Tento rok si s úctou pripomíname 125. výročie narodenia kaplána peštianskej slovenskej evanjelickej cirkvi, biskupa Západného dištriktu, hudobníka, kultúrneho historika a prekladateľa Fedora Fridricha Ruppeldta.
F. F. Ruppeldt (1886 Liptovský Mikuláš – 1979 Žilina) od roku 1904 do roku 1960 formou denníka v 13 zošitoch opísal udalosti, ktoré sa okolo neho diali, život tej doby, ako aj svoje dojmy, názory. V denníku zachytil napr. študijné predmety na univerzite v Budapešti, zaznamenal svoje výdavky, podrobne opísal svoje pracovné aktivity i programy vo voľnom čase. Denníky sú uložené v Slovenskej národnej knižnici v Martine. V 50. a začiatkom 60. rokov svoje rukopisné záznamy prepísal, doplnil a spresnil. Autorka štúdie spracovala niektoré záznamy, týkajúce sa Ruppeldtovho pobytu v hlavnom meste Uhorska v období 1. 9. 1909 – 6. 10. 1910 a 4. 8. 1911 – 12. 9. 1911.
F. Ruppeldt po skončení teológie mal iba jedinú túžbu: dostať sa na slovenskú faru do Budapešti a slúžiť pri Martinovi Morháčovi na Rákócziho triede. Jeho sen sa onedlho splnil, v roku 1909 mohol začať pracovať po boku kňaza M. Morháča.
V archíve sa zachoval jeho vzácny denník, pozostávajúci z trinástich zväzkov. Zo série použijeme iba tie životopisné časti, ktoré sa vzťahujú na roky 1909 -1912, aby sme predstavili vzťah Ruppeldta k peštianskej slovenskej evanjelickej komunite a cirkvi. Tento slovenský kultúrnohistorický a faktografický materiál môže byť zaujímavým segmentom slovenskej cirkevnej histórie.
Listy, denníky alebo spomienky osobností, ktoré žili dlhšiu alebo kratšiu dobu v hlavnom meste Uhorska, sú mimoriadne dôležité a cenné svedectvá o živote a spôsobe zmýšľania ľudí a národov. Permanentne vedené denníky alebo spomienky poskytujú možnosť nazrieť do sveta menšej komunity, v našom prípade do sveta Slovákov v Jozefove (VIII. obvod Budapešti). Tieto spisy neraz dokumentujú a odhaľujú každodenný život a kontakty v tom čase tu žijúcej slovenskej minority alebo jednotlivcov.
Slovenskí obyvatelia Pešťbudína sa usadili prevažne v peštianskych obvodoch mesta, predovšetkým v Jozefove, Terezíne a Alžbetíne, ale slovenské kolónie boli aj pozdĺž Dunaja, v terajšom XIII. obvode, v Novej Pešti a Kameňolome (Kőbánya). Slováci prichádzajúci z Horniakov pracovali najmä ako nádenníci na stavbách veľkomesta, spravidla od jari do jesene, ale našli si živobytie aj v menších priemyselných odvetviach. Boli medzi nimi nakladači, továrenskí robotníci, obuvníci, povozníci, krčmári alebo nosiči vody. Časť peštianskej slovenskej elity sa umiestnila v redakciách alebo v cirkevných inštitúciách, ako aj v štátnych úradoch, ale na rozvoji mesta sa podieľali aj maďarsky a nemecky dobre hovoriaci lekári, advokáti a podnikatelia slovenského pôvodu.
V udržiavaní jazykovej a etnickej spolupatričnosti pešťbudínskych Slovákov zohrávali dôležitú úlohu najmä cirkevné kolektívy. Z konfesionálneho hľadiska 80% slovenského obyvateľstva bolo rímskokatolíckeho a 20 % evanjelického vierovyznania.
V Pešti žijúci maďarskí, nemeckí a slovenskí evanjelici si založili cirkev roku 1787. Onedlho otvorili aj prvú evanjelickú školu (1798)1. V roku 1811 na niekdajšom Námestí Szénpiac (dnes Deákovo námestie) postavili evanjelický chrám, ktorý tu stojí dodnes. Jeho vysviacka prebiehala v jazykoch v tom čase najväčších národností krajiny – maďarsky, nemecky, slovensky, respektíve v biblickej češtine.2 Prvým slovenským farárom bol mošovský rodák Ján Kollár (1793-1852)3, ktorý tridsať rokov pôsobil v hlavnom meste Uhorska. Vďaka nezlomnej vytrvalosti Jána Kollára sa v roku 1834 vytvorila samostatná slovenská cirkev a neskôr v Jozefove nezávislá slovenská evanjelická škola. V histórii peštianskej slovenskej cirkvi bolo zvlášť dôležité, keď na pozemku vhodnom pre cirkevné a školské ciele na Kerepešskej ceste (dnes Rákócziho trieda), ktorý im prepustil palatín, arciknieža Jozef, začali výstavbu vlastného kostola, vlastnej fary a školy.4 O novorománskom kostole na Kerepešskej ceste, vysvätenom roku 1868, písali dobové periodiká medziiným takto: „Nielenže je vskutku pekný a má vzhľadný zovňajšok, ale aj jeho vnútorné členenie je natoľko účelné, že v tomto ohľade s ním sotva môže súťažiť nejaký evanjelický kostol v krajine.“5 Na čelo slovenského evanjelického zboru vymenovali v roku 1873 Daniela Bacháta (1840-1906), ktorý 33 rokov pôsobil v uhorskej metropole.
