Do galérie významných osobností pôsobiacich medzi slovenskými evanjelikmi na Dolnej zemi možno zaradiť farára, náboženského spisovateľa, prekladateľa Karola Hrdličku.

Narodil sa 3. 12. 1837 v Nitrianskej Strede, kde jeho otec Michal bol evanjelickým učiteľom a jeho matkou bola Alžbeta Holubová, ktorá zomrela, keď mal iba desať rokov. Otec ho vychovával prísne a sám ho vyučoval. Doslova vo svojom životopise Karol Hrdlička napísal, že keď ho otec veľmi skoro poslal na jeden rok do Horných Salíb na osvojenie si maďarského jazyka, nesmel ani rodičovský dom oplakať. V roku 1852 opustil rodný dom a šiel do jednej zo škôl v Modre, kde rektorom všetkých bol Ján Kalinčiak. Po dvoch rokoch pobudnutých v Modre odišiel študovať do Bratislavy, kde absolvoval gymnázium, bohoslovecký kurz a akademickú skúšku. Podľa tradície slovenských bohoslovcov aj on chcel ešte absolvovať jednoročné – dvojročné štúdium na niektorej univerzite v Nemecku. A keď mu to nebolo dožičené, navyše nenašiel ani miesto vychovávateľa, do roku 1860 ostal u otca. O rok neskôr sa naňho usmialo šťastie a stal sa nakrátko pisárom kráľovskej správy v Nitrianskej Strede. V tom istom roku ho pozval farár Ján Trokan z Kostolného za svojho kaplána. V roku 1863 bol v Bratislave ordinovaný biskupom F. Stromským a v tom istom roku ho pozval békeščabiansky farár a senior Gustáv Seberíni za svojho kaplána. Po poldruharočnom pôsobení ako Seberíniho kaplán, 17. októbra 1864 bol zvolený za riadneho farára v mestskej časti Jamina. Pred ním v tejto mestskej periférii bol farárom Eduard Lesich, ktorý odišiel do Segedína. V Békešskej Čabe sa oženil a za manželku si zobral dcéru nadlackého farára Alžbetu Krištófiovú. Mal tri deti, z ktorých dve dcéry zomreli a syn Ľudovít Jaroslav bol významným dolnozemským činiteľom (farár v Békešskej Čabe a Slovenskom Komlóši) a v Československu aj významným politikom. (Vo svojom diele Spoveď a účtovanie exulanta píše o svojom nedobrovoľnom exile a o Memorande Slovákov z Maďarska).

Hneď po svojom príchode do Viníc nad Jaminou, ako nazval túto mestskú časť, všetky dôležité udalosti zapisoval do cirkevného protokolu. Pod názvom Evanjelická cirkev v Jamine od Karola Hrdličku ju nájdeme uloženú v archíve evanjelického cirkevného zboru v Békešskej Čabe. Píše v nej aj to, že Jamina by sa výstižnejšie mohla volať Kopanice ako Vinice, a to preto, že tu má každý pri roztratenej „chyžke“ pozemky a tak netvoria usporiadanú dedinu. Na tomto území boli v minulosti vinice, ktoré dávali dobrú úrodu. Vymerané boli v roku 1769 za čabianskeho richtára Jána Prístavka. Už o rok neskôr okolo Juraja sa začali vysádzať, a to nielen viničom, ale aj ovocnými stromami. Vinice neskôr v dôsledku suchoty a fyloxére vyklčovali. Počas pôsobenia Karola Hrdličku už bolo vidieť vinič len málokde. V tejto mestskej časti do roku 1845 nebolo povolené stavať riadne obytné domy, len domčeky (chyžky) na spôsob terajších záhradkárskych či chatárskych osád. V opačnom prípade stavebníkovi hrozilo, že mu stavbu zbúrajú. Až po tomto roku, keď Čaba vykúpila pozemky a urbár, začali sa tu bez akéhokoľvek plánu stavať najchudobnejšie skromné rodinné domy.

