Duch Vianoc by mal každým pohnúť k rozpoznaniu temnoty sveta, kde mnohí ľudia sú do seba uzavretí, pretože nechcú prijať Boha alebo jeho odkaz.
Drahí bratia a sestry!
„Pre Máriu nadišli dni pôrodu. Porodila prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a položila do jasieľ, pretože pre nich nebolo miesta” (por. Lk 2, 6s). Tieto slová sa opätovne dotýkajú našich sŕdc. Prišla chvíľa, ktorú ohlásil anjel v Nazarete: „Porodíš Syna a dáš mu meno Ježiš. Bude veľkým a bude Synom Najvyššieho” (por. Lk 1,31). Prišla chvíľa na ktorú čakal Izrael mnoho storočí, počas mnohých temných hodín - chvíľa, ktorú istým spôsobom očakávalo celé ľudstvo: že Boh sa začne o nás starať, vyjde zo svojho úkrytu, že svet ozdravie a On všetko obnoví. Môžeme si predstaviť s akou vnútornou prípravou, s akou láskou kráčala Mária smerom k tejto hodine. Krátke pripomenutie: „Zavinula ho do plienok”, nám umožňuje vidieť niečo zo svätej radosti a tichého očakávania. Plienky boli pripravené, aby dieťatko bolo dobre prijaté. Ale v domoch nebolo miesta. Ľudstvo očakáva Boha, jeho blízkosť. Keď však príde táto chvíľa, nemá preňho miesto. Je tak zamestnané samo sebou, potrebuje všetko miesto a všetok čas pre vlastné záležitosti natoľko, že pre druhého nezostane nič - pre blížneho, pre chudobného, pre Boha. Čím viac sa ľudia stávajú bohatými, tým viac napĺňajú všetko samým sebou.
Ján vo svojom evanjeliu sa zameral na podstatu a prehĺbil krátku správu sv. Lukáša o situácii v Betleheme: „Prišiel medzi svojich, no neprijali ho” (1,11) To sa týka predovšetkým Betlehema: Syn Dávidov prišiel do svojho mesta, ale musí sa narodiť v maštali, pretože nikde nie je pre Neho voľné miesto. Potom sa to dotýka aj Izraela: poslaný príde medzi svojich, ale oni ho nechcú. A nakoniec sa to dotýka aj celého ľudstva: Ten kvôli ktorému bol stvorený svet, prvorodený Slova tvoriteľa vstupuje do sveta, ale nikto ho nepočúva, nikto ho neprijme.
Tieto slová sa v konečnom dôsledku týkajú všetkých nás, každého jednotlivca a celej spoločnosti. Máme čas pre nášho blížneho, ktorý potrebuje naše, moje slovo, lásku? Pre trpiaceho, ktorý potrebuje pomoc? Pre utečenca, ktorý hľadá útočisko? Máme čas a priestor pre Boha? Môže On vstúpiť do nášho života? Má u nás miesto, alebo sme obsadili všetky miesta našich myšlienok, nášho konania, nášho života iba pre nás samých?
Vďaka Bohu, negatívna správa nie je jediná, ani posledná, ktorú nachádzame v evanjeliu. V Lukášovi nachádzame lásku matky Márie a Jozefovu vernosť, bedlivosť pastierov a ich veľkú radosť. V Matúšovi nachádzame návštevu Troch mudrcov, ktorí prišli z ďaleka. Aj Ján nám hovorí: „Tým, ktorí ho prijali dal moc stať sa Božími synmi” (Jn 1,12). Sú tu ľudia, ktorí ho prijali a tak, začínajúc maštaľou, potichu vyrastá nový dom, nové mesto, nový svet. Vianočné posolstvo nám pomáha rozpoznať tmu v uzavretom svete, a ukazuje nám realitu, ktorú vidíme každý deň. Toto posolstvo nám tiež hovorí, že Boh sa nenechá zavrieť von z domu. On nájde miesto, vstúpiac aj cez maštaľ. Sú tu ľudia, ktorí vidia jeho svetlo a odovzdávajú ho iným. Prostredníctvom slova evanjelia anjel hovorí aj k nám a v posvätnej liturgii svetlo Spasiteľa vstupuje do nášho života. Ak sme pastieri, alebo mudrci - svetlo a jeho posolstvo nás volajú, aby sme nastúpili na cestu, vyšli z uzavretia našich túžob a želaní a kráčali k Pánovi a adorovali mu. Adorujeme mu otvorením sveta pravde, dobru, Kristovi, službe ľudí žijúcich na okraji spoločnosti, v ktorých nás On čaká.
