Každoročne spievame túto vianočnú pieseň v našich kostoloch a domácnostiach a prežívame poéziu Vianoc. Rozžiaria sa detské oči a zachvejú sa srdcia dospelých. V kostoloch a našich domácnostiach svietia a voňajú vianočné stromčeky. Celé čaro Vianoc je vyvolané nepochopiteľným tajomstvom Božej lásky, ktorá by nás mala úplne opantať.
Prvé Vianoce však neboli takéto očarujúce a voňavé. Na ich prahu stál rímsky cisár Augustus. Chcel vedieť, aký je mocný a bohatý. Preto nariadil sčítanie ľudu v celej svojej rímskej ríši. Každý musel ísť zapísať sa do mesta, z ktorého pochádzal jeho rod.
Jozef a Mária teda podstúpili namáhavú cestu z Nazaretu do Betlehemu, kde ich tamojší ľudia neprijali do svojich príbytkov. Nevšímavosť, nepochopenie a bezcitnosť ľudských sŕdc boli charakteristické znaky, ktoré predchádzali narodenie Syna Božieho, Ježiša Krista.
Toto všetko Pán Boh vzal na seba, aby väčšmi vynikla jeho láska a milosrdenstvo. V dieťati Ježišovi sa stal jedným z nás. My si toto betlehemské Dieťa zobrazujeme s nádychom romantiky v jasličkách a maštaľke. Treba však povedať, že to bola skutočná maštaľ s typickým zápachom a obsahom. A práve z tejto maštale nám zaznieva pravé posolstvo Vianoc...
Aj pre nás, ľudí druhého tisícročia. Veď Dieťa v jasliach hlása lásku všetkým ľuďom dobrej vôle. Ale aj tým, ktorí nie sú voči sebe dobrí. Tým, ktorí druhým ubližujú, hlása miernosť a odpúšťanie, nie násilie a nepochopenie. Tým, ktorí si zakladajú na sláve a materiálnych hodnotách, hlása skromnosť a pokoru. Betlehemské Dieťatko si od nikoho nevynucuje lásku. Prišiel, aby nás miloval. Nie ako mocný panovník, cisár v prepychovom rúchu. Prišiel ako bezmocné chudobné dieťa. Tak sa nám ukázal, že jeho láska nie je falošná. Vonia krajšie než všetky kvety na svete. Vôňa jeho lásky prerazila aj zápach maštale.
Už vyše dvetisíc rokov táto vôňa napĺňa milióny ľudských sŕdc. Toto je pravá vianočná vôňa, ktorá zvlášť v týchto vianočných dňoch má zavládnuť aj v našich srdciach.
Žiaľbohu, z nejedného ľudského srdca aj v dnešných časoch a aj cez Vianoce vychádza nepríjemný zápach hnevu, nenávisti, závisti, krutosti a nepriateľstva. Tento zápach môže preraziť jedine vôňa lásky. Preto sa nechajme ňou celkom preniknúť, vyžarujme ju do svojho celého okolia: doma, na pracovisku a vôbec medzi ľuďmi. Nech každý, kto sa s nami stretne, sa pri nás príjemne cíti a je šťastný. A nech do nás vdychuje najkrajšiu vianočnú vôňu, náladu, pochopenie a lásku...
V Európe sa po prvý raz objavil vianočný stromček okolo roku 1605. Z tohto obdobia je zachovaný písomný záznam kronikára, ktorý ho opísal jednoducho tak, že na Vianoce si ľudia postavili v izbe jedličku, na ktorú povešali ruže z papiera, oplátky, jablká a trvanlivé pečivo...
V niektorých zachovaných záznamoch sa tvrdí, že prvý stromček ozdobili v oblasti dnešného Nemecka. Bol to smrek, pretože v tom čase bola jedlička veľmi vzácna. Borovice prišli na rad až neskôr - tam, kde nebol o klasický stromček záujem, vystačila kytica z ihličia, v ktorej bola halúzka imela - primerane regionálnym zvykom ozdobená. Hovorí sa, že práve tento zvyk súvisí so starorímskou obyčajou prinášania vetvičiek olivy do svojich príbytkov, a tak korene zdobenia vianočnými halúzkami siahajú až do obdobia starého Ríma.
