V tomto školskom roku sa žiaci Slovenskej školy v Budapešti týždenne raz stretávajú
v spoločenskej miestnosti, kde sa oboznamujú so základmi katolíckeho náboženstva.
Hodiny naplnené láskou k Bohu a ľuďom dobrej vôle vedie nik iný, ako náš nový pán farár Mgr. Stanislav Brtoš. