Marianka a Modra ● Tradičný pútnický zájazd
Pútnický zájazd CSS a Slovenskej samosprávy XI. obvodu Budapešti ● Sedembolestná Panna Mária nech vás posilňuje vo viere a identite!
„Ach, krásne, prekrásne je to údolie tálenské
ach, dobré, predobré je srdce Matkino, to srdce panenské.“
Marianka je najstaršie pútnické miesto v bývalom Uhorsku, jeho vznik siaha do svätoštefanského obdobia. Počiatky dejín Marianky sú neoddeliteľne späté s Rádom sv. Pavla, prvého pustovníka. Historické záznamy o pútnickom mieste v Marianke sa spájajú práve s týmto rádom a možno ich doložiť od roku 1377.
Rehoľu založil kanonik ostrihomskej kapituly Eusébius. Vzdal sa svojho úradu a odišiel do pilíšskych hôr. Čoskoro zhromaždil okolo seba viacerých žiakov a v r. 1251 vybudoval pre nich kláštor a Kostol Povýšenia sv. Kríža v Kláštori pri Kestúci. Eusébius si želal, aby mnísi žili podľa reguly sv. Augustína. Vybral sa do Ríma, kde žiadal o schválenie tohto svojho úmyslu. Pustovníci dostali povolenie žiť podľa tejto reguly až v roku 1308 od pápeža Klementa V. V roku 1327 na základe povolania pápeža Jána XXII. a žiadosti uhorského kráľa Karola Róberta z Anjou sa rád stal exemptným. Od roku 1341 nosili mnísi biely habit so škapulárom a kapucňou.
Na území dnešného Slovenska pavlíni založili 10 kláštorov: v Trnave, Lefantovciach, Gombaseku, Marianke, Trebišove, vo Vranove nad Topľou, v Kežmarku, Šaštíne, Skalici a vo Veľkých Lovciach.
Celoštátna slovenská samospráva a Slovenská samospráva XI. obvodu Budapešti - Nový Budín organizovali v dňoch 28. až 30. augusta 2008 tradičný pútnický zájazd do našej materskej krajiny preto, lebo v tomto roku sa v pavlínskych kláštoroch a komunitách na celom svete konajú oslavy 700. výročia založenia Rádu sv. Pavla, prvopustovníka (OSPPE).
Trojdňového zájazdu sa zúčastnilo 47 pútnikov z Budapešti a Santova. Vedúcou bola členka VZ CSS a predsedníčka Slovenskej samosprávy XI. obvodu Budapešti Ildika Klauszová Fúziková a pri rôznych pobožnostiach pomáhala kantorka Katarína Süvegesová zo Santova.
Hneď po príchode do Marianky sme mali slávnostnú svätú omšu, ktorú slúžil kaplán, člen Kongregácie bratov tešiteľov z Gethseman, CCG
P. Ján Chryzostom Marek Vadrna, ktorý nás vítal vrúcnymi slovami:
- Nesmierne sa teším, že môžem v Marianke privítať pútnikov, Slovákov z pilíšskej oblasti, kde vznikol rád sv. Pavla. Marianka, predtým známa ako Mariatál a Máriavölgy, je známym a asi najstarším pútnickým miestom v Uhorsku, posväteným modlitbami mnohých pustovníkov. Jej sláva spočíva v tom, že už vyše 900 rokov sem prichádzajú ľudia a modlia sa. Marianka je teda predovšetkým miestom modlitby, ticha a prehlbovania vzťahu človeka k Bohu. Mnohí pútnici vyhľadávajú Marianku hlavne pre ticho, ktoré v nej vládne. V tom tichu totiž najlepšie počuť toho, ktorý sa prihovára našej duši. Zakúsi to každý, kto vojde do kostola i kto z neho vyjde. To najdôležitejšie je totiž prítomnosť Boha a jeho Matky Márie. A túto prítomnosť môže objaviť každý z nás.
Uctieva sa tu malá soška, vyhotovená z hruškového dreva, vysoká iba 42 cm. Podľa tradície ju mal vyhotoviť pustovník z tohto okolia. Soška znázorňuje Pannu Máriu, ako sedí s Ježiškom v lone. Podľa legendy vznikla roku 1030. Legenda hovorí, že soška bola skrytá v dutom strome celé storočia. Dejiny tohto miesta, písané od roku 1377, sú úzko späté s rádom pavlínov. V tomto roku totiž Ľudovít I. vydal listinu, ktorou daruje Mariánske údolie pavlínom a ustanovuje postaviť kostol a kláštor. Keď bol kostol už hotový, roku 1380, kráľ Ľudovít I. slávnostne preniesol sošku na hlavný oltár. Od tohto roku sa už historicky presne zaznačujú dáta milostivej sochy Panny Márie. Marianka sa stala prvým pavlínskym kláštorom na Slovensku. Terajšia podoba kostola sa veľmi líši od toho, ktorý postavil Ľudovít I. V 17. storočí boli chrámová loď i oltár zbarokizované a roku 1757 ho biskup Berényi konsekroval a zasvätil tajomstvu Narodenia Panny Márie. Spolu s pavlínmi Marianka prežívala nielen roky rozkvetu, ale aj obdobia biedy, pokory, strachu a útlaku nepriateľov. Po odchode pavlínov sa Marianka dostala do hlbokej krízy, z ktorej sa ju usilovali vyviesť miestni kňazi svojou obetavosťou a duchovným pôsobením.
