Neveľká novohradská obec Terany sa dokáže zviditeľniť. Raz tak, že získa prostriedky z fondov Európskej únie na obnovenie tradičnej miestnej architektúry, inokedy iniciatívou obecnej samosprávy omladiť obyvateľstvo poskytnutím výhod pre viacdetné rodiny. Nedávno obletela masmédiá správa o tom, že v tejto obci žije najstaršia zvonárka.

Prebudila sa v nás zvedavosť a obrátili sme sa na starostku obce Editu Brožovú, ktorá nám veľmi ochotne poskytla kontakt na pani Ilonu Szedlákovú, dcéru 91-ročnej tety Veroniky Petrášovej.

- Pani Ilona, v novinách som sa dočítala, že vaša mamička je dodnes zvonárkou miestneho rímskokatolíckeho zboru.

- Nie je to celkom presné tvrdenie, službu som po nej prevzala ja, ale mamička mi dodnes rada pomôže, keď ju o to poprosím. Ručné zvonenie je fyzicky namáhavá práca, v takom požehnanom veku by bolo pre ňu príliš vyčerpávajúce.

Zvonárom kedysi nemohol byť hocikto, bola to pocta. Táto funkcia bola všeobecne vážená, veď zvonári celý svoj aktívny život zasvätili službe zvonom a starostlivosti o ne. Neraz sa dedila z pokolenia na pokolenie. Ako to bolo v prípade Veroniky Petrášovej? Miestna rodáčka sa vydala do zvonárskej rodiny, starý otec i otec jej manžela boli zvonári, od nich sa naučila fortiele tohto remesla. Nie je taký veľký kumšt zvon rozozvučať, ako dokázať zvoniť s citom. Inak totiž znejú zvony zvolávajúce na omšu, inak zvestujúce radostnú správu, inak prírodnú pohromu a úplne inak odprevádzajúce na poslednú cestu životom. Navyše vo veži terianskeho kostola sú tri zvony a teta Veronika ich dokáže rozozvučať naraz - ten tretí poháňa nohou, na čo má vlastný zlepšovák.

Dcéra Ilona sa naučila zvoniť od matky, takže v Teranoch sa nemusia vzdať tradičného ručného zvonenia.

Samozrejme, zaujímali sme sa aj o život tety Veroniky. Narodila sa v sedliackom domčeku, kde je dnes umiestnená zbierka miestnych ľudových odevov a predmetov každodennej potreby. Tu chodila do školy, tu sa vydala, porodila a vychovala dcéru a syna, tu sa teší z troch vnukov, tu po celý život pracovala a popri práci zvonila.

Vlani, keď oslavovala 90. narodeniny, jej odovzdali pozdravné listy od premiéra Viktora Orbána, vacovského biskupa Miklósa Beera, ba aj od pápeža Benedikta. Veľmi príjemne ju to prekvapilo, iba vraj nechápala, odkiaľ vôbec o nej vedia. Podľa Terančanov chýr o nej rozniesli terianske zvony.

Terany majú okolo 400 obyvateľov, čo sa týka vierovyznania, približne rovnako je katolíkov a evanjelikov. Evanjelici sú slovenského pôvodu, ich predkovia sem prišli v 18. storočí prevažne z Oravskej stolice a z okolia rieky Morava. Keďže teta Veronika má slovensky znejúce meno, spýtali sme sa jej dcéry, či nemajú slovenské korene. Úprimne nám odpovedala: Viete, nad tým som neuvažovala. My tu žijeme svorne pospolu, máme rovnaké radosti a starosti, ale rodinné väzby som neskúmala.

Teta Veronika a jej dcéra Ilona sú však hrdé na dedičstvo, ktoré im odovzdali ich predkovia. Na ľudové tradície a najmä na zvonárske remeslo, ktorému zasvätili svoj pracovitý život.

(vzs)