Jedna z najväčších slovenských komunít mimo územia SR žije tradične v Spojených štátoch amerických. Podľa odhadov má slovenské povedomie alebo aspoň slovenských predkov okolo 1 200 000 obyvateľov tejto svetovej veľmoci.
Napriek tomu, že USA sú veľkým štátom rozličných tvárí, ktorý z východu na západ zahŕňa v sebe zo stáročnej stability prameniaci pokoj zelených novoanglických usadlostí, nedozierne pšeničné polia na rovinách amerického stredozápadu, ako aj kalifornský high-tech dynamizmus okorenený pozostatkami španielskej koloniálnej kultúry, pre väčšinu z nás sa pri spomenutí Ameriky vyjaví ako prvý asi New York a jeho mrakodrapy. New York City je pritom svetom samým o sebe dokonca aj v pestrofarebných Spojených štátoch. Je to večne pulzujúce, pre našinca možno až neskutočne dynamické a farebné mesto, ktoré počas niekoľkodňového pobytu každého najprv ohúri, po pár týždňoch však poriadne unaví. Aby si toto mesto dokázal návštevník normálne užiť a hlavne využiť jeho obrovské možnosti, potrebuje viac času, vedomú snahu o psychické vstrebanie a akceptovanie tohto veľkomesta a, samozrejme, kopu peňazí. Ani dobré topánky však nie sú na škodu.
Prirodzene nie všetci slovenskí prisťahovalci do Ameriky sa usadili práve tu, väčšina z nich sa však pravdepodobne New Yorku na začiatku nevyhla. Tunajší prístav a imigrační úradníci na prijímacom, kontrolnom a karanténnom ostrove Ellis Island boli asi prví, koho Slováci aj ostatní imigranti po vyčerpávajúcej plavbe cez Atlantický oceán stretli. Na ostrove Ellis je dnes múzeum prisťahovalectva do USA - americkí záujemcovia sa tu napríklad môžu pokúsiť nájsť si svojich predkov v počítačových databázach múzea. O tom, že Slováci neboli úplne zanedbateľnou položkou medzi prisťahovalcami svedčí aj to, že sa spomínajú v úvodnom filme, ktorý v múzeu premietajú pre návštevníkov.
Samotný osemmiliónový New York (bez aglomerácie) tvorí päť veľkých obvodov - Manhattan, Brooklyn, Bronx, Queens a Staten Island. Každý z nich je mozaikou rozličných častí, ulíc, blokov, ktorým častokrát udávajú ráz jednotlivé etnické komunity. Najtypickejší, najbohatší a turisticky najpríťažlivejší je asi mrakodrapový ostrov Manhattan, kde sa nachádza väčšina miest a pamätihodností, ktoré sa oplatí pozrieť si - mrakodrapy, svetoznáme múzeá, burza, divadlá na ulici Brodway alebo v Lincolnovom centre a podobne. Z filmov si určite mnohí spomenú na obrázky z talianskej (dnes už však skôr čínskej) štvrte, na židovské ulice alebo na černošský Harlem. Inak snáď neexistuje národná kuchyňa, ktorá by tu nebola zastúpená. Samozrejme obyvateľstvo a ráz jednotlivých štvrtí sa niekedy mení.
Slováci netvoria v meste takúto rázovitú komunitu, čo súvisí hlavne s ich počtom. Vyššiu koncentráciu slovenských (a taktiež českých) prisťahovalcov bolo možné v určitých obdobiach nájsť hlavne v Dolnom Manhattane (inak relatívne blízko k svetoznámym tragickým Dvojičkám) alebo v Queense. Oba významné slovenské etnické kostoly sa tiež nachádzajú vo východnom Manhattane - evanjelici majú svoj kostol na 20. ulici, katolíci zase na 66. ulici.
V živote každej prisťahovaleckej komunity hrajú kostoly a cirkevné spoločenstvá nezastupiteľnú úlohu. Tu sa môžu novo prichádzajúci migranti stretnúť s takpovediac služobne staršími druhmi, podeliť sa s nimi o skúsenosti, získať základné a k životu v novom prostredí absolútne potrebné informácie. Okrem toho si môžu zaspomínať na vlasť, zaspievať vlastné pesničky. Netreba zabudnúť ani na to, že mnohí z nich, ktorých logicky trápi túžba po blízkych, rodine, priateľoch a vôbec po domove, potrebujú aj duševnú oporu, ktorú im vie okrem priateľov poskytnúť aj cirkev. Nakoniec mnohé etnické cirkevné spoločenstvá tvoria v individualistických Spojených štátoch aj určitú prvú záchytnú sieť, ktorú môžu potrebovať ľudia v núdzi.
