V prvopočiatkoch osídľovania Dolnej zeme zohrávali medzi tam usadenými Slovákmi významnú ľudovýchovnú a národnobuditeľskú úlohu farári a učitelia, prichádzajúci priamo zo Slovenska. Jedným z nich bol aj Matej Markovic, ktorý sa stal roku 1734 v poradí druhým evanjelickým farárom Slovákov v Sarvaši (prvým bol O. Hrdina).
Tento ľudovýchovný pracovník, osvietenský filozof a veršovec sa narodil 27. 2. 1707 v Dobrej Nive. V rokoch 1715 - 1716 navštevoval školu v Dobroči, 1717 - 1721 študoval v Banskej Štiavnici, 1721 - 1722 v Dvorníkoch, 1722 - 1725 v Banskej Bystrici, 1725 - 1728 opäť v Banskej Štiavnici, 1728 - 1731 v Bratislave a nakoniec v rokoch 1731 - 1733 dokončil teológiu v Nemecku - v Jene. Hneď po skončení štúdia sa najprv stal vychovávateľom v šľachtickej rodine Podmanickovcov a krátko aj kazateľom v gemerskom Štítniku. Už v roku 1734 ho slovenskí evanjelici v Sarvaši povolali za svojho farára, kde sa tento vynikajúci duchovný pastier stal postupne nielen vedúcim predstaviteľom evanjelického cirkevného spoločenstva, ale aj formovateľom života celej sarvašskej obce. Matej Markovic zaviedol v cirkvi matriku a upravil bohoslužobný poriadok. Tento dodnes písomne zachovaný a tiež podľa neho pomenovaný „Markoviczov Porádek” obsahuje deväť bodov, v ktorých dáva ľudu s vľúdnosťou, ale pritom aj s otcovskou prísnosťou návod, ako sa majú cirkevníci držať pri bohoslužbách, doma, v spoločnosti, napr. na svadbách, krstinách, pohrebe, ďalej zatracuje a trestá niektoré bludy, hriechy, zlé obyčaje a predsudky, ktoré sa v čase jeho pôsobenia v Sarvaši vyskytovali. Písomne predkladá tiež povinnosti úradných osôb, jednotlivých členov cirkvi, predovšetkým však rodičov, aby sa snažili vychovávať svoje deti k zbožnosti. V čase jeho príchodu triedy v škole boli ešte koedukované, on ich v roku 1740 navrhol rozdeliť podľa pohlavia, čím cirkev bola nútená zriadiť dve školy. Ľudovovýchovnú prácu a vzdelávanie mládeže pokladal za svoju prvoradú a srdcovú záležitosť, veď so svojimi krajanmi bol zrastený nielen rečou, ale aj srdcom, čím bol aj príkladom pre svojho zaťa Samuela Tešedíka. Okrem už spomenutých bohoslužobných poriadkov roku 1750 obšírne napísal obecné a cirkevné zákony pre potreby obce a cirkvi, ktorých plnenie bezpodmienečne, ako popredný duchovný predstaviteľ Sarvaša, vyžadoval. Popri tom, že bol energickým a odvážnym cirkevným a obecným predstaviteľom, bol medzi ľudom obľúbeným kazateľom. V roku 1754 ho zvolili za seniora peštiansko- békešského seniorátu.
Prejavil sa aj na poli literatúry. Písal po latinsky a v slovakizovanej češtine (bibličtine). Je jedným z priekopníkov nášho osvietenstva, keď v Sarvaši vyvíjal rozsiahlu ľudovýchovnú a organizátorskú činnosť a popularizoval vedecké poznatky. Po príchode na Dolnú zem písal topograficko-historické práce Notae historicae o obci Sarvaš, o cirkvi, o slovenskom starom kostole, v ktorom kázaval po slovensky. Svoje práce „Jelen dychtíci po tekoucích vodách aneb svatý Otčenáš” (1746), „O potřebe navštěvování domů” (1747), „Píseň trouchlivá o kobylkách” (1749), „Sloup ohnivý, křesťanské Israelity na cestách sprovázejíci” (1752) a „Historia cirkevní Starého i Nového zákona” (vyšla po jeho smrti r. 1765), určil predovšetkým dolnozemským Slovákom. Diela Brevis relatio de natura et indole regionis campestric... (Krátka správa o prírode a vlastnostiach rovinatého kraja...) sa týka podnebia, pôdy, živočíšstva tohto kraja a histórie osád. V roku 1997 vydal v časopise Dolnozemský Slovák č. 3 ako svoju prílohu preklad z roku 1748 s názvom „Krátka správa Mateja Markovica o prírode a vlastnostiach rovinatého kraja, ktorý dve veľmi dobre známe dácke rieky Maruša a Körös, ako kraj hojne navštevovaný, obtekajú”.
Niektoré jeho práce zostali v rukopisoch. Napríklad „Kratičká historia království uherského vo verších” (1745), „Vypsáni stolíc královstva uherského”. Tieto diela napísal ako pomôcky pre žiakov, aby im uľahčil učenie vlastivedy, kde v Uhorsku žili Slováci. Veršovanými učebnicami zemepisu a dejepisu sa snažil šíriť ideológiu slovenskej národnosti (autochtónnosť Slovákov Uhorska) a žiakov vychovávať k národnému povedomiu. Sledoval aj dobové názory na sedliacky stav a svojim voľným tvorivo doplneným prehľadom z nemčiny „Píseň o chvále stavu sedláckeho” (1752) vyzdvihol jeho význam pre spoločnosť. Táto práca je slávou i obranou sedliackeho stavu dávno pred jozefínskymi reformami a rozkladom feudalizmu v Uhorsku. Zavedením učebných predmetov dejepisu, zemepisu a vlastivedy aj na základných cirkevných školách predstihol všetky neskoršie školské predpisy a zákony v tomto smere. Cenné je i jeho Slovensko-slovanské povedomie. Slovanov odvodzuje od slova „sláva”, chváli slovenský jazyk a vo svojej práci poukázal podobne ako Štefan Leška na množstvo slov, ktoré Maďari prevzali od Slovákov. Jeho umelecky nenáročné práce tvoria predstupeň slovenského osvietenského klasicizmu. Možno ho smelo pokladať aj za jedného zo zakladateľov slovenskej dolnozemskej literatúry. Matej Markovic st. zomrel 14. 4. 1762 v Sarvaši. Na budúci rok si pripomenieme tristé výročie jeho narodenia. Neskôr v šľapajach svojho otca pokračoval jeho syn Matej (1752 Sarvaš - 1793 Praha), ktorý od roku 1776 bol farárom v Pustých Úľanoch. Po vydaní tolerančného patentu odišiel r. 1782 do Čiech, kde sa stal farárom a prvým kazateľom pražského evanjelického zboru. V roku 1783 vydal pre potreby zboru „Písně duchovní”, ktoré boli v Čechách dlho jediným evanjelickým spevníkom. Pre českú mládež vydal „Malý katechizmus evanjelický” (1785). Svojou obetavou prácou prispel k formovaniu evanjelickej cirkvi v Čechách. Na kostole sv. Salvatora v Prahe sa nachádza jeho pamätná tabuľa z roku 1793.