V súvislosti so smrekom sa spomína legenda o známom nemeckom kazateľovi Martinovi Lutherovi. Pre neho bol vlastnoručne vyťatý mladý smrek, ktorý si priniesol domov a ozdobil sviecami, symbolom moci. Niektorí duchovní sa tomuto zvyku až do I8. storočia bránili.
V roku 1851 sa v jednom z amerických kostolov objavil vianočný strom. Priniesol ho tam sám pastor. Časť veriacich mu pohrozila, že ide o šírenie pohanského zvyku, ale pastor odolal nátlaku miestnej komunity. Našiel v knižnici príslušné pramene a svojim veriacim dokázal, že zdobenie vianočných stromčekov je kresťanského pôvodu... O päťdesiat rokov neskôr sa smreky objavili aj v ostatných chrámoch Ameriky.
Táto tradícia sa ujala aj v Európe, a tak ihličie v byte - napríklad stromček, ikebana z ihličia, vianočný svietnik či veniec - je tradičnou súčasťou vianočných či novoročných sviatkov a sprevádza nás od prvej adventnej nedele až do sviatku Troch kráľov.
Vianočný strom nemá pohanský, germánsky pôvod, ako sa to niekedy uvádza, je to čisto kresťanský zvyk, v ktorom sa spájajú dva náboženské symboly: svetlo a život.
Už v 11. storočí sa na mnohých miestach uvádzali chrámové divadelné hry s náboženskou tematikou. Hrávali sa najprv v kostoloch, neskôr sa presunuli pred hlavný vchod kostola. V advente mala veľký úspech jedna hra, ktorá sa potom aj veľmi rýchlo rozšírila. Predstavovala pozemský raj, stvorenie prvých ľudí, hriech Adama a Evy a ich vyhnanie z raja. Hra sa končila prísľubom Vykupiteľa, ktorého narodenie sa ľudia chystali osláviť na Vianoce. Raj predstavoval strom v strede javiska, ovešaný ovocím.
Po čase sa chrámové divadelné hry prestali uvádzať. Rajský strom však ostal ako symbol vianočných sviatkov. Dávalo sa do súvisu stvorenie prvých ľudí a narodenie Ježiša, nového Adama, ktorý prišiel obnoviť a spasiť celé ľudstvo.
Rajský strom predstavoval veľmi starú symboliku, ktorá v strome videla znázornenie kozmu a života, a táto predstava sa v Biblii objavila viac ráz (strom života v pozemskom raji, drevo kríža, strom života v Apokalypse, Ježišov rodokmeň). Všetky tieto predstavy sa týkajú ústrednej témy života skrze Boha a v Bohu.
Rovnako kresťanská je aj symbolika sviečok na vianočnom stromčeku. Rozžaté sviečky symbolizujú Svetlo sveta - Spasiteľa -, ktoré prišlo na svet, aby zahnalo tmu hriechu a pohanstva.
Vlastný vianočný strom sa objavil najprv v Alsasku v 16. storočí. V nasledujúcom storočí sa rozšíril zvyk osvetliť vianočný strom sviečkami. V 19. storočí sa vianočný strom rozšíril najprv do severnej Európy a odtiaľ postupne do ďalších európskych štátov, ba i do mnohých zámorských krajín. V roku 1912 prišli otcovia amerického mesta Boston na myšlienku postaviť na námestí viaceré vysvietené vianočné stromy. Táto iniciatíva sa potom s veľkým úspechom rozšírila v mnohých krajinách s kresťanskou tradíciou, ale aj inde.
Marián Palko ● Vianoce
A opäť sú tu Vianoce.
Z vôle Božej, zo svetla, z pokoja, z lásky...
Na slame narodí sa dieťa, aby ho
nenávisť, zloba , hriech, chamtivosť
priklincovali na dosky.
Po týždňoch besnenia v hypermarketoch
zastavíme sa v dome Božom.