Fedor Ruppeldt sa narodil 1. júna 1886 v Liptovskom Sv. Mikuláši. Jeho otec Karol bol učiteľ, hudobník, vydavateľ Slovenských spevov a zakladateľ spevokolu Tatran. Ruppeldt študoval na gymnáziu v burgenlandskom Oberschützene (vtedy ako súčasť Uhorska Felső Lövő), kde bolo pre Slovákov priaznivejšie prostredie. Neskôr študoval evanjelickú teológiu na akadémii v Šoproni, vo Viedni a v Lipsku. Ako spomína v životopise, v Šoproni zďaleka nebol taký silný maďarský šovinizmus ako v Hornom Uhorsku.
Fedor Ruppeldt začal literárne pôsobiť už ako študent v Šoproni, keď preložil maďarskú rozprávku Uspávanka, uverejnenú v Národných novinách v roku 1905.
Otec F. Ruppeldta bol dobrým priateľom Bacháta, ktorý v 60. rokoch 19. storočia slúžil v Pribyline. Ako dobrý známy Bacháta dovolil si raz poznamenať, že by bol veľmi rád, keby jeho syn mohol „kaplnčiť“ po boku Bacháta. Je pravdou, že Bachát medzi časom umrel, ale 1. septembra 1909, druhý deň potom, ako vysvätili F. Ruppeldta za kňaza, sa predsa dostal na peštiansku slovenskú evanjelickú faru. Vtedy však už k Martinovi Morháčovi (1864-1941), narodenému v Brezničke. Morháč sa dostal k peštianskemu slovenskému evanjelickému zboru ako dekan turčianskej cirkevnej stolice. Pred Ruppeldtom bol kaplánom zboru Pavel Bujnák, ktorý – podobne ako jeho predkovia – dostal jeden zo šiestich menších služobných bytov v Lutherovom dvore, v školskej budove za kostolom.
F. Ruppeldt bol prvý raz kaplánom v Pešti od jesene 1909 do konca augusta r. 1910. Po takmer ročnom pobyte v Škótsku, kde študoval na univerzite – sa vrátil opäť do hlavného mesta. Mladý kaplán takmer každý moment svojho peštianskeho pôsobenia zachytil v denníku, z ktorého sa dozvedáme nielen o tom, čo ho zaujímalo, ako využil možnosti poskytované hlavným mestom, ale i o tom, s ktorými slovenskými a neslovenskými osobami sa zoznámil, s kým udržiaval kontakty a do akých spoločenských kruhov chodil. Opísal svoje cesty, písal správy, recenzie koncertov, divadelných predstavení. Zapísal svoje myšlienky aj o tom, nakoľko ho zaujímala politika, spoločné úsilia, nakoľko pokladal za dôležité zachovávať slovenský jazyk a kultúru, a tiež o tom, ktoré mesto pokladal za najvhodnejšie, aby sa v ňom vytvorilo slovenské kultúrne centrum.6 Ruppeldt 13. apríla 1909 napísal list Morháčovi, v ktorom mu naznačuje, ak je na to možnosť a spôsob, že by rád prišiel na miesto Bujnáka do Pešti a zároveň ho prosí o radu, na koho sa má obrátiť v tejto veci.7 Po smrti Bacháta, samozrejme, slovenskí martinskí vlastenci by boli chceli vidieť na čele slovenskej evanjelickej cirkvi v hlavnom meste Uhorska človeka, ktorý je ozaj „dobrým Slovákom“. Z denníka Ruppeldta ale vysvitá, že táto ich túžba sa fakticky nesplnila: „Martin Morháč ako kňaz a kazateľ, i ako národovec nijako nevynikal. Sedával som s nim každý deň v úzkej kancelárii na ulici hlučnej, kde on od rána do podvečera sedával a – fajčil ustavične, z dlhej fajky mizerný dohán (najlacnejší)…“ Stávalo sa, že sa zhovárali o teologických a cirkevných témach, ale to nebolo často. Nestretával sa často ani s jeho rodinou, napriek tomu, že s jeho deťmi sa rád hrával. Radšej bol častým hosťom v byte učiteľa Izáka, ktorého služobný byt sa tiež nachádzal v školskej budove. S učiteľom si našli mnoho spoločných tém. Medziiným