V niektorých vianočných zobrazeniach neskorého stredoveku a začiatku modernej doby sa maštaľ predstavuje ako trošku pompéznejší palác. Môžeme v tom spoznať niekdajšiu pompu, ale teraz schátral, múry sa rozpadli a stal sa tak nakoniec maštaľou. I keď toto zobrazenie nie je historicky podložené, metaforicky predsa len vyjadruje niečo z pravdy, ktorá sa ukrýva v tajomstve Vianoc. Dávidov trón, ktorý dostal prísľub večnej trvácnosti, je prázdny. Svätej Zemi vládnu cudzinci. Jozef, Dávidov potomok, je jednoduchý remeselník; palác sa tak v skutočnosti stal iba chyžou. Dávid sám začínal ako pastier. Keď ho Samuel hľadal, aby ho pomazal, zdalo sa nemožné a protirečiace si, že podobný pastierik by sa mohol stať nositeľom sľubu, ktorý bol daný Izraelu. V betlehemskej maštali, práve tam, kde sa to všetko začalo, opäť sa začína budovať Dávidov kráľovský majestát novým spôsobom - v tom dieťati zavinutom do plienok a položenom do jasieľ. Nový trón, od ktorého tento Dávid pritiahne svet k sebe, je Kríž. Nový trón - Kríž - korešponduje s novým začiatkom v maštali. Lenže práve takto sa vybuduje skutočný Dávidov palác, skutočný kráľovský majestát. Tak veľmi sa líši tento nový palác od ľudských predstáv o paláci a kráľovskej moci. Je to spoločenstvo mnohých, čo sa nechávajú nadchnúť Kristovou láskou a spolu s ním sa stávajú jedným telom, novým ľudstvom. Moc pochádzajúca z Kríža, moc dobroty, ktorá sa daruje - to je skutočný kráľovský majestát. Maštaľ sa stáva palácom - práve od tohto začiatku Ježiš buduje veľké nové spoločenstvo, ktorého kľúčové slovo spievajú Anjeli v hodine jeho narodenia: „Sláva Bohu na výsosti a pokoj na zemi ľuďom dobrej vôle, ktorých on miluje“ - ľudia, ktorí odovzdávajú vlastnú vôľu do jeho vôle, stávajúc sa tak Božími ľuďmi, novými ľuďmi, novým svetom.
Gregor Nissenský vo svojich vianočných homíliách rozvinul takú istú víziu vychádzajúc z vianočného posolstva v Jánovom evanjeliu: „A slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1,14). Gregor týmto vyjadrením poukazuje na prebývanie v našom tele, ktoré sa stalo opotrebovaným a uboleným; všade vystaveným bolesti a utrpeniu. A aplikuje ho na celý vesmír strýznený a zohyzdený hriechom. Čo by povedal, ak by videl podmienky, v ktorých sa zem nachádza dnes zásluhou zneužívania energií a ich egoistického využívania bez nejakých ohľadov? Anzelm z Canterbury jeden raz takmer prorockým spôsobom v predstihu opísal to, čo my dnes vidíme v zamorenom svete a ohrozenom pre jeho budúcnosť: „Všetko bolo mŕtve, stratilo svoju dôstojnosť, i keď to bolo stvorené na službu tým, čo chvália Boha. Prvky sveta boli stiesnené, stratili voju krásu zásluhou zneužívania mnohými, čo ich použili pre službu svojim modlám, pre ktoré neboli stvorené“ (PL 158, 955s). Tak, podľa Gregorovej vízie, maštaľ vo vianočnom posolstve predstavuje zem, s ktorou sa zle zaobchádza. Kristus nanovo nevybuduje hocijaký palác. On prišiel, aby vrátil stvoreniu, vesmíru jeho krásu a jeho dôstojnosť: to je to, čo má na Vianoce svoj začiatok a kvôli čomu sa radujú anjeli. Zem sa dáva do poriadku práve kvôli skutočnosti, že je otvorená Bohu, že opäť získava svoje pravé svetlo, a že v zladení ľudskej a božej vôle, v zjednotení sa výsosti a podsvetia získava svoju krásu a dôstojnosť, Tak sú Vianoce sviatkom obnoveného stvorenia. V tomto kontexte i Otcovia vysvetľujú spev anjelov uprostred svätej noci: je to vyjadrenie radosti zo skutočnosti, že výsosti a podsvetie, nebo a zem sa nachádzajú opäť zjednotené; že človek sa opäť zjednotil s Bohom. Podľa Otcov je súčasťou vianočného spevu anjelov i to, že teraz môžu anjeli a ľudia spievať spolu a tak sa krása vesmíru vyjadrí v kráse spevu chvál. Liturgický spev - stále podľa Otcov- má svoju jedinečnú dôstojnosť kvôli skutočnosti, že to znamená spievať spolu s nebeskými chórmi. Je to stretnutie s Ježišom Kristom, ktoré nás robí schopnými počuť spev anjelov, tvoriac tak skutočnú hudbu, ktorá upadne vtedy, keď stratíme toto spolu-spievanie a spolu-počúvanie.