Telami naplníme katedrály, kostoly, chrámy,
v zimníkoch schováme studené srdcia
a dochrámané duše.
Keď zaznie chór,
hlasito vyrevujeme vianočné koledy.
Po liturgii sa zamyslíme...
Ako blížnemu svojmu zatĺcť klinec do dlane.
Ako kolegom v práci
ostrým lakťom prepichnúť bok.
A komu odzadu nasadiť tŕňovú korunu?
Velebíme ťa, Otče, na oltár premietame
zoznam úspechov a svojej slávy.
Po kázni naoko klopíme zrak.
Baránok boží
na jazyk nalepí nám bielu hostiu,
nech aspoň na chvíľku
vybieli našu ufúľanú dušu.
Radujeme sa z Ježiška a tešíme na:
Iďte v mene Božom!
Vyzliekať dobro, zodrať iných z kože.
Ošmeknúť, okradnúť, kynožiť, hubiť...
Vysmiať sa slabým, ktorí sa nevedia brániť.
Hľa, človek! Sme iba ľudia!
Skončili sa Vianoce!
Slávnosť Narodenia Pána je popri Veľkej noci a Turícach najväčším cirkevným sviatkom. Spočiatku narodenie Pána nemalo svoj osobitný sviatok a od polovice 3. storočia pripomínalo sa na Východe spolu s inými „zjaveniami Pána“. Sviatok sa slávil 6. januára. Na Západe sa však v polovici 4. storočia začína objavovať osobitná spomienka Božieho narodenia (prvý záznam je z Ríma z r. 336). Sviatok sa slávil 25. decembra. Keďže 25. marca sa všeobecne slávil sviatok Zvestovania Pána, keď archanjel Gabriel zvestoval Márii, že bude Kristovou matkou, tak o 9 mesiacov (čo je čas vývinu dieťaťa v tele matky) podľa tohto datovania je symbolický deň narodenia Pána práve 25. december. Ďalšou hypotézou je dejinno-náboženská hypotéza, ktorá hovorí o christianizácii a novej kresťanskej interpretácii rímskeho sviatku narodenia Slnka. Kresťania tento pohanský sviatok Natalis Solis invicti použili a nanovo ho interpretovali v kresťanskom duchu. Rímski kresťania tento štátny sviatok Slnka začali sláviť ako vlastný sviatok narodenia Krista - ako Slnka na základe biblických citátov. Napr. Kristus ako Slnko spravodlivosti - Sol iustitiae, Kristus - Svetlo sveta. Tento dátum bol všeobecne prijatý a veľmi rýchlo sa ujal. Sv. Ján Zlatoústy (347 - 407) vo svojej kázni prednesenej v r. 386 v Antiochii argumentuje, že rozhodnutie sláviť Božie narodenie 25. decembra je správne a bolo potvrdené rýchlym prijatím tohto sviatku v celom kresťanskom svete od Trácie po Cadiz. Od 6. storočia na sviatok Narodenia Pána kňaz celebruje tri sväté omše: polnočnú (utiereň), rannú (pastiersku) a slávnostnú dennú. V Ríme pápež zvykol slúžiť polnočnú v Bazilike Panny Márie Snežnej pri jasličkách, rannú v gréckom Chráme sv. Anastázie a slávnostnú dennú v Bazilike sv. Petra. Pápež Benedikt XIV. (1740 - 1758) pripisoval týmto trom svätým omšiam symboliku trojakého zrodenia Ježiša Krista: od večnosti v lone Nebeského Otca, telesne a v čase z Panny Márie v Betleheme a duchovne v našich srdciach. Ježiš sa narodil v Betleheme (heb. Dom chleba). Je to mesto asi 8 km južne od Jeruzalema, rodisko kráľa Dávida. Sem prišiel kvôli sčítaniu obyvateľstva Jozef z Nazaretu so svojou snúbenicou Máriou a tu (podľa tradície v jaskyni za mestom) sa narodil Ježiš. Slávnosť Narodenia Pána sa slávi s vigíliou a s oktávou. Vianočné obdobie však pokračuje aj po ôsmich dňoch a končí sa nedeľou po Zjavení Pána (do r. 1969 sa končilo 2. februára). Do tohto obdobia zaradujeme štyri významné sviatky kresťanského kalendára: Sviatok Svätej rodiny, Slávnosť Bohorodičky Panny Márie, slávnosť Zjavenia Pána a sviatok Krstu Pána.