sa rozprávali o národných a cirkevných veciach, o ľudových piesňach a o opere, ale učiteľ ho zasvätil aj do tajomstiev organu. Keďže elektrický prúd ešte v tom čase nebol zavedený do Lutherovho dvora, organový mech fungoval mechanicky. Tento problém sa vyriešil koncom roku 1910, keď cirkevný dozorca Michal Mišura na vlastné trovy zaviedol elektrický prúd a od tých čias sa mohli bohoslužby odbavovať aj vo večerných hodinách. Samozrejme, Ruppeldt vo svojom denníku viackrát píše o jeho vzťahu k Morháčovi, veď pracovali spolu, úradné povinnosti si rozdelili a pohybovali sa v tých istých kruhoch. Pravda, čo sa týka „slovenskej vernosti“ Morháča, kázal v slovenskom jazyku a nie v kralickej bibličtine, hlásenia do cirkevného obvodu posielal dlho tiež po slovensky a podarilo sa mu dosiahnuť, aby sa zachovalo vyučovanie náboženstva po slovensky.8 Ruppeldt vlastne pokladal Morháča za rozumného a dobrodušného človeka, ale o jeho práci a kázňach sa nezmieňoval s uznaním. Jeho kázne pokladal za dogmatické, bezcitné a zdĺhavé. Napríklad zazlievajúc sa zmieňuje v denníku o prípade, keď vo Veľkonočnú nedeľu prvá cesta z Liptova prichádzajúcich Slovákov – vo väčšine evanjelikov, ktorí prišli stavať Budapešť, viedla do kostola, ale Morháč údajne ich neprijal s potrebnou empatiou, oduševnením a radosťou. Ruppeldta sa totiž veľmi hlboko dotklo, že sa lavice celkom zaplnili slovenskými nádenníkmi. Myslel si, že keby on mal vtedy kázať, určite by bol prišiel z kazateľnice k nim, aby ich pozdravil, podal im pravicu, usmial by sa na nich, spomína na tento deň Ruppeldt. Morháč ale zišiel z kazateľnice tak, ako keby sa nič nebolo stalo. Len prečítal svoju vopred napísanú kázeň a nedoplnil ju tým, čo práve videl a zažil. Vo všeobecnosti kázal bezcitne, bez ohľadu na danú situáciu, na počúvajúcich veriacich a na ich problémy. Neprecítil, že do cudzieho veľkomesta prichádzajúci Slováci prišli do kostola nielen kvôli bohoslužbe, ale i preto, aby počuli vlastnú materčinu, aby sa stretli s „rodákmi“ a aby si našli novú spoločnosť. Ruppeldt pripomína, že na rozdiel od Bacháta Morháč sa nestretával s členmi cirkevného zboru, ani s vedením a nezaujímali ho ani programy Slovenského spolku, založeného ešte v roku 1868. Najradšej len vysedával celý deň vo svojej kancelárii. Kaplán spomína aj Morháčov nezáujem a ľahostajnosť voči slovenskému spoločenskému životu. Takmer nič neurobil ani v záujme toho, aby povzniesol, alebo aspoň oživil slovenský cirkevný život. „Ani nijaká nedeľná škola nebola, ani biblické hodiny, ani nijaké združenie mládeže v zbore – to boli neznáme veci... A tak aj bolo - mŕtvo v cirkevnom zbore a nebol nijaký život v ňom. Iba vari na Dohviezdny večer popoludní bola nejaká nádielka deťom... To bolo všetko.“9 – zaznamenal Ruppeldt. Ruppeldt si myslel, že na veľkomestskej fare bude mať možnosť vzdelávať sa, rozvíjať svoje vedomosti, ale musel sa sklamať. V Budapešti nedostal od Morháča ani odbornú pomoc, nemal možnosť rastu. Darmo prosil svojho predstaveného, aby vyjadril svoju mienku o jeho napísaných kázňach, aby mu poskytol rady, všetko bolo márne. V denníku poznamenáva i to, že ani neskoršie, keď bol začiatočným kaplánom v Liptovskom Mikuláši, nevenoval sa mu ani známy kazateľ Juraj Jánoška.10 Ani od neho nedostal takúto pomoc.