V betlehemskej maštali sa nebo dotýka zeme. Nebo prišlo na zem. Preto sa odtiaľ šíri svetlo pre všetky časy; preto sa tam zažína radosť; preto sa tam rodí spev. Na konci našej vianočnej meditácie by som chcel citovať neobyčajné slovo sv. Augustína.
Interpretujúc prosbu modlitby Pána: „Otče náš, ktorý si na nebesiach“, sa pýta: čo je toto nebo? A kde je nebo? Nasleduje prekvapujúca odpoveď: „... ktorý si na nebesiach - to znamená: vo svätých a spravodlivých. Áno, nebesia sú telá na výsostiach vesmíru, ale predovšetkým telá, ktoré nemôžu byť inde ako na jednom mieste. Avšak, ak veríme, že miesto, kde prebýva Boh je na nebesiach ako na najvyšších miestach sveta, potom sú vtáčatá šťastnejšie od nás, pretože žijú bližšie k Bohu. Ale nie je napísané: „Pán je pri tých, čo bývajú na výšinách alebo v horách“, lež naopak: „Pán je pri tých, čo majú srdce skrúšené“ (Ž 34,19) Toto vyjadrenie sa odvoláva na pokoru. Ako sa hriešnik nazýva „zemou“, tak sa naopak spravodlivý môže nazývať „nebom“ (Serm. In monte II 5,17). Nebo nevyjadruje geografiu miesta, ale geografiu srdca. A Božie srdce sa uprostred svätej noci sklonilo až k maštali: Božia pokora je nebo. Ak kráčame v ústrety tejto pokore, dotýkame sa neba. Tak sa stáva novou aj zem. Vyberme sa s pokorou pastierov uprostred tejto svätej noci na cestu k Dieťaťu v maštali. Dotknime sa Božej pokory, Božieho srdca! A tak sa nás dotkne jeho radosť a urobí svet jasnejším. Amen.
Pápež Benedikt XVI. udelil 25. decembra napoludnie vo Vatikáne svoje tradičné požehnanie Urbi et Orbi (mestu a svetu) v rekordných 63 jazykoch. Ceremóniu pápežského požehnania prenášalo 89 televíznych spoločností do takmer 60 krajín celého sveta. Benedikt XVI. sa ani tento rok nevyhol výzvam na mier a pokoj v ohniskách konfliktov vo svete. „Nech Kristovo svetlo osvieti a poteší obete krvavých vojnových konfliktov, terorizmu a násilia každého druhu, prinášajúce neslýchané bolesti celým národom, najmä tým najzraniteľnejším, deťom, ženám a starým ľuďom.“- uviedol pápež. Konkrétne sa spomenul Darfur, Somálsko, sever Demokratickej republiky Kongo, konflikty v Eritrei a Etiópii, celý Blízky Východ, osobitne Irak, Libanon a Svätú Zem, ako aj Afganistan, Pakistan, Srí Lanku i balkánsku oblasť. „Dieťa Ježiš nech prináša útechu tým, čo sú v skúške a napĺňa zodpovedných vládcov múdrosťou a odvahou hľadať a nachádzať ľudské riešenia, spravodlivé a trvalé. Smädu po zmysle a hodnotách, ktorý pozorujeme v našich časoch, hľadaniu blahobytu a pokoja, ktoré poznačuje život celého ľudstva, očakávaniam chudobných Kristus, pravý Boh a pravý človek, odpovedá Vianocami, svojím narodením.“- uviedol doslova pápež.