Tento sviatok sa od r. 1969 slávi v nedeľu po Narodení Pána alebo 30. decembra, ak slávnosť Narodenia Pána pripadne na nedeľu. Kult Svätej rodiny (Ježiš, Mária a Jozef) má svoje korene už v stredoveku, ale do kresťanskej verejnosti prenikol až začiatkom 17. storočia. Jedným z jeho horlivých šíriteľov bol sv. František Saleský (1567 - 1622), ktorý predstavoval tri osoby Svätej rodiny ako zemský obraz nebeskej Najsvätejšej Trojice. K tejto myšlienke pridali ďalší rozmer jezuiti vo Francúzsku, ktorí ju dávali ako vzor kresťanských rodín. Vo francúzskej časti Kanady veľkým šíriteľom úcty k Svätej rodine bol quebecký biskup Francois de Montmorency Laval (1623 - 1708). Medzi podporovateľov kultu Svätej rodiny patrili aj pápeži Pius IX. (1846 - 1878) a Lev XIII. (1878 - 1903), ale až Benedikt XV. v r. 1921 nariadil slávenie tohto sviatku pre celú Cirkev (pôvodne sa slávil na prvú nedeľu po Zjavení Pána).
Podľa záznamu v evanjeliu sv. Lukáša osem dní po narodení „obrezali chlapčeka a dali mu meno Ježiš“ (Lk 2, 21). Túto udalosť si pripomínala Cirkev v dvoch sviatkoch: sviatok Obrezania Pána, ktorý sa už od 6. storočia tradične slávil l. januára a sviatok Mena Ježiš, ktorý sa slávil v nedeľu medzi l. a 6. januárom, alebo - keď v tomto rozmedzí nedeľa nebola - 2. januára. Sviatok Mena Ježiš bol veľmi populárny vo františkánskych komunitách už od polovice 14. storočia a jeho horlivým šíriteľom bol sv. Bernardín Siensky (1380 - 1444). Od 15. storočia sa slávil lokálne vo viacerých diecézach v Belgicku, Nemecku a vo Veľkej Británii. Jeho svätenie s platnosťou pre celú Cirkev zaviedol pápež Inocent XIII. v r. 1721. Ôsmy deň po Vianociach bol až donedávna známy ako sviatok Obrezania Pána. Pôvodne to však bol mariánsky sviatok, ako o tom svedčili vlastné modlitby (propria) pri sv. omši a pri liturgii hodín, v ktorých Cirkev vyzdvihovala a odvolávala sa na zásluhy Panny Márie. V Ríme sa tento sviatok slávil od 7. storočia a hlavné bohoslužby sa odbavovali v chráme Santa Maria Antica, ktorý dal postaviť pápež Ján VII. (701 - 707), pôvodom Grék a vyznaním „služobník Panny Márie“. Pri reforme cirkevného kalendára v r. 1969 sa tieto dva sviatky nahradili Slávnosťou Panny Márie Bohorodičky, ktorou si Cirkev pripomína dôležitú úlohu Márie v ekonómii spásy ako Matky Syna Božieho a jej vyhlásenie za Bohorodičku (Theotokos) na Treťom ekumenickom koncile v Efeze (r. 431). Je oslavou materstva Panny Márie a téma bohoslužby dňa je vyjadrená slovami sv. Pavla „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy...“ (Gal 4,4). Takto sa z tohto sviatku Pána stal sviatok Panny Márie. Bohorodička (gr. Theotokos, lat. Deipara) - titul, ktorým prvotná Cirkev poctila Pannu Máriu na konci 3. storočia. Vyjadruje sa ním skutočnosť, že Mária bola matkou Božieho Syna nielen ako človeka, ale aj ako pravého Boha. V 5. storočí sa v Cirkvi vyskytli pochybnosti o teologickej správnosti tohto titulu. Koncil v Efeze r- 431 odsúdil tento bludný názor a vyhlásil dogmu, že Panne Márii ako matke Bohočloveka Ježiša Krista názov Bohorodička právom patrí.