Z Ruppeldtovho denníka sa dozvieme, s kým mal kontakty, koho poznal, s kým sa stretával. Spomedzi členov slovenského cirkevného zboru spomína mená: Droppa, Kaczián, Matuška a Mišura. Napríklad pri inštalácii Martina Morháča bol popri Jánovi Kacziánovi prítomný i vojenský farár žijúci v Rákospalote Viliam Droppa, ktorého Ruppeldt pokladal za bystrého človeka. Niekedy sa i on zastavil v kancelárii zboru, ale službu vykonával v posádke na okraji mesta. Z času na čas sa v zbore ukázal aj cirkevný dozorca Peter Matuška, rodák z Liptova, ktorý svoje právnické štúdia skončil v Pešti.
Ruppeldt po ukončení teologických štúdií si chcel ďalej rozvíjať vedomosti. Jeho túžba po vedomostiach dokazuje, že v rokoch 1909-1910 znovu začal študovať niekoľko predmetov na univerzite. Navštevoval estetiku u Zsolta Beöthyho, u ktorého zložil skúšku s pochvalou. U Gyulu Pasteinera navštevoval prednášky z histórie sochárstva a z encyklopédie pedagogiky zložil skúšku u profesora Ernőa Finánczyho.
Ruppeldt síce žil len krátko v hlavnom meste, predsa za ten čas sa stal určujúcim a aktívnym členom tamojšej slovenskej pospolitosti. Po príchode do Pešti Ruppeldt hneď vstúpil do peštianskeho Slovenského spolku11, a ešte v tom istom roku sa stal jeho predsedom. Zároveň ho zvolili za vedúceho speváckeho zboru. V liste z 24. januára 1910, adresovanom Hviezdoslavovi ako prekladateľovi, prosí Ruppeldt „láskavé privolenie dať“ k predstaveniu hry remeselníkov zo Shakespearovho Sna noci svätojánskej. V Literárnom odbore, ktorý založila mladá generácia patriaca k Slovenskému spolku, tiež prijal vedúcu funkciu a viedol rozvetvený spoločenský život. V mesiacoch, keď nemali pre spolok vyhovujúce miesto, im poskytoval priestory hostinec Waschatu. Ruppeldt nebol vždy spokojný s členmi speváckeho zboru, lebo nechodili pravidelne na skúšky alebo často meškali. V denníku sa dočítame aj o tom, že v spolku raz-dvakrát do týždňa prednášal o básňach, alebo o živote nemeckých vysokoškolských poslucháčov, ale aj o Hviezdoslavovi.. Zaznamenal, že v januárový deň v roku 1910 amatérski divadelníci zahrali úryvok zo Shakespearovej hry Sen noci svätojánskej. Tu sa stretol napríklad s vysokoškolákmi, členmi Literárneho odboru, ktorý fungoval pri Slovenskom spolku. Program si prišli pozrieť aj niektorí predstavitelia slovenskej inteligencie. Spomína novinárov Antona Štefánka, Dušana Porubského a Jána Slávika, mladého lekára Jozefa Hlavaja a už v tom čase známeho vynikajúceho publicistu, politika a parlamentného poslanca Milana Hodžu. S ním sa často zhováral o politike a o veciach súvisiacich so slovenským národom. Ruppeldt vo svojom denníku zaznamenal, že v roku 1910, keď sa s Hodžom dlho prechádzal po Rákócziho tiede, prezradil mu vlastný názor o založení slovenského centra. On už vtedy pokladal za najvhodnejšie mesto pre takéto centrum Martin, tak z hľadiska národného, ako i z geografického a etnografického. Hodža mu vtedy síce prikyvoval, zvedavo počúval argumenty mladého kaplána, ale bolo vidieť, že toto hornouhorské mesto v tejto súvislosti mu nedošlo na myseľ. Pravda, v jeho plánoch nefigurovalo žiadne mesto. Väčšina členov Slovenského spolku si myslela, že pre slovenský národ z politického a hospodárskeho hľadiska je najvhodnejšia pre takéto centrum Budapešť. Ba v roku 1913 uvažovali aj o založení Slovenského domu, v ktorom by usporadúvali divadelné predstavenia a bály, zároveň by v ňom vytvorili kultúrne miestnosti aj pre spolok. „Kto mohol vtedy myslieť na samostatné politické územie ako Slovensko,“ zaznamenal neskôr vo svojom denníku Ruppeldt.
Nakoľko sa menili historické udalosti a nakoľko sa pokladal za neuveriteľný rozpad monarchie a Uhorska, to dokazuje každodenná príhoda zo života peštianskeho slovenského kolektívu. Ruppeldt u Mišurovcov oslavoval prvé narodeniny ich syna a sediac na zemi sformulovali list, v ktorom vyhlásili, že o 10 rokov sa na tom istom mieste znovu stretnú. Samozrejme, toto stretnutie sa nemohlo uskutočniť. V denníku sa v dodatočnej poznámke k 16. augustu 1911 nachádza nasledovný zápis: „Pravda, o desať rokov! Boli sme už v dvoch štátoch!“
Ruppeldt udržiaval styky nielen s členmi Slovenského spolku, ale i s veľmi činnými mladými remeselníkmi Krivánskej spoločnosti, ktorí sa vyčlenili zo slovenského Katolíckeho robotníckeho kruhu, pričom ich činnosť sa podobala na činnosť Slovenského spolku a katolíckeho kruhu. Horlivý a spoločenský mladý kaplán sa usiloval navštevovať aj podujatia skupín Čechov žijúcich v Budapešti Sokol a Česká osvěta.
