Budapeštianska evanjelická cirkev sté výročie svojho trvania svätila 11. 11. 1887. Evanjelická cirkev tu však existovala už počas reformácie a pri pobyte Turkov v budínskom pašalíku, ale v rokoch protireformácie a rekatolizácie vedenej Leopoldom I., a o storočie neskôr aj nariadením Leopolda II.
(20. 10. 1763), sa peštianskym mešťanom - evanjelikom sťažilo.
Vtedy sa mestám Budín a Pešť poskytli výsady, v ktorých bola doložka, že okrem rímsko-katolíckeho vyznania sa spolumešťanom nemôže stať žiadny vyznávač iného náboženstva. Až tolerančný patent cisára Jozefa II., vydaný roku 1781, urobil tomuto postaveniu evanjelikov koniec. Predsa pár rokov predtým, roku 1774, peštiansky sudca, evanjelik Ondrej Dolovicéni bol vymenovaný za prvého magistrálneho mestského radcu, roku 1775 evanjelik Bedrich Vertés bol „učbárom“ na katolíckej univerzite a roku 1776 evanjelický „kupec“ Ján Samuel Liedermann sa stal prvým mešťanom veľkomesta. Zemepán Baltazár Pongrácz z blízkej Peterky, vdova generála Beleznayho, barónka Anna Mária Beleznayová, ktorá dala v neďalekom Pilíši postaviť evanjelický kostol, Dr. Samuel Glosius a kráľovský radca Ambrózy s vyššie uvedeným J. S. Liedermanom stali sa roku 1787 zakladateľmi evanjelickej cirkvi vo vtedajšom veľkomeste Pešť. Prvým dozorcom bol Dr. Samuel Glosius, kurátorom J. S. Liedermann. Prvá miestnosť, kde sa konali bohoslužby, bola v dome „U plechového klobúka“, na rohu Klobučníckej a Leopoldovej ulice č. 14. Prvým kazateľom bol Ján Molnár, rodák z Bystrého (Gemer), ktorého si pozvali do Pešti z Radvane. Evanjelická cirkev v Pešti bola pôvodne nemecká. Prvú kanonickú vizitáciu vykonal v roku 1798 superindendent Martin Hamaliar. Vtedy mala 756 členov, ktorí sa schádzali trikrát mesačne k nemeckým bohoslužbám, raz mesačne k slovenským a štyrikrát v roku na katolícke sviatky v maďarčine. Pričinením univerzitného profesora Jána Ľudovíta Sediusa bola roku 1798 v Pešti založená prvá evanjelická škola. Dňa 31. októbra 1799 bol položený základný kameň stavby kostola na Deákovom námestí, ktorý bol s veľkými ťažkosťami, najmä nedostatkom peňazí, až 4. júna 1811 postavený ako prvý evanjelický chrám vo veľkomeste. Posvätil ho superintendent banského okolia Krištof Lyci po slovensky. Po nemecky kázal viedenský superintendent a konzistoriálny radca Ján Wachter, po maďarsky békešský senior Ján Šimonides a v slovenčine slovenský farár zo Siráku Štefan Koložváry. Farár Ján Molnár pri tejto príležitosti konfirmoval a zosobášil dva slovenské páry. Roku 1819 farár ochorel a povolal si k sebe pomocného kazateľa, kandidáta bohoslovia Jána Kollára, narodeného r. 1793 v Mošovciach. Roku 1819 Ján Molnár zomrel a jeho nástupcom sa stal Jozef Kalchbrenner. Keďže v peštianskej evanjelickej cirkvi začínali mať Slováci prevahu, Ján Kollár mu musel byť vždy po boku, aby všetky cirkevné povinnosti mohli byť vybavované v slovenskom jazyku. Okrem toho podľa potreby riadnemu farárovi vypomáhal a rovnako aj v škole vyučoval. Ján Kollár bol u Nemcov obľúbený kazateľ, ale keď začal Slovákov organizovať pre samostatnú slovenskú cirkev, začalo z ich strany desaťročné prenasledovanie. To Kollár uviedol aj vo svojej „Slávy dcére“... I mne Nemci již deset let pekou“. Roku 1820 založil Kollár v Pešti slovenskú školu. Jej patronátnym spoluzakladateľom bol Samuel Hajnal, ktorý na školu založil základinu 500 zlatých. Jeho portrét v olejomaľbe by sa mal nachádzať v cirkvi aj teraz (Pozri Kantata k pamiatke zosnulého Samuela Hajnala r. 1844, dňa 8. decembra. Díla básnická Jána Kollára).
