Pán života a smrti si 29. októbra 2006 povolal k sebe do večnosti verného manžela, otca, bývalého presbytera a dozorcu, slovenského národnostného činiteľa Jána Szabóa z Černe.
„Ja viem, že môj Vykupiteľ žije
a nakoniec sa postaví nad prachom.“ (Jób 19,25)
Celým životom ho sprevádzala hlboká viera, neochvejná nádej mu dodávala silu, aj keď zákernou chorobou podťaté telo po pätnásťročnom ťažkom boji vypovedalo službu... Jeho šľachetné srdce však bude naďalej pulzovať krvou milovanej rodiny, rodákov, ako aj našej veľkej slovenskej pospolitosti! Jeho celý život bol naplnený nielen službou rodine, cirkevnému zboru, svojim rodákom, ale aj Slovákom žijúcim po celej krajine, ktorí ho dobre poznali. Janko, ako ho familiárne každý volal, mal vytrvalú, vernú a pritom veselú povahu. Bol silne rodinne založený, hlboko veriaci človek, pre ktorého od kolísky až po hrob platilo Desatoro Božích prikázaní.
Ján Szabó sa narodil 10. júna 1944 v jedinej dodnes Slovákmi obývanej obci Fejérskej župy v Černi. Po skončení strednej odbornej školy pracoval vo vedúcej funkcii v textilnom závode v Bodajku, a to až do odchodu do invalidného dôchodku. S manželkou Júliannou Simekovou vychovávali svojich troch synov v kresťanskom duchu a boli na nich vždy hrdí.
Ako mladý angažovaný Slovák sa už v sedemdesiatych rokoch zapojil do národnostného dania najprv vo svojej rodnej obci, neskôr aj v Demokratickom zväze Slovákov v Maďarsku (DZSM). Na báze miestnej organizácie Zväzu Slovákov v Maďarsku, združujúcej o. i. kolektív oduševnených ľudových spevákov, vznikla Slovenská samospráva v Černi, ktorej predsedom sa stal Ján Szabó. Túto prácu vykonával počas viacerých cyklov, vždy horlivo, svedomite a často aj nad svoje sily. Ako predseda slovenskej samosprávy mal veľký podiel na organizovaní najväčšieho podujatia obce - pri príležitosti 275. výročia jej znovuosídlenia usporiadali bohatú sériu podujatí a vzdali hold pamiatke svojich slovenských predkov.
J. Szabóa najviac trápilo to, že dlhé roky sa nedarilo dlhodobo vyriešiť výučbu slovenského jazyka v základnej škole, ani v škôlke. Za veľký výdobytok v záujme rozvinutia kultúrneho života obce pokladal založenie Regionálneho strediska v Černi, riaditeľom ktorého je jeho syn Zoltán. Záujmy svojich rodákov a regiónu zastupoval Ján Szabó aj vo Valnom zhromaždení Celoštátnej slovenskej samosprávy. Roku 2004 mu udelili vyznamenanie CSS Za našu národnosť. Za dlhoročnú obetavú prácu v oblasti pestovania národnostnej kultúry v župe prevzal vlani Cenu Sándora Wekerleho. Zastupiteľský zbor v Černi mu roku 2006 udelil titul Čestný občan obce.
Ján Szabó bol obetavým pracovníkom aj na vinici Pánovej, veď bol dlhoročným presbyterom Evanjelického cirkevného zboru a. v. v Černi. Vďaka jeho neúnavnej snahe nadviazali bratské styky s evanjelickou cirkevnou obcou v Nových Zámkoch, ktoré sa v posledných rokoch výrazne prehĺbili. Ľutoval však, že nemajú takého duchovného pastiera, ktorý by ovládal slovenský jazyk. Slovenské kázne si môžu čerňanskí veriaci vypočuť len vtedy, ak k ním zavíta putujúci farár CSS Atila Spišák, alebo hosťujúci evanjelický farár zo Slovenska.
Posledný raz som sa s Jankom stretla na májovom Valnom zhromaždení CSS. Napriek zhoršenému zdravotného stavu s nádejou hovoril o nastávajúcich menšinových voľbách a o svojich ďalších plánoch. Vďační rodáci mu opäť dôverovali, zvolili ho do poslaneckého zboru, ale jeho plány ostanú už len plánmi... Zrejme sa potešil tomu, že za člena Slovenskej samosprávy v Černi zvolili aj jeho syna, ktorý od neho prevezme štafetu.
Ako sám hovorieval, ako „vojnové“ dieťa prežil život ťažký, ale bohatý a krásny. Prácu, ktorú si zvolil, na ktorú sa podujal, pokladal za svoje poslanie, službu pre rodinu, rodákov a pre celú Slovač. Ján Szabó bol vzácny, skromný a optimistický človek, ktorý môže byť nasledovaniahodným príkladom pre nás všetkých. Jeho usmievavá tvár nás bude ešte dlho sprevádzať...
Osud nevráti, čo vzal, ostali spomienky a hlboký žiaľ. Smúti za ním manželka, synovia, príbuzní, členovia cirkevného zboru a naša Slovač. Prosíme všetkých, ktorí ste ho poznali a mali radi, venujte mu tichú spomienku. Posledná rozlúčka so zosnulým sa konala 4. novembra v čerňanskom cintoríne, kde sme s vďačnosťou a v pohľade viery hľadeli na hodnotu jeho života, ktorú oceňuje aj Pán Ježiš vo svojom slove: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni Boha uvidia.“ (Mt 5,8)