„Posvätný deň nám zažiaril:
poďte národy, a klaňajte sa Pánovi.
Dnes zostúpilo na zem veľké svetlo.“
(Narodenie Pána, omša vo dne, alelujový verš)
Milí bratia a sestry!
„Posvätný deň nám zažiaril“. Deň veľkej nádeje: dnes sa narodil Spasiteľ ľudstva! Narodenie dieťaťa prináša svetlo nádeje všetkým, ktorí ho ustarostene očakávajú. Keď sa narodil Ježiš v betlehemskej jaskyni, nad zemou „zažiarilo veľké svetlo“; veľká nádej vstúpila do sŕdc tých, čo ho očakávali: „lux magna“, spieva sa v liturgii toho vianočného dňa. Isteže nebolo „veľké“ na spôsob tohto sveta, pretože spočiatku ho videla len Mária, Jozef, niekoľkí pastieri, neskôr mudrci, starý Simeon, prorokyňa Anna: tí, ktorých si Boh vopred vyvolil. A predsa v skrytosti a tichu tejto svätej noci, zažalo pre každého človeka žiarivé nehasnúce svetlo; do sveta vošla veľká nádej, nesúca šťastie: „Slovo sa telom stalo... a my sme uvideli jeho slávu“ (Jn 1, 14).
„Boh je svetlo - hovorí apoštol Ján - a niet v ňom nijakej tmy“. V knihe Genezis čítame, že keď vznikal vesmír, „zem bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou. Tu povedal Boh: „Buď svetlo!“ a bolo svetlo“ (Gen 1, 2-3). Stvoriteľské Božie slovo - Dabar po hebrejsky, Verbum po latinsky a Logos po grécky - je Svetlo, prameň života. Všetko povstalo skrze toto Logos a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. (porov. Jn 1, 3). To je dôvod, prečo sú všetky stvorenia v podstate dobré a nosia v sebe Božiu stopu, iskru jeho svetla. Keď sa však Ježiš narodil z Panny Márie, samé Svetlo prišlo na svet: „Boh z Boha, Svetlo zo Svetla“ - vyznávame v Kréde. V Ježišovi Boh prijali to, čo nebol, zostanúc tým, čím bol: „všemohúcnosť vstúpila do detského tela a neprestala vládnuť nad celým vesmírom“ (porov. Augustín, Serm 184, 1 o Narodení Pána). Človekom sa stal ten, ktorý je stvoriteľ človeka, aby priniesol na svet pokoj. Preto vo vianočnú noc zástupy anjelov spievajú: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle - ľuďom, ktorých má rád“ (Lk 2, 14)
„Posvätný deň nám zažiaril“. Kristovo svetlo je nositeľom pokoja. V polnočnej omši sa eucharistická liturgia začína práve tým spevom: „Dnes k nám z neba zostúpil pravý pokoj“ (Vstupná antifóna). Veď len „veľké“ svetlo, ktoré sa zjavilo v Kristovi, môže dať ľuďom aj „pravý“ pokoj: preto je každá generácia pozývaná, aby ho prijala, aby prijala Boha, ktorý sa v Betleheme stal jedným z nás.
Toto sú Vianoce! Historická udalosť a tajomstvo lásky, ktoré už viac ako dvetisíc rokov oslovuje mužov a ženy v každej epoche a na každom mieste. Je to svätý deň, keď zažiarilo „veľké svetlo“ Krista, nositeľa pokoja. Iste, aby sme ho rozpoznali a prijali, na to je potrebná viera a je potrebná pokora. Pokora Márie, ktorá uverila Pánovmu slovu, a prvá, sklonená v stajni, prijala plod svojho lona; pokora Jozefa, človeka spravodlivého, ktorý mal odvahu viery a radšej poslúchol Boha, než by si chránil svoju povesť; pokora pastierov, chudobných a anonymných pastierov, ktorí prijali zvesť nebeského posla a ponáhľali sa do jaskyne, kde našli novonarodené dieťa a plní obdivu sa mu klaňali a chválili Boha (porov. Lk 2, 15-20). Malí, chudobní v duchu: to sú nositelia vianočnej zvesti, včera tak ako i dnes; odvekí nositelia Božích dejín, neúnavní budovatelia jeho Kráľovstva spravodlivosti, lásky a pokoja.