Počas svojho pobytu v Jamine mohol Hrdlička napísať, že najviac je takých, ktorí majú domček s vinicou o rozmere 800 štvorcových siah (28 árov), niektorí majú aj viac, ale takých nie je viac ako tucet. Väčšina obyvateľov sa živí vlastnými rukami, tí čo majú konský záprah, sú furmania. Bývajú tu aj „feleši“ – polovičiari a niektorí árendujú pár jutár. Viacerí pracujú na železnici, ďalší v tabačiarni a mnohí sú tehliarmi. Sú tu aj „kertési“ – pestovatelia tabaku, ktorým sa táto činnosť dobre vypláca a ročne pri nej si môžu zarobiť 200 – 500 rýnskych zlatých. Žijú tu aj bíreši, taňáši, hájnici ... Z remeselníkov sú tu iba čižmári. Z cirkevného pohľadu je tu najviac evanjelikov, niekoľko katolíkov i starovercov (pravoslávnych) a tri židovské rodiny. Takúto charakteristiku vo svojom rukopise zanechal jaminský farár. Nových osadníkov tu podľa jeho pozorovaní každý rok pribúda, z mesta prichádzajú takí, čo tam z rôznych príčin schudobneli. Tí si kúpia zo svojich ostatných peňazí domček s vinicou a považujú sa za Čabänov. Najnovšie sem prichádzajú aj lepšie situovaní, ktorí majú aj svoju ornú pôdu. „O vzdelaní viničiarov a ich mravnosti sa nedá pochvalne hovoriť, ale aj tu sú výnimky. Pripisuje sa to tomu, že tunajší ľud nechala vrchnosť bez obecnej správy, tým sa obyvatelia nemali možnosť pozdvihnúť. Len zdedenému géniu tohto ľudu môžeme ďakovať, že o surovejších zločinoch tu zriedka počuť“ – doslova napísal farár Hrdlička.

V čase, keď sa tu už obyvateľstvo výrazne rozmnožilo a usadilo, starší, vplyvnejší čeľadníci sa rozhodli tu postaviť školu a kostol. Spomedzi nich si podľa neho zaslúžia pochvalu Ondrej Rakoncaj, Ondrej Bíňan, Ján Fiľo a Juraj Bartolák. Horlivý evanjelik Ondrej Rakoncaj zo začiatku uvoľnil vo svojom dome miesto pre vyučovanie žiakov, ktorých učil dočasne pozvaný učiteľ. Po niekoľkých rokoch uvedomelí rodičia, za podpory čabianskeho farára Daniela Brozmana, kúpili Rakoncajov dom a k tomu kvartu (0,36 ha) pozemku na školu. Za evanjelického učiteľa bol zvolený Pavel Chovan, ktorý navyše vyučoval aj súkromne. Novú školskú budovu postavila cirkev v roku 1851, do ktorej za riadneho a vzdelaného učiteľa, skromne plateného, zvolila Michala Michunyho. Keď už mali učiteľa, od cirkvi žiadali aj miesto pre levitu (pomocný kňaz). V roku 1856 sa ním stal vysvätený farár Ondrej Dianovský. Kňazské služby vykonával v školskej budove, tam aj krstil a sobášil. V tom čase v Jamine nemali cintorín a mŕtvych odvážali pochovávať na vzdialené miesto. Farár Dianovský si nezískal cirkevníkov a po dvoch rokoch z Jaminy odišiel. V roku 1858 bol tu za levitu zvolený rodák zo Sarvaša, syn tamojšieho učiteľa Eduard Lesich. Ako farár a učiteľ tu pôsobil do roku 1864. Pričinením Gustáva Seberíniho táto čabianska evanjelická fília začala napredovať a začali sa v nej konať pravidelné bohoslužby. Jaminská fília si zo zbierok za 160 rýnskych zlatých zakúpila prvý trojcentový zvon. Horliví cirkevníci túžili postaviť si aj vlastný kostol. To nebolo ľahké, lebo mnohí tvrdili, že im stačí ten, čo majú v školskej budove. Horlivci sa nedali a predložili seniorovi žiadosť vypracovať plán na výstavbu kostola za 12 tisíc zlatých. Túto sumu mali získať zbierkou, ale takú sumu sa im nepodarilo vyzbierať. Zbierka im stačila iba na stavbu modlitebnice, ktorú postavili zo surových tehál. Bola rozdelená na dve časti. Jedna slúžila na kostol a druhá na školu. Dovtedajšia budova školy potom slúžila na byt pre levitu Eduarda Lesicha. V rokoch 1860-61 sa obnovoval starý školský chrám a odvtedy sa začali konať každú nedeľu pravidelné bohoslužby a tak modlitebnica sa premenila na kostol. Levita Eduard Lesich dostal kazateľské právo ako riadny farár, tým mu pribudlo viac starostí, a to aj pribúdaním nových cirkevníkov, preto dostal pomoc zo Sarvaša: vyštudovaného Karola Brózika, pochádzajúceho z Cerova v Honte. Tento po roku účinkovania v Jamine postúpil a stal sa v meste riadny evanjelický učiteľ. Po ňom prišiel do Jaminy tiež v Sarvaši vyštudovaný Ľudovít Mihálfy – Michalovič, syn evanjelického učiteľa v Báčke. V tom čase sa už škola, ktorú navštevovalo tristo detí, stala nevyhovujúca a cirkev bola prinútená postaviť novú školu s bytom pre učiteľa. Po odchode E. Lesicha do Segedína, za riadneho farára nastúpil Karol Hrdlička. Ten v uvedenom protokole píše, že v tom čase cirkevným šafárom bol Ondrej Rakoncáš, ktorého opisuje ako veľmi statočného, obetavého muža, ktorý býval zo začiatku aj ako starejší a v meste požíval vysokú úctu. V roku 1865 bol Hrdlička oslobodený od učiteľských povinností a cirkev túto úlohu preniesla na Ľudovíta Mihálfyho. Karol Hrdlička sa stal výlučne farárom s rovnakým platom ako učiteľ Mihálfy. Jeho úlohou bolo zlepšiť bohoslužby, ľuďom vysvetliť, že je ich už tritisíc a že kostol potrebuje organ a presvedčil ich, aby sa naň zložili. V rokoch 1865-66, keď cirkevným kurátorom bol Martin Laco, organ objednali u Ferdinanda Komorníka v Pešti za 400 zlatých. Do protokolu tento farár zapísal všetkých, ktorí prispeli na organ. Zoznam prezrádza aj priezviská vtedajších Jamiňanov. Napríklad medzi menami darcov nachádzame rodiny Pavla a Adama Prístavka, Jána a Pavla Príbojského, Ondreja Rakoncaja, Michala Bíňana, manželku Juraja Krasku, ďalej rozšírené čabianske pomiestne priezviská: Dobrocký, Hrabovský, Huršan, Kokavec, Kociha, Lehotský, Lipták, Lukovický, Medovarský, Selčan, Senteský, Šajben, Sušanský, Záhoran, Žibrita, Žilák ... Na začiatku roka 1867 bola v meste založená maďarská elementárna škola a pozvali do nej za učiteľa Ľudovíta Mihálfyho. V tom istom roku Karol Hrdlička založil zbierku na druhý zvon, na ktorý sa nazbieralo 406 zlatých. Aj tu tento farár v protokole uviedol a zanechal menoslov vďačných darcov. V roku 1870 bol Karol Hrdlička pozvaný do Nadlaku za druhého farára k Ondrejovi Seberínimu. Nadlackí evanjelickí Slováci mali takto vo svojom cirkevnom zbore a medzi sebou z národného hľadiska dve silné osobnosti. Obidvaja boli už predtým publicisticky činní a medzi dolnozemským ľudom rozvíjali bohatú národno-uvedomovaciu a osvetovú činnosť. Nepreukázalo sa, že by boli medzi týmito dvoma farármi vládli nejaké spory. Práve naopak, ich spolupráca viedla rovnakým smerom, či už v národnom alebo cirkevnom živote.

