Dňa 2. novembra máme Spomienku na všetkých verných zosnulých. Vyhľadávame cintoríny, nesieme kvety, zapaľujeme sviečky a modlíme sa za duše nebohých...
Je zvykom, že ak zomrie niekto z najbližších príbuzných, najmä na dedinách, po pohrebe pozostalí chodia oblečení v smútočnom oblečení a čiernom odeve počas celého roka. Pozostalí takto aj navonok vyjadrujú svoj vzťah k milovanej a stratenej osobe. Každý náš slovenský región mal kedysi svoj ľudový kroj, ktorý charakterizoval vierovyznanie, povahu a kultúru tam žijúcich Slovákov. Myslím si, že ako kroj, tak aj oblečenie možno stotožniť s prežívaním životných, rodinných alebo výnimočných udalostí. Napríklad prejavom hlbokej viery je, ak na obrady adventného, veľkonočného obdobia a najmä Veľkého piatku, veriaci prichádzajú do kostola v tmavom, alebo čiernom oblečení. Tento zvyk sa dodržiava dodnes v našich slovenských osadách, najmä v kruhu staršej generácie.
Smútočné oblečenie však nie je najdôležitejším vonkajším prejavom našej skrúšenosti nad stratou blízkych a milovaných osôb. Nosenie smútočných šiat by malo byť nielen prejavom ľudského smútku, skrúšenosti a pokory pred Božou vôľou, ale aj v prípade pozostalých, prijatím bolestivej udalosti skrze vieru v zmŕtvychvstalého Krista.
Je síce pravda, že smútočné oblečenie, vonkajšie gestá nie sú tým najdôležitejším prejavom. A preto nie je namieste posudzovanie či dokonca ohováranie, či nosí niekto smútočné oblečenie celý rok, alebo len krátky čas. Dôležitejšie je, aby sme stratu blízkeho človeka prekonali v radostnej nádeji vo vzkriesenie a v každodennej výzve urobiť veľa dobrého, aby sme si večný život zaslúžili. Táto nádej nás, kresťanov, nezahanbuje. Naopak, má byť svedectvom pred neveriacimi o novom pohľade na smrť. Ba, aj na žiaľ za tými, ktorí nás predišli do večnosti.
Preto vydajme naďalej svedectvo viery, v šatách smútočných alebo akejkoľvek farby, aby sa ľudia okolo nás zamysleli nad pokáním, túžili zmeniť svoj život. Takto sa pridali k modlitbám za dušu nebohého.
Želám všetkým, aby naša kresťanská viera bola prejavom radosti, dôvery a vďakyvzdaním Pánu Bohu za dar života a nášho vykúpenia. A nezabúdajme na to, že v tomto dušičkovom období možno získať zvlášť odpustky za zomrelých podľa cirkevných predpisov.
Zo spoločenského života poznáme jednu udalosť, keď sme vyzvaní, aby sme povstali a minútou ticha si uctili pamiatku toho, kto už nie je medzi nami. Aj takýmto spôsobom možno vzdať úctu človeku, ktorý nás opustil.
Kresťania však neostávajú len pri tomto momente a tejto úcte. Celá Cirkev si práve Sviatkom všetkých verných zosnulých, ktorý je známy aj pod názvom Dušičky, spomína na všetkých zosnulých, ktorí nás predišli do večnosti. V tento deň sa po celom svete pozornosť ľudí viac sústreďuje na miesto, ktoré je miestom dočasného odpočinku, kam ukladáme telesné pozostatky našich zosnulých. Vyzdobené cintoríny, hroby, veľa kvetov, vencov, horiace sviece. To všetko sú symboly, ktoré nám akosi viac pripomínajú tento deň. Každý sa snaží spomenúť si na tých svojich najbližších. Je jedno, či je to veriaci alebo neveriaci človek. Toto všetko len odráža a poukazuje na to, že v človeku je túžba, aj keď pre niekoho nevysvetliteľná, ohľadom života mimo tohto sveta. Akási viera a nádej v posmrtný život.