Ruppeldt sa popri farárskej práci venoval aj komponovaniu a zbieraniu ľudových piesní. Publikovanie v budapeštianskych slovenských novinách pociťoval za svoju povinnosť. Medziiným bol spolupracovníkom Slovenského denníka a Slovenského týždenníka Milana Hodžu.12 Aby mal možnosť stretávať sa so svojimi priateľmi a známymi, často sa zastavoval v kaviarňach a hostincoch, ktoré navštevovali členovia slovenských spolkov. Spomedzi početných aj Slovákmi navštevovaných hostincov a kaviarní najradšej zašiel do kultúrnejších kaviarní na Jozefovej okružnej. Boli to kaviarne Miénk (Naša) a Deák, kde sa najčastejšie stretávalo jadro peštianskych slovenských mešťanov. Za vyhľadávané miesto sa považoval Dréherov hostinec, alebo hostinec Jozefa Waschatu na Jozefovej okružnej číslo 46. V Malej metropolke oproti Lutherovmu dvoru (takto spomína hotel Metropol sám Ruppeldt) sa často stretával s predstaviteľmi slovenskej inteligencie žijúcej v Budapešti, alebo s tými, ktorí iba zavítali do Budapešti na návštevu. Rád sa s nimi prechádzal po uliciach, chodieval s nimi do Lesíka (ako medzi sebou Slováci nazývali Mestský park Városliget), rád si s nimi sadol do reštaurácií a pivární. Medzi priateľmi spomína redaktora Antona Štefáneka a poľného lekára Dr. Emila Chrenku, s ktorými zašiel do hostinca Wampetiča v Mestskom parku. S redaktorom Hodžovských novín so Štefánekom sa neraz stretol v Slovenskom spolku. Dlhé prechádzky v Lesíku boli dobrou príležitosťou na rozhovor o problémoch a plánoch týkajúcich sa Slovákov.
Ruppeldta, ako aj jeho priateľov, zaujímal aj peštiansky spoločenský a kultúrny život. Často navštevoval divadelné a operné predstavenia, koncerty a chodil aj do kina. Rád chodieval aj na plesy budapeštianskeho Katolíckeho robotníckeho kruhu. Bol otvorený aj voči ostatným minoritám. Vyhľadával napríklad podujatia rumunských (Petru Maior)13 a českých spolkov. Bol návštevníkom výstav v Národnej obrazárni (Nemzeti Képtár), alebo vo Výstavnej sieni výtvarného umenia (takto zaznamenal v denníku Szépművészeti Csarnok), rád sa chodil kúpať do Dunaja alebo do Hotela Hungária. Obľúbenou zábavou Budapešťanov bolo aj člnkovanie na jazere v Lesíku.
Rozumného a veľmi sympatického kaplána rady pozývali peštianske meštianske rodiny do vlastných bytov, ktoré fungovali aj ako miesta spoločenského života. Ruppeldt medziiným dobre poznal architekta Milana Harminca (1869-1964), ktorý pôsobil v Budapešti približne 30 rokov. Dobré kontakty mal aj s advokátom Emilom Stodolom (1862-1945), ktorý pôsobil v Pešti osem rokov. Stretával sa aj s rodinou obuvníka Jozefa Mačuhu, ktorý pochádzal z Liptovského Mikuláša. Mačuha bol oduševnený člen Slovenského spolku, ktorý sa usiloval vždy každému pomáhať. Podobne mal rád aj železničného úradníka a zároveň plodného slovenského básnika Petra Bellu Horala (1842-1909), ktorý žil v hlavnom meste od roku 1873 do konca svojho života. Byt mal v II. obvode na Ulici koberec (Szőnyeg utca). Z denníka sa ďalej dozvieme, že spisovateľa a uznávaného jazykovedca, prekladateľa ministerstva vnútra Sama Czambela (1856-1909) kaplán natoľko dobre poznal, že po jeho smrti sám zabalil a dal odviesť z vilky na Csillaghegy bohatú knižnicu do martinského múzea.