Na Východe už od 3. storočia bol 6. január sviatkom Zjavenia Pána (Epifánia). Cirkev si v ňom pripomínala „tri zázraky“: príchod mudrcov z Východu, Ježišov krst a jeho prvý zázrak v Kána Galilejskej. V 4. storočí sa tento sviatok rozšíril aj na Západe, kde liturgia a čítania kládli dôraz predovšetkým na poklonu mudrcov z Východu. Títo učenci z Perzie boli v apokryfných spisoch a náboženských legendách zobrazovaní ako „traja králi“ s menami Gašpar, Melichar a Baltazár, hoci evanjeliový záznam tohto príbehu (Mt 2, 1-12) o ich počte, kráľovskej hodnosti a menách, nič nehovorí. Kult „Troch kráľov“ bol v stredoveku veľmi rozšírený. Ich údajné relikvie sa prechovávali v Miláne, odkiaľ ich cisár Fridrich Barbarossa (1155-1190) odniesol do Kolína nad Rýnom, kde boli uložené v katedrále. Zjavenie Pána je zjavením Ježiša Krista ako Mesiáša Izraela, Božieho Syna a Spasiteľa sveta. Spolu s Ježišovým krstom v Jordáne a so svadbou v Káne sa slávi poklona Ježišovi zo strany „mudrcov“, ktorí prišli z Východu. V týchto mudrcoch, ktorí sú predstaviteľmi okolitých pohanských náboženstiev, evanjelium vidí prvotiny národov, ktoré prijímajú dobrú zvesť o spáse skrze vtelenie. Príchod mudrcov do Jeruzalema s cieľom pokloniť sa židovskému kráľovi ukazuje, že v mesiášskom svetle Dávidovej hviezdy hľadajú v Izraeli toho, ktorý bude kráľom národov. Ich príchod znamená, že pohania môžu objaviť Ježiša a klaňať sa mu ako Božiemu Synovi a Spasiteľovi sveta, len ak sa obrátia k židom a príjmu od nich mesiášske prisľúbenie, ako sa nachádza v Starom zákone. Zjavenie Pána zvestuje, že všetky národy vstupujú do rodiny patriarchov a nadobúdajú „výsady vyvoleného ľudu“. (KKC 528) Útek do Egypta a povraždenie neviniatok sú prejavom toho, ako temnoty odporujú svetlu: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“ (Jn 1,11). Celý Kristov život bude poznačený prenasledovaním. A jeho vlastní majú na ňom podiel s ním. Jeho návrat z Egypta pripomína exodus a predstavuje Ježiša ako definitívneho osloboditeľa. (KKC 530, 574)
Krst Ježiša v rieke Jordán je medzníkom v jeho pozemskom živote, pretože je začiatkom jeho verejného účinkovania. Zaznamenali ho všetci traja synoptickí evanjelisti (Mt 3,13-17; Mk 1,9-11; Lk 3, 21-22) a implicitne sa o ňom zmieňuje i Ján. Pôvodne si ho Cirkev pripomínala (s poklonou troch mudrcov a s prvým Ježišovým zázrakom v Káne) na sviatok Zjavenia Pána (6. januára). Od r. 1969 sa však slávi osobitne, a to v nedeľu po Zjavení Pána. Ak táto nedeľa pripadne na 7. alebo 8. januára, sviatok sa neslávi. Vešperami sviatku Krstu Pána sa vianočné obdobie končí. K dokresleniu vianočnej atmosféry patrí aj stavanie betlehemov s jasličkami, postavami Svätej rodiny, troch mudrcov, pastierov a anjelov. Jedná sa o vyobrazenie scény narodenia Ježiška. Za pôvodcu betlehemskej tradície sa pokladá sv. František z Assisi, ktorý postavil prvý betlehem v Greccio v r. 1223.