Prvým učiteľom tejto slovenskej evanjelickej školy sa stal Samuel Matejkovský, potom pokračovali v poradí Ladislav Jesenský, Ján Mastiš, Ján Kadavý, ktorý aj napriek tomu, že bol Čech, písal a vydával slovenské knihy (Sládkovičovu Marínu, Priateľa ľudu....) a je zaujímavé, že práve s Kollárom, orientovaným na češtinu, viedol veľké boje a znášal jeho príkorie. Neskôr ďalšími učiteľmi boli Pavel Mičinay, Ondrej Bella, Eduard Matuška, Ľudovít Izák. Nemci nechceli dopustiť, aby vznikla samostatná slovenská cirkev. Tento spor musel vyriešiť až samotný cisár František, ktorý prekvapivo rozhodol v prospech Slovákov. Takto potom bola v Pešti roku 1834 zriadená slovenská evanjelická cirkev a v roku 1837 aj maďarská evanjelická cirkev, ktorej kazateľom sa stal pôvodom Slovák Jozef Székács. Roku 1834 uzavreli dve peštianske cirkvi, nemecká a slovenská, medzi sebou desaťbodovú dohodu s cieľom dosiahnuť mier, ktorou potvrdili Jána Kollára ako farára, ďalej právo kandidovania 3 kandidátov farského úradu, z ktorých všeobecný konvent si ponecháva právo voliť si svojho slovenského farára. Dohoda ďalej stanovila pravidlá funkcií, striedavé vedenie matrík, užívanie chrámu a školských budov, riadenie fondov a základín, stanovenie platov, volenie cirkevných úradov a užívanie bytov. Ale mier a porozumenie dlho netrvalo. Tri cirkvi v jednom chráme sa nemôžu dlho znášať. Najhoršie pritom obstáli Slováci, ktorí mali v chráme len raz v mesiaci nedeľné ranné bohoslužby, inak boli odkázaní na nešpor a na sviatočné katolícke dni. Z toho dôvodu predložili pred palatína žiadosť, v ktorej ho prosili o pridelenie mestského pozemku pre druhý chrám, faru a školu. Palatín ich žiadosti vyhovel a dňa 28. mája 1838 vydal dekrét č. 968, kde bolo doslovne napísané „Pro erigenda in usus slavici idiomatis Comonembrorum suorum secunda Ecclesia, Schola et domo parochiali“. Potom už nasledoval nemecky písaný súhlasný prípis peštianskeho magistrátu zo 7. júla 1838 s číslom 6701. To bol dôvod pobúrenia Nemcov a Maďarov. Ján Kollár a slovenskí presbyteri boli tak napádaní, že sa už na spoločnom konvente nechceli zúčastňovať. Tri cirkevné zbory takto už spolu nedokázali koexistovať a došlo k odtrhnutiu Slovákov. Slovenský cirkevný zbor pri svojom odtrhnutí od dvoch sesterských cirkví obdržal pri delení pozemok na Kerepešskej ceste, ktorý bol v tom čase svojou hodnotou znakom urážky a jeho cena bola iba 12 tisíc zlatých. Týchto dvanásť tisíc na tento účet zložilo 12 členov nemeckej a maďarskej cirkvi a tak sa to spoločnej cirkevnej pokladnice nedotklo. Týchto darcov nazvali vtedy dvanástimi apoštolmi. Od roku 1854 začala slovenská cirkev stavať školu a faru na svojom grunte na Kerepešskej ceste. Kostol na Deákovom námestí jej bol k dispozícii až do roku 1868, čiže pokiaľ si nepostavila svoj vlastný. Slováci sa po odtrhnutí od nemecko-maďarskej cirkvi dostali do finančnej tiesne. Chatrný podiel by im nebol pomohol postaviť sa na nohy, keby sa oduševnený Ján Kollár nebol o budúcnosť ním založenej slovenskej cirkvi postaral. Získal obchodníka Samuela Hajnala, patróna školy, on zase vdovu obchodníka Žofiu Hvizdákovú, ktorí napísali testament v prospech slovenského cirkevného zboru. Predajom Hvizdákovho domu obdržali 66 tisíc zlatých, ale z tejto sumy sa nesvedomitosťou cirkevného inšpektora premanipulovalo 24 tisíc zlatých. Z toho dôvodu sa ku stavbe kostola prikročilo začiatkom šesťdesiatych rokov iba so zostatkom peňazí. Po odchode farára Jána Kollára bol za nového farára zvolený oddaný a horlivý Slovák Jozef Podhradský. Patentálne boje v uhorskej evanjelickej cirkvi rozpoltili slovenský peštiansky cirkevný zbor na dve časti a farára Jozefa Podhradského a učiteľa Jána Mastiša pozbavili ich úradov. Nastali roky „interregna“ a cirkevný zbor bol blízko rozpadu.