V tichu Betlehemskej noci sa Ježiš narodil a bol prijatý starostlivými rukami. A dnes, v tieto naše Vianoce, v kom naďalej zaznieva radostná zvesť o jeho vykupiteľskom narodení, kto je ochotný otvoriť mu dvere svojho srdca? Muži a ženy týchto našich čias, aj nám Kristus prináša svetlo, aj k nám prichádza, aby nám daroval pokoj! Kto však bdie, v noci pochýb a neistôt, s bdelým a prosiacim srdcom? Kto očakáva zore nového dňa, držiac zapálenú fakľu viery? Kto má čas počúvať jeho slovo a nechať sa preniknúť úžasom nad jeho láskou? Áno! Jeho posolstvo pokoja je tu pre všetkých, pre všetkých prichádza aby im daroval seba samého ako istú nádej spásy.
Kristovo svetlo, prichádzajúce osvietiť každého človeka nech môže konečne zažiariť a priniesť útechu pre všetkých, čo sa nachádzajú v temnotách biedy, nespravodlivosti, vojny; pre tých, ktorým je stále odopieraná ich oprávnená túžba po istejšej existencii, po zdraví, vzdelaní, stálom zamestnaní; túžba po plnšej účasti na občianskej a politickej zodpovednosti, bez útlaku situácií, ktoré urážajú ľudskú dôstojnosť. Nech osvieti a poteší obete krvavých vojnových konfliktov, terorizmu a násilia každého druhu, prinášajúce neslýchané bolesti celým národom, najmä tým najzraniteľnejším, deťom, ženám a starým ľuďom. V čase, keď etnické, náboženské a politické napätia, nestabilita, rivalita, nespravodlivosti a diskriminácie, ktoré ničia vnútorné tkanivo mnohých krajín a strpčujú medzinárodné vzťahy. A vo svete stále vzrastá počet migrantov, utečencov, ľudí bez domova aj pre mnohé prírodné katastrofy, ktoré sú príčinou znepokojujúceho vzťahu k životnému prostrediu.
V tento deň pokoja smeruje naša myšlienka najmä tam, kde zaznieva dunenie zbraní: do mučených zemí Darfuru, Somálska a na sever Demokratickej republiky Konga, medzi konflikty v Eritrei a Etiópii, na celý Blízky Východ, osobitne do Iraku, Libanonu a Svätej Zeme, do Afganistanu a Pakistanu, do Srí Lanky, do balkánskej oblasti a do toľkých iných krízových situácií, na ktoré sa, žiaľ, často zabúda. Dieťa Ježiš nech prináša útechu tým, čo sú v skúške a napĺňa zodpovedných vládcov múdrosťou a odvahou hľadať a nachádzať ľudské riešenia, spravodlivé a trvalé. Smädu po zmysle a hodnotách, ktorý pozorujeme v našich časoch, hľadaniu blahobytu a pokoja, ktoré poznačuje život celého ľudstva, očakávaniam chudobných Kristus, pravý Boh a pravý človek, odpovedá Vianocami, svojím narodením. Nech sa jednotlivci a národy neboja spoznať ho a prijať: s ním nech „žiarivé svetlo“ ožiari horizont ľudstva; s ním sa otvára „svätý deň“, ktorý nepozná západ. Nech sú tieto Vianoce skutočne pre všetkých dňom radosti, nádeje a pokoja!
„Poďte všetci pokloniť sa Pánovi“. S Máriou, Jozefom a s pastiermi, s mudrcmi a nespočetným zástupom pokorných adorátorov novonarodeného Dieťaťa, ktorí počas storočí prijali tajomstvo Vianoc, aj my, bratia a sestry z každého kontinentu, dovoľme aby sa svetlo tohto dňa šírilo všade: aby vstúpilo do našich sŕdc, osvietilo a zohrialo naše domovy, prinieslo pokoj a nádej do našich miest a dalo svetu pravý pokoj. Toto sú moje žičenia všetkým vám, ktorí ma počúvate. Prianie, ktoré sa mení na pokornú a dôveryplnú modlitbu k Dieťaťu Ježišovi, aby jeho svetlo rozohnalo každú temnotu z vašich životov a na naplnilo vás láskou a pokojom. Pán, ktorý dal v Kristovi zažiariť svojej milosrdnej tvári, nech vás naplní svojim šťastím a učiní z vás poslov jeho dobroty.
Požehnané Vianoce!