Samozrejme, Ruppeldt sa stretával aj s inými Slovákmi. Mohli by sme spomenúť inžiniera Igora Viesta, alebo syna spisovateľa Rehora Urama Podtatranského Jožka Urama, ktorý bol známym chirurgom v nemocnici Rókus. Ruppeldt sa tešil pohostinnosti predovšetkým dvoch rodín. Jedna bola rodina už spomenutého učiteľa Izáka, druhá rodina dozorcu, výrobcu vozov Michala Mišuru. Jeho byt, ako aj byt učiteľa Izáka, bol pre mnohých milým rodinným centrom, kde sa radi stretávali tí členovia peštianskej slovenskej inteligencie, ktorí podobne zmýšľali a disponovali vyspelým duchom. U týchto rodín boli často „na kvartieli“ v Budapešti študujúci slovenskí vysokoškoláci a pravidelne vo svojich bytoch usporadúvali spoločenské večierky. Byt spomínaného hodinára, neskôr majiteľa hostinca Jozefa Švehlu, ako i byt poisťovacieho odborníka, dôležitej a mnohostrannej osobnosti budapeštianskeho hospodárskeho a spoločenského života, istý čas predsedu Slovenskej spoločnosti Jána Wagnera (1864-1930), fungovali ako meštianske salóny.
Ruppeldt sa vo svojom denníku zmienil aj o vlastnej finančnej situácii. So zárobkom kaplána bol spokojný, ale ak mal možnosť, vždy rád prijal lektorskú prácu, ktorá popri tom, že si doplnil mesačné príjmy, bola i preto osožná, lebo takýmto spôsobom sa cvičil v nemeckom a anglickom jazyku. Okrem toho často publikoval v slovenských novinách vychádzajúcich v Budapešti, ale aj v Martine: v Národných novinách a v Slovenských pohľadoch. Stalo sa, že učil slovenčinu napríklad židovského advokáta Júliusa Weisa. Jeho príjmy mu takto stačili na to, aby sa pravidelne stravoval u Švehlu14 a aj na to, aby navštevoval predstavenia peštianskych maďarských divadiel a Opery.
Kultúrnohistorický význam majú Ruppeldtove záznamy o budínskych a peštianskych divadelných predstaveniach, ktoré videl v roku 1909. Mesačne si pozrel dve-tri predstavenia. V októbri 1909 mal mimoriadne čulý kultúrny život. Videl Ibsenovu Noru, hru Červený mešec s herečkou Lujzou Blahovou, hru Ohneta Teta Durandová a raz bol aj na koncerte. Od septembra 1909 do júna 1910 bol na siedmich koncertoch, šesťkrát v Opere a jedenásť krát na divadelných predstaveniach. Raz si vypočul aj program Budínskeho speváckeho zboru. Ďalší rok spomína v denníku operné predstavenie oratória Ferenca Liszta pod titulom Kristus. Ruppeldt sa zmieňuje aj o prečítaných knihách. Vysvitá, že na gymnáziu v Šoproni čítal najmä Jókaiho, ale v Pešti radšej romány a poviedky Kálmána Mikszátha, najmä kvôli slovenským motívom, ktoré sa v nich vyskytujú.
Hoci sa Ruppeldt veľmi dobre cítil v Budapešti, veď využíval všetky príjemné možnosti života vo veľkomeste, škótske štipendium na teologickej fakulte v Edinburghu nemohol odmietnuť. Od októbra 1910 do júla 1911 pomocou štipendia škótskeho publicistu, historika R. W. Seatona Watsona (prezývaný Scotus Viator - škótsky vandrovník, ako ho vtedy nazývali, najuznávanejší britský odborník na národnostné pomery v Uhorsku) strávil dva semestre v škótskom Edinburghu. Študijný pobyt začal spolu s významným básnikom Vladimírom Royom (1885 -1936), ktorý bol krátky čas tiež kaplánom v Pešti. V rokoch 1911-1912 po návrate z Edinburghu napísal Ruppeldt seriál článkov o škótskej cirkvi pre Cirkevné listy. Táto práca mu poskytla možnosť analyzovať a hodnotiť aj domácu evanjelickú cirkev.
Keď Ruppeldt 4. augusta 1911 znovu nastúpil v Pešti do práce, hneď navštívil svojich peštianskych priateľov a dobre známe rodiny: Mišurovcov, Riegellovcov, Izákovcov, Viestovcov a rumunskej rodiny Murariuovcov. V tom čase bolo Škótsko stredobodom záujmu, totiž jeho známi a priatelia chceli vedieť všetko o krajine. Porovnajúc Edinburgh, ale i Londýn s Budapešťou kaplán poznamenal, že Budapešť je oveľa rušnejšia než Edinburgh, kde je v nedeľu aj železničná stanica vymretá a iba večer sa tam začína premávka. „...aký oddych je pre človeka, pre ducha, pre nervy...“ poznamenáva zapisovateľ denníka. Budapešť ešte aj koncom týždňa je hlučná a rušná. Tu sú aj koncom týždňa divadelné predstavenia, respektíve v kinách premietajú filmy, otvorené sú kaviarne a zovšadiaľ počuť cigánsku hudbu. Takmer na každom rohu bol hlučný hostinec. V tých mesiacoch mal Ruppeldt veľa návštev, veď prišli k nemu dávni známi, ako poľný farár Droppa, v Budíne žijúci Peter Bella Horal (ktorého nazval „milým starým pánom“), ktorého rodina bola maďarská. Predtým sa s nimi len zriedkakedy stretával, lebo neboli častými návštevníkmi podujatí spolku ani kaviarní.
