Do roku 1950 samostatná obec Cinkota, odvtedy súčasť XVI. obvodu Budapešti, bola začiatkom 18. storočia prevažne slovenská. Podľa súpisu z roku 1715 polovica priezvisk bola slovenských, v roku 1720 je to už väčšia polovica, väčšina poukazuje na to, že obyvateľstvo prišlo z Novohradu a Hontu. Pri urbárskej regulácii (1770-71) sú maďarské priezviská ojedinelé.
V súpise utečencov z Novohradskej stolice z roku 1720 sa uvádza, že do Cinkoty z Horných Strhár utiekol Pavol Pastorok, z Lešti Matej Beňov, Maškovej Ján Varga, Nedelišťa Matej Čeman a Šule Ján Vitál a Matej Dečko. Neskôr tu usadil svojich poddaných zo Zvolenskej stolice zemepán Benický. Na druhej strane veľa prvých slovenských osadníkov v Cinkote ušlo od svojho zemepána až na Dolnú zem a svoje pôvodné priezviská si zmenilo na Cinkotský, Cinkocký. Prví slovenskí prisťahovalci do Cinkoty boli evanjelickej viery. Medzi nimi hneď od začiatku pôsobili významné slovenské osobnosti z radov farárov. V prvom rade to bol spisovateľ a jazykovedec Juraj Ribay, ktorý tu pôsobil v rokoch 1785-1798. O niekoľko rokov neskôr, v rokoch 1826-1833, zase zakladateľ vedeckej faunistiky a ornitológie v Uhorsku Ján Šalamún Petian (Petényi). V Cinkote sa definitívne rozhodol pre vedeckú činnosť a len s ťažkým srdcom sa lúčil so svojimi cirkevníkmi. Tlačou vtedy v bibličtine vyšla aj jeho kázeň s názvom „Kázeň laučivá, kterou sa od cirkwe ew. A.w. cinkotské w ned. VI. Po Veliké noci dne 19. Května 1833 odebíral sedmiletý kazatel gegi, chtěge na čas cele zpytování přírody vlastenske obětovati“. O sto rokov (1929-31) neskôr tu pôsobil ako kaplán publicista a národno-kultúrny pracovník Michal Francisci, ktorý odtiaľto odišiel do Békešskej Čaby. Dovtedy mohli cinkotskí evanjelici počúvať Slovo Božie aj v materčine. Blízkosť Budapešti spôsobovala čoraz väčšie pomaďarčovanie tunajších Slovákov.
Že tu ešte ako tak okolo kostola a vôbec na tejto periférii veľkomesta žije slovenčina, som sa mal možnosť presvedčiť pri inštalácii nového cinkotského evanjelického farára Istvána Vetőa, ktorý, ako mi prezradil, má po praslici aj slovenské korene. Uvedenie nového farára tohto evanjelického cirkevného zboru s bohatou slovenskou tradíciou malo veľkolepý priebeh. V preplnenom kostole, kde sa neušlo pre všetkých miesto na sedenie, medzi dvoma desiatkami farárov a vyšších cirkevných hodnostárov nechýbala ani farárka slovenského evanjelického zboru v Budapešti Hilda Guláčiová-Fabuľová, ktorá nielen počas obradu v kostole, ale aj na slávnostnej recepcii prehovorila k prítomným viackrát po slovensky. Dojímavé bolo, keď táto slovenská farárka odovzdávala novému cinkotskému farárovi ako dar slovenskú Novú zmluvu a ten z nej prečítal jeden citát po slovensky. O pretrvávajúcom slovenskom povedomí cinkotských evanjelikov svedčí aj ďalší fakt: už desať rokov sa priatelia s evanjelickým zborom z Hornej Mičinej. Ich priateľstvo vzniklo aj na historickom základe. Keď zemepán Benický osídľoval Cinkotu, bolo medzi osadníkmi aj niekoľko rodín z Dolnej a Hornej Mičinej. Na inštaláciu nového farára prišla do Cinkoty delegácia z týchto obcí v najsilnejšom zložení. Hornú Mičinu zastupoval starosta Jozef Vranský a Dolnú Mičinú starosta Ondrej Hudec. Aj keď pre chorobu chýbal mičinský farár Daniel Duraj, cirkevný zbor zastupovali zborová dozorkyňa Emília Ostrolúcka a kurátorka Janka Marková. Tak ako cirkevní zástupcovia, aj obidvaja slovenskí starostovia sa prihovorili prítomným, odovzdali dary novému farárovi a zaželali mu úspechy na novom pôsobisku s vierou, že ich priateľstvo sa bude naďalej prehlbovať.
