Celý náš život je poznačený tým, že človek sa denno-denne stretáva už od svojho narodenia s iným človekom. Keby sme chceli spočítať všetkých ľudí, ktorých sme do dnešného dňa stretli, asi by sme to nedokázali.

Dokážeme si však veľmi rýchlo zapamätať osoby, ktoré sú niečím výnimočné, Ale si ich lepšie pamätáme, ak takéto stretnutie poznačila nejaká udalosť, ktorá sa nám zdala dôležitá, niečím výnimočná, ktorá aj po dlhšom čase ostáva v našej pamäti.

Stretávajú sa rôzni ľudia. Politici, umelci, športovci, rôzni zberatelia. Stretávajú sa i kňazi so svojimi veriacimi. Ale stretávajú sa aj celkom protichodné osoby. A práve takéto stretnutia často so záujmom sledujú mnohí ľudia, ba dokonca niekedy aj celý svet.

Pretože v takýchto stretnutiach sa stretávajú rôzne protichodné charizmy.

Aj Božie slovo tohto sviatku nám hneď v úvode hovorí o podobnom stretnutí. Keď sa za čias kráľa Herodesa v judskom Betleheme narodil Ježiš, prišli do Jeruzalema mudrci od východu. A pýtajú sa, kde je novonarodený kráľ. Videli sme totiž hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť. A koniec dnešného evanjelia pokračuje: vydali sa na cestu a hviezda, ktorá išla pred nimi, sa zastavila nad miestom, kde bolo dieťa. Vošli do domu, padli na zem a klaňali sa mu.

Stretnutie Herodesa s troma kráľmi, mudrcmi z Východu a stretnutie Mudrcov s Božím Synom. Tri druhy postáv, ktoré reprezentujú – moc, múdrosť a jednoduchého, bezbranného, nevinného človeka, v podobe dieťaťa, v ktorom sa ukrýva samé božstvo.

Herodes – predstaviteľ moci, ktorú vykonával veľmi tvrdo a nespravodlivo voči okolitému svetu, túži iba po jednom. Po ešte väčšej moci. A preto správa o narodení nového kráľa ho veľmi znepokojí. Dá si zavolať veľkňazov a zákonníkov ľudu, aby sa dozvedel, kde je to miesto narodenia nového kráľa. Túžba po moci ho vedie k zmocneniu sa tohto nevinného dieťaťa. Kto má moc a túži po nej, je schopný všetkého. I toho najpodlejšieho činu, vraždy nevinného dieťaťa. Koľko nevinných detí muselo padnúť za obeť, ktoré dal Herodes povraždiť, len aby si bol trochu istý, že bude medzi i sám novonarodený kráľ.

Mudrci od Východu predstavujú vlastne vtedajších vedcov, učencov. Pravdepodobne filozofov a hvezdárov, astronómov, pretože učenci vtedajších čias boli vzdelaní len v dvoch disciplínach – vo filozofii a astronómii. Skúmanie hviezdnej oblohy, štúdium starej literatúry, možno aj znalosť Starého zákona ich priviedli k tomu, aby nezávisle na sebe zladili svoje cesty a na ceste za hľadanou pravdou prišli až do Betlehema, aby sa poklonili tomu, ktorého im ukáže hviezda. Na jednej strane sú reprezentantmi vtedajšej vedy. Ale na druhej strane aká musela byť hlboká ich viera. Aké zosúladenie vedy a viery. Veda, za ktorou stojí predovšetkým rozum a viera, za ktorou stojí zase vnútro človeka, ľudské srdce. Ani jeden z nich nepatrí k židovskému národu a predsa hľadajú tú najväčšiu pravdu v živote človeka. Boha. Človek vo svojom vnútri neustále túži po tom, ktorého obraz nosí v sebe. V nich sa prejavila pravá múdrosť človeka.

Židia mali zreteľné predpovede o rodokmeni Mesiáša, o čase jeho narodenia, o mieste, kde sa mal narodil Mesiáš, o mnohých podrobnostiach v súvislosti s jeho príchodom. Spasiteľ sveta prichádza na svet uprostred nich a vôbec si to nevšimnú. Ani hľadanie mudrcov ich neprebralo zo spánku.

A Mudrcov z Východu na ceste za hľadaním pravdy neodradilo ani to ponižujúce, s čím sa stretli. Miesto – maštaľ, či obyčajný dom; matka – jednoduchá žena z ľudu; otec – remeselník, zarábajúci na chlieb prácou vlastných rúk. A oni i napriek tomu všetkému sa klaňajú a dávajú mu dary – zlato ako kráľovi, kadidlo ako Bohu a myrhu ako kňazovi.

To boli ozajstní mudrci a hlboko veriaci ľudia.

Fulton Sheen povedal tieto slová: Bohu sa prišli pokloniť iba dve skupiny ľudí. Jednoduchí pastieri a múdri ľudia.

Herodes sa dopočul zvesť o narodení nového kráľa. Čoho všetkého sa dopustil, aby zväčšil svoju moc.

Mudrci z Východu hľadali pravdu a nič ich nedokázalo odradiť. Sklonili sa pred najväčšou pravdou ľudského života, ktorú našli po tom, čo im hviezda dala znamenie.

Nám sa prihovára už nie hviezda, ale celý život, skutky, konanie, zázraky, zmŕtvychvstanie Ježiša Krista, sám Kristus naďalej žijúci uprostred svojej cirkvi. Aký dar prinášam ja každý deň, aby som sa dokázal pokloniť najväčšej pravde svojho života – Ježišovi Kristovi? 

Pán Ježiš sa nám daruje pri každej svätej omši. To je ten najväčší dar Boha pre človeka. Znovudarovanie. Každý deň. Ako výraz a prejav tej najväčšej lásky. Lásky Boha k človekovi. Prejav Božej dobroty voči nám. Patrí sa, aby sme aj my ako odpoveď dokázali celkom obetovať seba a spojiť sa s Ježišom Kristom počas svätej omše obetovaním seba samého. Aby sme prežili eucharistickú obetu s plným úžitkom. To je vlastne vyjadrené v slovách kňaza, ktorý sa modlí – modlite sa, bratia a sestry, aby sa moja i vaša obeta zaľúbila Bohu Otcu všemohúcemu.

To je ten najväčší dar, ktorý môžem ponúknuť ja Bohu. Obetovať sa mu vo všetkom. Aby som všetko dokázal konať i prežívať z lásky k nemu. Ako moju odpoveď na jeho dar Božieho Syna, ktorý sa stal jedným z nás, aby nám opäť priviedol do domu svojho i nášho nebeského Otca.

Stanislav Brtoš