Na jeseň 1911 Fedor Ruppeldt slúžil už v Liptovskom Mikuláši. Pravdepodobne mu chýbalo peštianske ovzdušie a jeho priatelia a známi, lebo onedlho prišiel do Budapešti na týždňovú návštevu. Samozrejme, z denníka sa dozvedáme o jeho vtedajšom bohatom programe. Napríklad bol na koncerte v Ľudovej opere, kúpal sa v Dunaji a navštívil starých, milých priateľov spolku, rodiny Mišurovcov a Izákovcov. V tom čase pravdepodobne pôsobenie Slovenského spolku strácalo na intenzite, lebo ako Ruppeldt zaznamenal, on a advokát Ivan Stodola spolu s niekoľkými Slovákmi z Liptova prosili Morháča a učiteľa Izáka, aby urobili niečo v záujme jeho revitalizácie.
Slovenský kaplán Ruppeldt po dvoch rokoch, 3. septembra 1911, mal poslednú raňajšiu kázeň v peštianskom slovenskom evanjelickom kostole. V Liptovskom Mikuláši ho už čakal farár Juraj Jánoška, kde pôsobil tiež ako kaplán. Na jeho peštianske miesto sa dostal Janko Janči, ktorý končil teológiu dva roky po ňom v Šoproni. Kaplán Ruppeldt takmer z hodiny na hodinu dokumentoval svoj posledný deň strávený v Pešti. Píše, že po rozlúčke so zborom sa rozlúčil s veriacimi, vybavil niekoľko vecí a večer sa rozlúčil aj s rodinou M. Mišuru. Na druhý deň odišiel k Izákovcom, kde sa príjemne pozhovárali, zahrali si na klavíri, potom na Hrade sledoval zasadnutie parlamentu. Neskôr si pozrel výstavy v Národnej obrazárni a Múzeu výtvarných umení. Večer išiel spolu s priateľmi do Opery na Strausovho Ružového rytiera. Sprevádzal ho jeho dobrý priateľ Juraj Slávik.
S takou istou precíznosťou zaznamenal momenty zo začiatku novembra toho istého roka, keď strávil v Budapešti dva dni. Poznamenáva, že navštívil v Pešti, Budíne a v Novej Pešti rodiny a s kým sa stretol v redakcii Slovenského týždenníka. Nezabudol nazrieť do Slovenského spolku a odísť do Opery. V kaviarni Magyar Otthon (Maďarský domov) sa stretol s Ivanom Stodolom, bol v nemocnici svätého Štefana a večer o desiatej predtým, než nastúpil na vlak, navštívil rodiny Morháča, Mišuru a Bančíka. Ruppeldt dva-trikrát ročne pricestoval do Budapešti, kde neraz strávil celý týždeň. Okrem toho, že pokladal za dôležité pestovať priateľské styky, navštíviť slovenskú redakciu a Slovenský spolok, v Pešti sa snažil duchovne sa naplniť. Na návštevu Opery a Múzea výtvarného umenia si našiel čas aj vtedy, ak mal veľmi nabitý program. V roku 1912 napríklad v „Ľudovej opere“ predniesli Beethovenovu IX. symfóniu a hrali aj operu Kienzela pod názvom Revolučná láska. V Kruhu kresťanskej mládeže sa na ulici Lónyaiho stretol s bývalými kolegami, šopronskými spolužiakmi, s ktorými debatoval na tému cirkevný a náboženský život.
Slovenský kaplán a publicista Fedor Ruppeldt bol podľa všetkého vzdelaný mladík so širokým rozhľadom, ktorý sa veľmi rád priatelil a hádam preto žil taký pestrý spoločenský život. Ruppeldtov denník, ktorý má historický i kultúrnohistorický význam, nám umožňuje nazrieť nielen do života, do spoločenských a rodinných stykov začiatkom 20. storočia v Budapešti žijúceho (i keď aj krátky čas), alebo viackrát do hlavného mesta zavítajúceho Ruppeldta. Vzácne je jeho zameranie sa na slovenskú spoločnosť v Jozefove, veď píše o takých osobnostiach, ktoré predstavovali slovenskú meštiansku elitu, boli hybnou silou života vtedajšej slovenskej komunity. Jozefov bol dôležitým politickým a kultúrnym dejiskom etnickej prítomnosti Slovákov, veď tu na Kerepešskej ceste stál slovenský evanjelický kostol, na Námestí Márie Terézie (dnes Námestie Mihálya Horvátha) katolícky kostol a v ich okolí boli početné hostince, kaviarne a tu sa konali podujatia slovenských spolkov.