Roku 1864 sa farárom zboru stal farár so Slovákmi obývanej Jače (Acsa) Michal Elefant, ktorý bol predtým farárom v Níreďháze. Bol to však starší muž, navyše opatrný a chorľavý. Vedením zboru bol poverený vyslúžilý finančník Ondrej Ranostaj a zbor sa podobal osiemu hniezdu. Farár Michal Elefant mal ťažkú pozíciu, lebo na cirkevných zhromaždeniach a konventoch presbyteri ho často napádali, že za dvanásť rokov svojej služby nepredložil cirkevné účty. Vtedy bol stav cirkvi zúfalý. V septembri roku 1872 Elefant zomrel. Na naliehanie Dr. Petra Matušku, kurátora Štefana Kováča a Ondreja Bobčeka, po dlhšom váhaní a oboznámení sa so stavom slovenskej cirkvi v Pešti prijal pozvanie za farára v tom čase farár v Pribyline Daniel Bachát. Cirkevný zbor ho zvolil za svojho farára 6. mája 1873. Prišiel, keď bol kostol stále rozostavaný, náklady na jeho stavbu už boli stotisíc zlatých a pritom bol vo vnútri prázdny. Nebolo v ňom lavíc, chóru, kancľa, organu a pritom dlh predstavoval sumu 20 tisíc zlatých. Navyše mesto žiadalo, aby si cirkev svoj objemný pozemok ohradila umelecky stvárneným železným oplotením, čo malo stáť od 12 do 16 tisíc zlatých. Pre nového farára to bola zúfalá perspektíva. K tomu mu mesto hneď v roku 1874 dalo na krk dávnejšie rozhodnutie vedúcich cirkevného zboru z roku 1870, že na svojom cirkevnom pozemku slovenskí evanjelici postavia štvorposchodový činžový dom, čím si takto chcú pomôcť. Plán bol hotový, ale mesto stavbu neschválilo. Namiesto toho žiadalo súd, aby pozemok knižne poznačil. Tak pri pozemku, ktoré mesto cirkvi darovalo, bolo napísané, že na ňom mimo fary, školy a kostola žiadna iná budova nesmie stáť. To pre slovenskú cirkev nebolo prijateľné a začala sa brániť. Daniel Bachát po poldruharočnom neúnavnom vybavovaní našiel v osobe baróna Františka Podmanického, podpredsedu krajinskej staviteľskej rady, účinnú pomoc. Tá spočívala v tom, že Podmanický navrhol prostredníctvom prenajímateľa Karola Deutscha v línii Kerepešskej cesty postaviť na dobu 20 rokov bazár, ktorý by takto spojil školu s farou. Týmto sa potom dosiahlo, že odpadla požiadavka mesta na vybudovanie nákladnej ohrady. Mesto však znova nariadilo cirkvi na svojom veľkom pozemku vybudovať chodník, čo stálo slovenskú cirkev ďalších päťtisíc zlatých. Pritom dovtedajšie dlhy veľmi cirkev zaťažovali. Našťastie medzitým slovenská cirkev súd o pozemok na najvyšších miestach vyhrala. Vtedy mala cirkev oporu v Adolfovi Szentiványim, ktorý bol jej dozorcom. Ten vypracoval dôkladné memorandum pre obranu cirkvi a predložil ho ministerstvu náboženstva a osvety, v ktorom ešte nedávno on sám zastával funkciu radcu. Z cirkevnej správy z roku 1883 vyplýva, že za desať rokov mala slovenská cirkev šesť súdov, z ktorých najmä dva boli pre ňu existenčné. Našťastie všetky pre ňu dobre skončili, a to najmä zásluhou právnych zástupcov bratov Matúškovcov, ktorí boli piliermi slovenského cirkevného zboru v Pešti. Budúcnosť cirkvi spočívala v jeho pozemku a tento zostával v nebezpečenstve. Mesto naďalej chcelo mať v pozemkovej knihe poznačené, že na tomto pozemku sa nesmie stavať. Ten istý pozemok chcel získať staviteľ kostola Diešer (Diescher), ktorému cirkev dlhovala 18 tisíc zlatých, a