Pre nás, kresťanov, nielen túžba, ale aj viera a nádej vo večný život. Veď ak sme uverili v Ježiša Krista a voláme sa kresťanmi práve podľa tejto viery, tak musíme veriť aj jeho slovám, ktoré povedal: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky.“
Chcel by som sa dotknúť dvoch momentov ohľadom tohto sviatku. Ten prvý spočíva v tom, aby všetky tie symboly, ktoré nám pripomínajú túto spomienku na zosnulých, neboli len symbolmi, ktoré sme prebrali zo zvyku, ale aby sme v nich videli aj to neviditeľné, transcendentné, čo presahuje človeka mimo tohto sveta. Zo všetkých tých symbolov predovšetkým symbol svetla. Iste veľmi dobre poznáme liturgiu Veľkého piatku, keď sa celý kresťanský svet vyberá ku Kristovmu hrobu. Symbol Božieho hrobu, v ktorom je pochovaný Kristus. Celé pôstne obdobie, v ktorom sa modlíme pobožnosť Krížovej cesty, končí posledným štrnástym zastavením, ktorým je pochovanie Ježiša Krista. Ale hneď na druhý deň máme obrady Bielej soboty. Prvé, čím sa začínajú celé obrady, je obrad svetla. Požehnanie ohňa, veľkonočnej sviece, jej zapálenie. A potom na čele sprievodu kňaz s veľkonočnou sviecou - Paškálom - vstupuje do chrámu a trikrát spevom zvoláva - Kristus, svetlo sveta. Táto veľkonočná svieca je tak symbolom vzkrieseného Krista. Stojí zapálená celé Veľkonočné obdobie vedľa oltára, zapaľujeme ju pri krste a od nej sa odpaľuje krstná svieca, ktorá sa podáva rodičom či krstným rodičom s podobnými slovami - prijmite svetlo Kristovo. Podľa liturgie pohrebných obradov má byť zapálená a stáť pri rakvi zosnulého a takto symbolizovať skutočne nový oslávený život v Kristovi. Počas Veľkonočných obradov poznáme obrad obnovenia krstných sľubov, keď si od nej Boží ľud odpaľuje svoju sviecu. A tak aj zapaľovanie sviec, ktoré robíme na hroboch našich zosnulých, nie je len obyčajná spomienka alebo zvyk, ale má práve tento význam. Pripomína nám tieto udalosti, večný život v Ježišovi Kristovi. Oheň horiacich sviec a od nich rozosvietené cintoríny po celom svete tak vydávajú svetu svedectvo o tejto nádeji večného života v Ježišovi Kristovi.
Ten druhý moment je samotný názov sviatku - Spomienka na všetkých verných zosnulých. A aj keď my si osobne spomíname na svojich najbližších, sú mnohí, na ktorých si už nemá kto spomenúť. To sú napr. opustené, prázdne, nevyzdobené hroby, ľudia, ktorí zahynuli napr. vo vojne a sú doteraz nezvestní a mnohí iní. Cirkev sa ako spoločenstvo Božieho ľudu modlí aj za nich. Teda môžeme povedať, že v Cirkvi tento sviatok alebo táto spomienka nadobúda aj sociálny rozmer, rozmer spoločenstva, nielen toho pozemského, ale aj toho Božieho. Veď Cirkev je predovšetkým spoločenstvo Božieho ľudu. Spoločenstvo tých, ktorí uverili a prijali vieru v Ježiša Krista.
A napokon k týmto dvom momentom, symbolu svetla a rozmeru spoločenstva, treba pridať ešte modlitbu a jej význam. Je úctyhodné, ak si minútou ticha uctíme pamiatku zosnulého človeka. Ale oveľa užitočnejšie je, ak si nielen uctíme toho zosnulého človeka, ale aj venujeme modlitbu za neho. Cirkev to robí vo svojej liturgii. Ani naša návšteva cintorína nemôže ostať bez modlitby. V nej sa tak spájame s celou Cirkvou a v tom je aj sila spoločnej modlitby. Tak, ako nemožno vidieť len dobro seba bez ohľadu na ostatných, tak isto sa nemôžem modliť iba za seba, ale aj za druhých ľudí. Za tých, ktorí to možno potrebujú oveľa viac ako my sami. Aj my budeme raz v tej druhej pozícii, v pozícii zosnulých. Asi by nám nepadlo dobre, keby si na nás potom nikto nespomenul.
V novembri, a to hneď v úvode, si v liturgii Cirkvi spomíname na dva sviatky. - Všetkých svätých a Spomienku na všetkých verných zosnulých. Obidva sviatky sa dotýkajú nie tohto pozemského sveta, v ktorom človek žije od svojho narodenia až kým neukončí pozemskú púť, ale večnosti. Je to vyjadrenie našej viery - keď sa modlíme „verím v spoločenstvo svätých, v odpustenie hriechov a v život večný“.
Keď sa povie Všetkých svätých, možno v prvom rade myslíme tých, ktorí sú zapísaní do zoznamu svätých. Je to pravda, ale nie celá a úplná. Jednak preto, že zoznam svätých neobsahuje a nevyčerpáva to množstvo svätých, ktorí žili počas dvetisíc rokov od príchodu Krista a tiež preto, že svätosť, to nie je len otázka ľudí, ktorí opustili tento svet. Svätý môže byť v podstate každý človek.