Keď Ondrej Seberíni v roku 1895 zomrel, na jeho miesto za druhého farára bol v Nadlaku zvolený Ľudovít Boor, s ktorým už Hrdlička nevychádzal tak dobre ako so Seberínim. Karol Hrdlička počas svojho pôsobenia vykonal pre nadlackú cirkev veľa, keď sa napríklad postaral o výstavbu štyroch nových cirkevných školských budov a rovnako aj o rekonštrukciu kostola s vežou. Jeho pričinením vznikol cirkevný spevokol a pohrebný spolok, ktorého bol predsedom. Karol Hrdlička bol výborným kazateľom, čo sa prejavovalo aj v jeho kázňach a pohrebných odobierkach. Popri svojej pastoračnej činnosti voľný čas venoval práci v kultúrno-osvetovom spolku Ľudový kruh, rozširovaniu slovenskej tlače a písaniu náboženskej literatúry (biblická história, pohrebné kázne, katechizmus), prispieval do slovenských novín a časopisov Evanjelik, Národný hlásnik, Korouhev na Sionu, Cirkevné listy, Národné noviny, v ktorých často bojoval proti maďarizácii v evanjelickej cirkvi. Keďže bol výrečným kazateľom, bol aj dobrým veršovníkom. Okrem tlačených kázní, trúchlorečí a cirkevných správ, tvoril aj básne. Najvýznamnejšia z nich je „Falošní svätí alebo nákaza Nazarenská a horké pilulky proti nej“ (Martin 1886). Bohatšia je jeho prekladateľská činnosť: Caspari: Nevďačné deti (Budapešť 1867), Grüger, J.: Malý Katechizmus dr. Martina Luthera vysvetlený (Budapešť 1887), Abbott, J.: Matka v kruhu dítek, aněb zásady matěrinských povinností (Budapešť 1880), Dortmüller: Učení Ježiše o modlitbě (Békešska Čaba 1885). Jeho prvenstvom je autorstvo prvého prekladu básne Sándora Petőfiho (Petroviča) do slovenčiny. Ondrej Štefanko napísal, že Karol Hrdlička vystihol zmysel Petőfiho poézie a dokázal jej dať umelecky hodnotnú slovenskú tvár.

Farár, básnik a prekladateľ Karol Hrdlička umrel 27. 7. 1908 v Nadlaku, kde je aj pochovaný.

Ján Jančovic