Na komlóšsky starý cintorín... ● Pred dušičkami
Nenazdajky sa vytráca z našich rodín, obcí a miest slovenské slovo. Reč, v ktorej nás z úst mám a starých mám tak hladkali slová „anjelik môj“ či „moje zlato“.
Tieto myšlienky sa mi hrnú do mysle takto pred sviatkom všetkých svätých - po našom všech svätých - keď spomíname na tých, ktorí už nie sú medzi nami.
V našej rodine sa to nenápadne začalo pred necelými piatimi rokmi. Pri zabíjačkovej večeri sme ešte sedeli pri stole všetci. Mamovka síce už vládala iba sármu plniť v kuchyni, a aj vyše deväťdesiatročný starý otec len asistoval pri solení mäsa a plnení klobás, ktoré predtým robieval sám. Ba čo viac, kedysi aj brava rozoberal vlastnoručne, dôkladne, pomaly. Ako načim... Ale sme tam boli ešte všetci. Mamovkina mladšia sestra, teta Anka, celý deň vyprážala masť, obárala slaninu, varila v kotlíku paprikáš. Ten náš ozajstný domáci, s uškami, chvostíkom, ale zato aj s troškou mäsa.
Na jar náhle odišla mamovka. Boli sme práve doma, na Komlóši. Dohodli sme sa, že popoludní prídem k nim. Čakala ma na ulici. Ešte mi napukala kukuricu, zhovárali sme sa o všeličom, o rodine, o tom, ako je v robote, ale aj o politike. Náhle jej prišlo zle. Lekár, sanitka, nemocnica. Nič nepomohlo, o 24 hodín jej už nebolo. Starý otec zostal sám. Presnejšie so synom, mojím otcom, na ktorého sa mohol spoľahnúť 24 hodín denne. Napriek tomu mu bolo ťažko. S mamovkou prežili spolu vyše 50 rokov. Starý sedliak, ktorý ešte ako 80-ročný vyliezol na čerešňu, čoraz menej vládal robiť. Hneval sa na seba, na svet, na všetko. Jeho, ktorý bol vždy zdravý, trápila aj choroba. Už sa mu nechcelo žiť. Za necelé dva roky odišiel za mamovkou na komlóšsky starý cintorín. Potom ochorela aj teta Anka. Dobrá duša, ktorá bola po smrti svojej sestry náhradnou mamou pre môjho otca. Otec dodnes spomína, že potom, ako sa jej narodila dcérka, hovorieval, aby ju odniesli preč, lebo on „chce byť zas edon“ (sám). Mladá ovdovela, svoju dcéru musela vychovať sama. Po rokoch ešte pomohla prekonať traumu zo straty mamy aj nám, vnúčatám svojej nebohej sestry. Keď sa mi narodili dcérky, bývala už u svojej dcéry v meste vzdialenom od Komlóša takmer 70 km. Ale vždy, keď sme pricestovali domov, objavila sa aj ona. Vždy a každému iba dávala. Osud jej však nedoprial taký koniec, aký by si bola zaslúžila. Viac než rok ležala v nemocnici po mozgovej porážke. Nesťažovala sa. Nikdy. Iba oči sa jej ponosovali. Potichučky sa vytratila z nášho života aj ona.
Na zabíjačke sa síce ešte schádza rodina, ale akosi sa všetko zmenilo. Zo starších sa už z času na čas ukáže iba manželka najmladšieho brata starého otca, aby nám poradila a aby sa trošku pozhovárala s nami. Ako keby nám osud chcel dopriať čas, aby sme si postupne zvykali na to, že slovenská reč opustí naše príbytky a zostane s nami iba tam, kde si ju vedome berieme so sebou.