to chcel prostredníctvom právnika Šilera (Schiller) získať dražbou. Cirkev si však pomohla pôžičkou z Banskobystrického úverového družstva, ktoré ako jediný peňažný ústav bolo ochotné pomôcť a tak odvrátilo licitáciu pozemku. Nasledovala však ďalšia žaloba za dlh za vežu, keď starosta žiadal od nich 2 398 zlatých s desaťročnými úrokmi. V tomto prípade cirkev zachraňoval jej patrón Teodor Fabíny, ktorý dohodol s mestom splatiť iba polovičnú sumu. Bolo to vtedy, keď cirkev potrebovala ďalších 4 tisíc zlatých na pokrytie kostola. Daniel Bachát na tento účel našiel ďalšieho šľachetného patróna - Banskobystričana Ignáca Havaša, ktorý bol veľkou autoritou v meste a na jeho návrh darovalo mesto na tento účel dvetisíc zlatých. Ďalšou úlohou slovenskej cirkvi bolo zabezpečiť interiér kostola. Na nový kanceľ zozbieral Bachát formou milodaru od evanjelických cirkevných zborov z celej krajiny 500 zlatých. Na postavenie chóru od mesta získal dar päťtisíc zlatých a tiež každoročnú podporu dvetisíc zlatých. Po mnohých bojoch a starostiach sa predsa slovenskí evanjelici v Budapešti dočkali svojho chrámu. Kostolné lavice stáli dvetisíc zlatých. Organ od bratov Riegerovcov z Jaegerndofu štyritisíc zlatých. „Teraz už stojí aj Lutherov dvor, ktorý pozostáva zo sedem troj- a štvorposchodových domov a siedmich dvorov. Dvor okolo kostola je pekne partizovaný, vysadený stromami a ozdobnými kríkmi. Vo veľkom dome s pohľadom na Kerepešskú cestu, na prvom poschodí je fara. Vo dvore je dvojposchodová škola a v nej pohodlný byt učiteľa, kaplána, kostolníka, školského sluhu, dve učebne a zborovňa. Podnájomník stavby vyplatil za cirkev dlhy v sume 22 tisíc zlatých a každý rok platí nájomné do cirkevnej pokladnice vo výške štyritisíc zlatých. Stavba stála jeden milión a tristo tisíc zlatých r. č. O šesťdesiat rokov (1956) prepadne všetko cirkvi. Sapeinti pauca...“ uviedol neznámy autor v Tranovského evanjelickom kalendári na rok 1896. Daniel Bachát tu slúžil svojím slovenským evanjelickým krajanom do svojej smrti roku 1906. Potom ho vystriedal rodák z novohradskej Brezničky Martin Morháč, ktorý zo začiatku kaplánoval na Dolnej zemi: v Békešskej Čabe, Petrovci, Hložanoch, Laliti, Binguli, potom desať rokov bol farárom a seniorom v rodisku Jána Kollára v Mošovciach a stadiaľ na pozvanie slovenských veriacich prišiel do Budapešti. Slovenská evanjelická cirkev v Budapešti zohrala medzi tunajšími Slovákmi v 19. storočí a v prvých rokoch 20. storočia v zachovávaní národnej identity významnú úlohu. Ako to pokračovalo ďalej je jej smutnou kapitolou, ktorou vzhľadom na predchádzajúcu bohatú históriu by sa zainteresované miesta mali povinne zaoberať. Z uvedeného spracovaného textu, získaného z dobovej tlače vyplýva, že sakrálne stavby, školská budova, obytné domy a vonkajší priestor stáli obetavých slovenských evanjelikov v Budapešti veľkú námahu, kopu prostriedkov a strádania. Je dobre známe, ako to všetko so stavom a s majetkom slovenskej evanjelickej cirkvi v Budapešti v 50. a 60. rokoch skončilo, do akých rúk sa dostal. Treba pripomenúť, aké torzo dnes slovenskí evanjelici v Budapešti vlastnia a v akom oklieštenom objekte, vzhľadom na ich predchádzajúci majetok, sa schádzajú.