Po svätej omši sa pútnici pobrali do Svätého Jura, kde boli ubytovaní v doškoľovacom stredisku ECAV AGAPÉ a kde sa o nich príkladne staral tamojší personál.
Na druhý deň predobedom sa pútnici zoznamovali s historickými a umeleckými pamiatkami hlavného mesta SR Bratislavy, ktoré im zanietene a oduševnene priblížila bratislavská rodáčka, členka Slovenskej samosprávy IV. obvodu Budapešti Ruženka Czifrová.
Popoludní sa zúčastnili na sv. omši v Kostole Panny Márie Snežnej na vrchole Hlbokej cesty v Bratislave. Po omši nás P. Chryzostom odprevadil do blízkej Lurdskej jaskyne. Nie náhodou sme vyhľadali mariánsku Lurdskú jaskyňu v Bratislave, veď 11. februára t. r. sme oslávili 150. výročie mariánskych zjavení v Lurdoch. P. Chryzostom nás oboznámil s históriou Lurdskej jaskyne na vrchole Hlbokej cesty v Bratislave, ktorú dala postaviť grófka Gabriela Szápáryová.
Poznamenávame, že iste je v Európe málo takých hlavných miest, ktoré majú mariánske pútnické miesto tak blízko historického jadra mesta a predsa v očarujúcom tichu prírody.
V sobotu ráno sme sa zúčastnili na mariánskej sv. omši v piaristickom kostole vo Svätom Jure, kde nás privítal P. Ján Zetocha, ktorý nám kládol na srdce, aby sme si zachovali duchovné dedičstvo a slovenský jazyk. „Patrónka Slovenska, Sedembolestná Panna Mária nech Vám je na pomoci a ochraňuje vás, vaše rodiny a celú slovenskú pospolitosť žijúcu v Maďarsku,“ povedal záverom sv. omše P. J. Zetocha.
Po sv. omši sme sa vybrali do blízkej Modry, mesta s jedinečnou históriou. Modra bola v 14. storočí majetkom uhorských kráľovien a od r. 1607 uhorským slobodným kráľovským mestom. Vždy bola mnohonárodnostná a tolerantná. Jej obyvateľmi boli okrem Slovákov a Nemcov aj Česi, Moravania, Maďari, Chorváti, Srbi i Židia. Modra mala vždy aj svoje zahraničné kontakty - obchodné a náboženské.
Do stredoeurópskych dejín sa zapísala napríklad aj tým, že bola rodiskom Jozefa Hajnóczyho, vodcu uhorských jakobínov, ktorého pamätnú tabuľu sme si tiež pozreli. História Modry je však jedinečná hlavne preto, že časť jej mestskej histórie sa stala národnou históriou. Mnohé miesta Modry sú totiž späté s viacerými výnimočnými osobnosťami slovenských dejín. Počas nášho pobytu sme si pozreli historické centrum so súsoším kodifikátora spisovnej slovenčiny Ľudovíta Štúra, ako aj jeho pamätnú izbu. Ľudovít Štúr a biskup Samuel Zoch, spoluautor Deklarácie slovenského národa z r. 1918, majú svoje večné miesto na modranskom cintoríne. História mesta je spojená aj s mnohými vynikajúcimi umelcami, básnikmi a spisovateľmi: Ján Kalinčiak, Laco Novomeský, Ján Smrek a Vincent Šikula. Modra má aj svoj starodávny rozmer vinohradnícky a remeselnícky, predovšetkým keramikársky, ktorý tiež presahuje z dávnej minulosti do dnešných dní.
Keďže mesto patrí do Malokarpatskej vinohradníckej oblasti, už sa tu začala oberačka a, samozrejme, nemohli sme odísť bez koštovky muštu, burčiaka ako aj starého vína z Vinohradníckeho domu Bohuslava v Modre. Ochutnávka vína nás priviedla do povznesenejšej nálady a lepšie zneli aj hlasy našich spevákov...