Iste mnohí z vás poznajú ten bolestivý pocit, keď z pozemského sveta odíde milovaný človek - starý otec, matka, brat či obľúbený kolega. Zrazu nepočujete jeho slová, necítite jeho lásku k vám, objatie, nevidíte jeho pohľad, gestá, nepočujete jeho rady a smiech. Len vtedy si uvedomíte, že ste mu ešte toľko chceli povedať, tak veľa s ním prežiť.
Ale predsa nič z toho nezaniklo, hoci jeho fyzická neprítomnosť by vás mohla presviedčať o opaku. Veď telo je len nástroj, cez ktorý hovorí duša, nesmrteľná duša... Ježiš Kristus však raz aj toto telo ako chrám Ducha Svätého vzkriesi a my sa opäť stretneme...
Pri príležitosti sviatkov Všetkých svätých a Všetkých verných zosnulých si spomenieme na svojich najmilších a blízkych, ktorí už nie sú medzi nami. Taký je zákon života a zákon prírody. Ľudia na svet prichádzajú, ale i odchádzajú. Taký je zákonitý, krutý a nanajvýš spravodlivý kolobeh života a smrti, ktorému sa nikto z nás nevyhne.
A v týchto jesenných dňoch na našich cintorínoch opäť zavládne nezvyčajný ruch, na hroby nesieme typické chryzantémy, zapaľujeme kahančeky či sviečky. Všetci vzdávame úctu zosnulým, ponoríme sa v modlitbách a spomienkach na svojich blízkych, ktorí už medzi nami nežijú. I keď je to aj smutná spomienka, predsa niet ničoho nádhernejšieho, ako pohľad na večerný cintorín Všechsvätých. Ešte krajšie je však vedomie, že každé to blikotajúce svetlo symbolizuje nášho Pána - Ježiša Krista, ktorý sa raz predstavil ako „svetlo sveta“. preto na našich hroboch je často napísané: „Nech im svetlo večné svieti!“ Aj nás na konci našej životnej cesty nespochybniteľne čaká Ježiš Kristus. Preto sa zastavme a uvedomme si, že každý je na tejto zemi len hosťom a podľa toho by sa mal aj správať. Každý kresťan vie, že neumrieme naveky. Preto buďme všetci pripravení, lebo nikto z nás nevie ani dňa, ani hodiny, kedy ho Pán povolá. Neodkladajme si prípravu na dobrú smrť. Konajme skutky milosrdenstva, obetujeme sväté omše, sväté prijímanie, svoje kríže a bolesti, lebo to je oživujúca rosa...
My, kresťania, veríme, že príde raz deň, keď všetci vstaneme z mŕtvych. Nedajme sa premôcť strachom pred smrťou, lebo Pánove slová: „Ja som vzkriesenie a život.“ (Jn 11, 25) nám dodávajú útechu. A na záver niekoľko myšlienok o histórii týchto dvoch jesenných sviatkov. V kresťanskom kalendári dlho nebol vyhradený deň spomienok na zosnulých. Pápež Gregor IV. v 8. storočí určil, že 1 november sa stane sviatkom všetkých kresťanských svätcov. Počiatky tohto sviatku však možno nájsť už v 4. storočí na Západe. Sv. Efrém Sýrsky a sv.Ján Zlatoústy už v 7. storočí poznajú sviatok všetkých svätých mučeníkov. Deň 1. novembra sa k sviatku viaže od 8. storočia v Írsku, potom v Anglicku a celej Európe. V Ríme ho prijali len v 9. storočí.
Dňa 2. novembra je Spomienka na všetkých verných zosnulých - Dušičky, ktorú zaviedol opát Odilo z Cluny v roku 998. Vplyvom clunyských mníchov sa táto spomienka behom 11. storočia rozšírila a v Ríme ju prijali v 14. storočí. V 10. a 11. storočí sa spomienková slávnosť na mŕtvych postupne presunula na 2. november. Tento deň sa v kalendári ustálil ako Spomienka na všetkých verných zosnulých. Pálenie sviečok a kahančekov patrí medzi tie najstaršie kresťanské zvyky, ale kladenie vencov a kvetinová ozdoba sú novšou obyčajou.