Vznik etnicky orientovaného cirkevného zboru však vôbec nie je ľahká a bezproblémová záležitosť. Svedčí o tom aj vznik Slovenskej Evanjelickej Augs. V. V. Cirkve Sv. Trojice v New Yorku, Manhattan. Táto cirkev, ktorá je po smrti farára slovenského evanjelického zboru v Bronxe (pred dvoma rokmi) v súčasnosti jediným fungujúcim slovenským evanjelickým zborom v celom New Yorku. Masovejšie prisťahovalectvo Slovákov do USA sa začalo po roku 1880, čo, samozrejme, neznamená, že by pred týmto dátumom nijaký Slovák nežil v Amerike. Väčšinu z nich tvorili katolíci, primerane domácim pomerom, ale nezanedbateľnú časť migrantov reprezentovali aj protestanti. Slovenskí evanjelici v Manhattane nemali hneď vlastný kostol, preto spočiatku chodili na bohoslužby do českého zboru Jána Husa, ktorý síce nebol úplne evanjelický, ale v širšom protestantskom rámci im vyhovoval. Prvá slovenská evanjelická a. v. cirkev v New Yorku presne pod týmto názvom bola založená v roku 1893 pod vedením farára Ľudevíta Novomeského. Tento zbor sa však čoskoro rozpadol, preto si Slováci museli v roku 1897 založiť svoj osobitý zbor znovu. Farára dostali od misourskej synody, avšak jeho kázňam bolo ťažko rozumieť, lebo C. L. Orbach bol pôvodom Poliak. Zbor bol znova pred rozpadnutím, ale ešte nezanikol. Evanjelici si za farára pozvali Ľudevíta Englera a 20. apríla 1902 si nakoniec založili cirkevný zbor fungujúci až dodnes - už spomínanú Slovenskú evanjelickú cirkev augsburgského vierovyznania svätej Trojice v New Yorku. Vlastný kostol si však zbor kúpil a zrekonštruoval až neskôr, a to na východnej 20. ulici, relatívne blízko k Dolnému Manhattanu (Downtown). Pri kostole postupne vznikli rôzne slovenské evanjelické organizácie (nedeľná škola, ženský oltárny krúžok a pod.). Išlo o typický tzv. etnický kostol, ktorý si veriaci získali a vydržiavali za vlastné zdroje. V USA napriek intenzívnej religiozite obyvateľstva nie je zvykom štátna podpora cirkvám. Svojich farárov si platia cirkevníci zo zbierok alebo z iných príjmov cirkevného zboru. Preto je dôležité, že v súčasnosti už vekovo pomerne starý, z mnohých dôchodcov pozostávajúci zbor vlastní dve budovy s nájomnými bytmi, príjmy z ktorých pomáhajú dôstojne prežiť tomuto dôležitému centru slovenského života v New Yorku. Je to o to dôležitejšie, že po prerušení činnosti kostola v Bronxe iný aktívny slovenský evanjelický kostol na území jedného z najväčších miest na svete už neexistuje. Slovenský kostol sa našťastie nachádza v dobrej a relatívne ľahko dostupnej časti mesta, blízko centra svetovej ekonomiky, v susedstve vysokých škôl a mnohých nemocníc. Dnes sa teda zbor nachádza v peknej budove, znovupostavenej v roku 1965. Vedľa kostola sa nachádza spoločenská miestnosť, kancelárie a farársky byt. Okrem toho, hneď v susedstve kostola, stoja dve spomínané nájomné budovy s bytmi. Zloženie cirkevníkov odráža diaspórny charakter zboru. Na bohoslužbách možno stretnúť potomkov starých prisťahovalcov, prípadne emigrantov, ktorí žijú v USA už od 30. rokov 20. storočia. Ďalší prišli po roku 1968 alebo neskôr. Na služby chodia aj niektorí slovenskí diplomati, dočasní pracovníci, študenti alebo dievčatá-opatrovateľky. Hoci ide podľa názvu o slovenský kostol, služby sa konajú okrem slovenského aj v anglickom jazyku, aby sa ich mohli