stav oslávenia a už prebývajú v dome Nebeského Otca, v Božom kráľovstve a majú účasť na nebeskej hostine v Božom spoločenstve a doslova, ako to opisuje apoštol Pavol, vidia Boha z tváre do tváre. Takisto nám ale tento sviatok pripomína aj naše pozvanie a povolanie k svätosti a dokonalosti nášho osobného života.

Druhý sviatok - Pamiatka všetkých verných zosnulých - nám pripomína inú časť cirkvi. Cirkev putujúcu, ktorou sme jednak my, tu na zemi žijúci ľudia, ale i tí, ktorí nás opustili v tomto pozemskom živote a ešte nedosiahli úplné spoločenstvo s Bohom v nebi. Dôvod – pretože nie vždy išli vo svojom živote po tej správnej ceste, po ceste, ktorou je Ježiš Kristus – ako to on sám povedal: „Ja som cesta, pravda a život“. Iste, mnohí z nich už patria do oslávenej cirkvi a mnohí z nich ešte čakajú na ten potrebný vstup do Božieho kráľovstva v očistci. Mohli by sme povedať, že je to v istom zmysle aj Cirkev trpiaca, pretože je to isté utrpenie, i keď nie telesné, ale duševné, akási bolesť duše, pretože už prešli osobným súdom, spoznali Boha z tváre do tváre, ale tá bolesť spočíva práve v tom, že ešte nemôžu prežívať tú krásu Božej prítomnosti, úplné spoločenstvo lásky.

Cirkev nám v tento sviatok ponúka možnosť, ktorá sa teologicky nazýva duchovná výmena darov, pomôcť týmto dušiam svojimi modlitbami dosiahnuť stav Božieho spoločenstva. A zároveň tento sviatok je aj vyjadrením nádeje vo večný život.

Dnes oveľa viac ako inokedy svet bojuje proti Bohu. Koľko ľudí dnes neverí v Boha, opúšťa náboženstvo, svoju vieru. A keď pozrieme na cintoríny v tieto dni, aké vyznanie, koľko ľudí putuje k hrobom svojich príbuzných. To je vyjadrenie túžby človeka po večnom živote, po duchovne, po viere vo večný život. Človek je stvorený nielen pre tento svet. Ale je povolaný k večnému životu. A počas týchto dní to aj dokazuje, nemožno predsa potlačiť to, čo je v nás samých.

Cintorín a hroby našich blízkych zosnulých, to je jedno veľké miesto zastavenia, na ktorom sa manifestuje a vyznáva viera človeka vo večný život. Pre nás o to viac, že máme túto nádej večného života potvrdenú Kristovým zmŕtvychvstaním. Kristov kríž a zapálená svieca – to sú symboly Veľkej noci, symboly Krista a pre nás odkazom veľkonočnej nádeje nášho zmŕtvychvstania k večnému životu.

Stanislav Brtoš