Ani v budapeštianskom slovenskom evanjelickom zbore nie je lepšia situácia než na iných miestach krajiny. Služby Božie v slovenčine síce odštartovali, v mnohých zboroch však počiatočné nadšenie vyprchalo. Zbory si už nenárokujú službu raz za mesiac. Ak veriaci rozumejú po slovensky, potom prečo nechcú počuť Slovo Božie? Pochopiteľnejšie by to bolo, keby snáď nerozumeli...
„Tu stojím, ináč nemôžem, tak mi Pán Boh pomáhaj!“
Martin Luther
Dlhé roky nás priviedli až tam, že na mnohých miestach bohoslužbu si odbavia asi takto: „V nedeľu prídem, a potom nech mi všetci dajú pokoj!" Je to smutné, prázdne a zavreté kostoly po celej krajine svedčia, že je zle-nedobre. Pri slovenských bohoslužbách je to veľmi očividné, najmä keď si všimneme pomer účasti na maďarských. Snáď by sme sa mali viac modliť za seba navzájom, aby sme vytrvali...
„Čo ty rozsievaš, neožije, ak neodumrie. A keď rozsievaš telo, ktoré má vzniknúť, ale horné zrno, ako príde, pšeničné alebo nijaké iné. A Boh mu dáva telo, ak sám chce, a každému semenu jeho vlastné telo.“ 1 Kor 15,36-38
„A teraz už porúčam vás Pánovi a slovu Jeho milosti, ktoré vás môže vybudovať a dať vám dedičný podiel medzi všetkými posvätenými.”
(Sk 20, 32)
Náš učiteľ fyziky neraz ilustroval svoj výklad pokusom. Raz nasypal na sklenenú dosku kovové piliny. Pokúšali sme sa tie kovové semiačka zhrnúť do kôpky, ale naše prsty v nich iba vyorávali brázdy a aké také vzorky. Vtedy pán učiteľ položil pod dosku magnet a hľa! Ťažký kovový prach sa v okamihu urovnal.
Často hovoríme, že takíto sme aj my, Slováci v Maďarsku. Žijeme roztrúsene a naše kostoly zívajú prázdnotou. Ak máme byť celkom úprimní, niet takých členov zboru, ktorí by dokázali zabezpečiť vhodný kolektív pre tých, ktorí doň patria. Sme ako v tom pokuse, keď sa pokúšame zhromaždiť potenciálnych členov. Magnet nám akosi chýba, alebo nie je dosť silný. Možno že sme na tej pomyslenej sklenej doske takpovediac prilepení a darmo niekedy cítime príťažlivosť magnetu, nepodrobíme sa mu. Na vlaňajšej septembrovej pobožnosti nás bolo 120, zatiaľ čo dnes, po roku cirkevný zbor má iba 25 registrovaných členov. Pán biskup nám dal dvojročnú skúšobnú lehotu, po uplynutí ktorej zbor by mal skutočne fungovať. V súčasnosti dostávame štátnu podporu, aby sme mohli nerušene pôsobiť, nevedno však, či túto pomoc dostaneme aj po uplynutí dvoch rokov. Ak nie, znemožníme sa aj materiálne.
To všetko potvrdzuje potrebu pospolitosti a usmerňujúcej sily, ktorá by pôsobila na náš život! Koľkokrát strácame chuť a vôľu na hocičo, nežiada sa nám ďalej žiť, ak vidíme, že naše nespočetné úsilia prichádzajú vnivoč, že si necenia našu prácu, ktorú vykonávame pre rodinu, deti a prípadne aj pre zbor. Ťažko si priznáme, že vlastnými silami nič nedosiahneme a že naše životné želanie sa môže stať skutočnosťou iba vtedy, ak sa pokúsime odovzdať do vôle Pána, dostať sa do jeho silového poľa a tam aj ostať. Dovoľme mu, aby on usmerňoval náš život a budoval „chrám našej duše” podľa svojej voľby, aby nás viedol svojím slovom a Duchom svätým! Pokúsme sa uveriť, že stav, v ktorom sa práve nachádzame, nie je pre nás ideálny. Bez vôle Božej nám jediný vlas nespadne z hlavy len sa podvoľme jeho výzve.
Táto výzva privoláva dnes všetkých, ktorí sú unavení na duši do Slovenského evanjelického cirkevného zboru, aby sa osviežili. Nech je pred naším duchovným zrakom heslo predošlého stretnutia mládeže: „Si povolaný!“ Pane! Ďakujem Ti, že ma neopúšťaš. Posilni ma, prosím, aby som vždy videl svoje poslanie a cestu, ktorú si mi ukázal. Amen.
Atila Spišák