zúčastňovať aj obyvatelia-protestanti z blízkeho okolia. Farárov si zbor získaval buď z tzv. domácich zdrojov, t. j. spomedzi Slovákov narodených už v USA alebo si ich povolával z kraja. Tak tu totiž starší cirkevníci nazývajú Slovensko - svoju pôvodnú vlasť alebo aspoň rodisko svojich predkov. Pre mnohých z nich to regionálne znamená okolie Myjavy, jedného z hlavných centier slovenského protestantizmu, kde je tradične najvyššia koncentrácia evanjelikov na Slovensku. Prví farári (napríklad Novomeský a Engler), ktorí hrali úlohu pri zakladaní zboru, sa logicky narodili ešte v pôvodnej vlasti, neskôr však farársky úrad zastávali už farári narodení v Spojených štátoch (napríklad Ján Shintay alebo Andrej Kanyuch). V súčasnosti tento post znovu zastáva mladý farár zo Slovenska. Pán Michal Mišina prišiel zo Slovenska v roku 2003. Toto všetko svedčí o tom, že kontakty slovenských evanjelikov v New Yorku so starou vlasťou nikdy neboli úplne prerušené. Slovenský cirkevný zbor v Manhattane je súčasťou Slovenskej synody Sion, ktorá vznikla v roku 1919 a pôvodne bola súčasťou Spojenej luteránskej cirkvi v Amerike, dnes zase Evanjelickej luteránskej cirkvi v Amerike (ELCA). Táto organizácia zastrešuje početné evanjelické zbory, z ktorých mnohé majú svoje korene v protestantských krajinách Európy. Medzi veriacimi tejto cirkvi možno preto nájsť potomkov Fínov, Nórov, Dánov, Nemcov atď. Zaujímavé je, že cirkevná organizácia sa delí na 64 teritoriálnych synod a na jednu etnickú synodu. Tá posledná je práve Slovenská synoda Sion, ktorá si doteraz udržala aj oficiálne svoj slovenský národný charakter. Na jej čele stojí už druhé volebné obdobie pani biskupka Wilma Kucháriková, ktorá inak pred niekoľkými rokmi navštívila aj slovenský evanjelický zbor v Budapešti.
Vývoj cirkevnej organizácie slovenských evanjelikov v USA inak nebol úplne bezproblémový. Za prvý slovenský cirkevný zbor sa považuje cirkev sv. Petra a Pavla vo Freelande, ktorá bola založená roku 1883. Celkovo prvé evanjelické zbory v Amerike zakladali väčšinou prisťahovalci z východného Slovenska. Prvá strešná organizácia oficiálne vznikla roku 1902, keď bola založená Slovenská evanjelická luteránska cirkev vo Spojených Štátoch v Amerike (toto je pôvodný názov v podobe, v akej sa používal). Nie všetky slovenské zbory sa však z rôznych teologických a organizačných príčin pridali k tejto iniciatíve, preto sa roku 1919 spojili do Slovenskej synody Sion, ktorá bola súčasťou širšej cirkevnej organizácie. Čas od času dochádzalo k pokusom o zjednotenie alebo aspoň zblíženie slovenských evanjelických organizácií, ale nie veľmi úspešne. Používanie angličtiny v administrácii, ale aj počas služieb v slovenských zboroch sa začalo výraznejšie šíriť po druhej svetovej vojne, čo logicky súviselo s postupnou asimiláciou druho- a viacgeneračných prisťahovalcov. Napriek tomu je pekná literárna slovenčina v slovenských zboroch dodnes živá. Mnohí veriaci zase poznajú a používajú jazyk svojich predkov - slovenské dialekty, ktoré si so sebou priniesli z už spomínaného rodného kraja. Pre návštevníka zo strednej Európy zaoberajúceho sa slovakistikou je radosť počuť obe tieto formy slovenského jazyka, hlavne keď sa mu dostane takého milého privítania zo strany miestnych, ako tomu bolo v prípade autora tohto príspevku.