Ako plynie čas a naši najbližší a priatelia náhle odchádzajú do nenávratna, uvedomujem si, že poďakovať sa a povedať to, čo cítime, by malo byť samozrejmosťou. A predsa tak často máme problém vysloviť slová,
ktoré by pohladili namiesto dlaní...
Deň Sviatku všetkých svätých ● Pošta zďaleka
Bol deň Sviatku všetkých svätých.
Nešla som na cintorín zapáliť sviečky. Zatúlala som sa do detstva pod starobylý hrad a tešila som sa znovunájdenému tichu spomienok. Nešla som pozrieť hroby svojich blízkych, ktorí tu už dávno nie sú. Pozerala som na vybúrané otvory v hrubých múroch a myslela na starkého, ktorý grófovi v čase vojny zamuroval poklad kdesi v hrade. Našla by som ho? Doviedol by ma k nemu jeho duch? Pri vchode do kaplnky som myslela na starú mamu mojej kamarátky, ktorá si pamätala na časy grófov, spomínala som na rozprávky zo života mojej starkej, na pokoj a pozornosť, akú venuje starý človek každej vete, každému slovu, ktoré odovzdáva i ktoré mu ktosi daruje.
Nešla som na cintorín. Spomínala som na nedeľné prechádzky s rodičmi v zámockom parku, na detské hry s mojou rovesníčkou, ktorá už nikdy nezostarne... Prišla mi na um aj teta, ktorá ako dieťa v zámockej záhrade kradla jablká pre mladších súrodencov a pocit viny ju mátal celý život...
Najprv zabrechal vlčiak. Potom som zámockými schodmi zišla ku starým gaštanom a vtedy sa zdvihol vietor. Jemný. Konáre sa skoro nehýbali, len zožltnuté listy sa roztancovali a padali, cupitali a šumeli... Krúžili okolo mňa v radostnom poslednom kole pred pádom na zem, odkiaľ sa už nevrátia. Niektoré ešte vyleteli vysoko, aby sa rozlúčili s krajinou, iné sa unavene vrhli dolu a bezhlavo narážali do seba alebo sa naposledy pusinkovali... Stála som v tom víre jesennej pošty a zdalo sa mi, že viem, kto mi píše.
Akoby tu boli so mnou. Nemusela som ísť za nimi. Prišli na miesta, kde sa cítili dobre a povedali mi to zvláštnou abecedou padajúcich slov.