Vychádzajúc zo slov Svätého Písma, je to pozvanie a výzva Božia smerom k človeku: „Buďte svätí, ako ja som svätý“. Kristovými slovami povedané: „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“.
Nedá mi obísť tradíciu východnej Cirkvi, v ktorej je jeden krásny obraz či symbol, veľmi blízky zmyslu svätosti. Východná Cirkev pri obrade prijímania používa veľmi hlboké slová - „Sväté svätým“. Sväté - sa myslí Kristus, ktorý je svätý a ktorý sa dáva za pokrm. To druhé slovo - svätým - to znamená človekovi, ktorý v sebe nosí obraz a podobu Boha a teda niečo z jeho svätosti. Tým, že prijíma Krista ako pokrm svojej duše, sa ním môže stále viac a viac posväcovať. Teda svätý v tom pôvodnom a širokom význame je vlastne aj každý človek, ktorý žije z Ježiša Krista a s Ježišom Kristom.
Takisto obraz Cirkvi. Vieme, že Cirkev je spoločenstvo Božieho ľudu. A to je jednak Cirkev putujúca týmto svetom, jednak Cirkev trpiaca a napokon Cirkev oslávená. Všetci spolu tvoríme jedno spoločenstvo Cirkvi. Tak my, ktorí tu žijeme, tí, ktorí nesú utrpenie vo svojom živote a tí, ktorí skutočne nás už predišli do večnosti a prežívajú naplno spoločenstvo Božie, teda svätosť samého Boha.
Ešte jeden obraz svätosti a to z nášho ľudského života. Pamätám si, ako sa v rodine veľakrát o niekom povedalo, že to je človek svätého života. Čo znamená tento výraz? Je to výraz, ktorý zaviedol človek. Už za života niekoho bolo vidieť, že naozaj žije veľmi čnostným životom. Dobro, ktoré rozdával takýto človek, lásku, pochopenie, porozumenie... to všetko možno zhrnúť do výrazu svätosti človeka. Som presvedčený, že aj dnes môžeme povedať to isté, že sú ešte stále ľudia svätého života. Len si zoberme ako príklad mnohé matky, ktoré zodpovedne a vo viere vychovávajú svoje deti. Koľko lásky im venujú, kým ich vychovajú. Koľko prebdených noci, koľko obety, námahy a zriekania voči svojim deťom, rodine, manželovi. To všetko sú skutky lásky. Toto je svätosť človeka, ktorý to všetko robí vo vedomí Božej prítomnosti. Prijať nový život ako Boží dar a urobiť všetko preto, aby tento život krásne rozkvitol, to je nie ďaleko od podobenstva o talentoch, o mínach, ktoré človek dostal do svojho života. A nielen matky. Koľko iných povolaní je, kde sa človek, ak to prijíma vo viere a s láskou, dokáže naplno obetovať. Toto je krásne prepojenie viery s ľudským životom. Aj toto je svätosť života. Len si zoberme svätého Otca Jána Pavla II., alebo Matku Terezu z Kalkaty, dva konkrétne príklady, nie pre to, aké postavenie zastávali, ale pre ich spôsob života možno povedať, že to boli svätí ľudia už počas ich života.
Vidíme teda, že svätosť je oveľa širší pojem, ako sa na prvý pohľad zdá. Nie je určite niečím, čo je vzdialené od života bežného človeka. Ale naopak, je výzvou pre každého z nás, aby sme sa svojim spôsobom života približovali stále viac a viac k svätosti.
Ak teda slávime sviatok či slávnosť Všetkých svätých, tak aj v tomto širšom význame. Oslavujeme tých, ktorí sú skutočne oslávení v nebi, ale zároveň si pripomíname aj naše povolanie k svätosti. Stav svätosti nie je niečo statické, čo dosiahnem tak, ako mnohé iné veci. Svätosť je ideál, ku ktorému sa môžem približovať, ak žijem podľa istých pravidiel a ktorý je cieľom veriaceho človeka. Veď nie je iný cieľ našej viery, ako dosiahnuť spoločenstvo samého Boha, ktorý je svätý.
Nedívajme sa na svätosť ako na niečo, čo je od nás veľmi vzdialené, ale ako na niečo konkrétne, čo môžeme dosiahnuť aj vlastnými silami a za spolupráce s Božou milosťou a s Božím požehnaním. Ak sa v modlitbe Otčenáš modlíme aj prosbu - buď vôľa tvoja, ako v nebi, tak i na zemi - tak tu je vyjadrená práve svätosť človeka. Boh nás pozýva - Buďte svätí, ako ja som svätý. Toto je Božia vôľa. Povolanie k svätosti nášho života. Prosiť možno len o to, ak to chcem aj potom uskutočniť na sebe samom.