Prostredníctvom Ruppeldtovho denníka sme sa dozvedeli, aký bol vzťah mladého kaplána k mestu, ako využíval možnosti veľkomesta, v akom kontakte bol s 50-60-tisícovou slovenskou komunitou Budapešti a s jej predstaviteľmi. Samozrejme, že ani on, ani tu pracujúci Slováci nežili izolovane, separovane, ale boli v kontakte s okolím a tak aj s obyvateľmi inej národnosti sa zúčastňovali na rozvoji multikultúrneho hlavného mesta.
Preklad: Etelka Rybová
1 Kp.: Vznik peštianskej evanjelickej cirkevnej spoločnosti a nový kostol slovenského zhromaždenia. Nedeľné noviny (Vasárnapi Újság) 4. októbra 1863, číslo 30, str. 353-354 (po maďarsky)
2 Nepešťan: Črty z histórie cirkve evanj. aug. vyznania slovenskej v Pešťbudíne. In.: Tranovský evanjelický kalendár, Tlačiareň K. Salva: Ružomberok, 1896. III. 35-47. str.
3 Ján Kollár, známy slovenský básnik a politický ideológ, ktorý tu v rokoch 1819-1849 strávil najplodnejších 30 rokov svojho života, tu vypracoval teóriu slovanskej kultúrnej vzájomnosti. Jeho najznámejšie dielo Slávy dcera sa tiež zrodilo v Pešti a tu vydal v roku 1834 zbierku slovenských piesní pod titulom Národné spievanky. Pre Kollárove roky strávené v Pešti boli charakteristické stále cirkevné, politické a literárne boje.
4 Úctivý návrh a žiadosť augburského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti na Kerepešskej ceste k urodzenej a ctihodnej synode Maďarskej augburskej evanjelickej všeobecnej cirkvi, ktorá zasadala v roku 1913 v Budapešti, aby ich vyradili z radu zjednoteného cirkevného zboru. Budapešť, 1913, Celoštátna evanjelická knižnica.
5 Magyarország és a Nagyvilág, 1868. č. 10, 113.
6 Ruppeldt, Denníky, ALU SNK, Sign. 240
7 Tamtiež, Denník 10.
8 Zgúth, Peter Pavel: Martin Morháč. Služba, Časopis Štúrovej evanjelickej spoločnosti v Bratislave, 5. (1941), 7. str. 231.
9 F. Ruppeldt, Denníky. Tamtiež.
10 Jánoška, Juraj (1856-1930) známy slovenský kazateľ a literárny historik. V roku 1895 farár v Liptovskom Mikuláši, od roku 1922 biskup. V roku 1887 zakladá a do roku 1921 rediguje Cirkevné listy. Bol zakladateľom a zároveň redaktorom vydavateľstva Tranoscius.
11 Podrobnejšie o fungovaní Slovenského spolku viď. Anna Kovácsová: Život a kultúra Slovákov v Budapešti v dobe dualizmu (1867-1918), Pilíšska Čaba-Ostrihom, PPKE BTK výskumná skupina slovanskej kultúry, 2006
12 Politika a novinára Milana Hodžu pokladá pamäť za najvýznamnejšiu osobnosť slovenskej histórie. Začiatkom 20. storočia bol jeden z najkvalifikovanejších a najvýznamnejších reprezentantov budapeštianskej slovenskej inteligencie. V Budapešti študoval právo a vo Viedni získal titul doktora filozofie. Začas bol predsedom, respektíve podpredsedom Slovenského spolku. V roku 1905 sa dostal ako jediný Slovák do parlamentu. Bol zakladateľom Slovenského denníka a Slovenského týždenníka. V roku 1908 založil v Budapešti samostatnú slovenskú tlačiareň. V Československu od začiatkov bol jedným z najdôležitejších reprezentantov politickej elity.
13 Kruh Petru Maior založili mladí rumunskí vysokoškoláci v roku 1862. Od roku 1868 začala asociácia vyvíjať aktívnejšiu literárnu a kultúrnu činnosť.
14 Krčmár Švehla bol populárny v kruhu peštianskych Slovákov aj ako oduševnený vedúci a člen spolku, ktorý jednu miestnosť vlastného hostinca, ak to bolo potrebné, poskytol spolku.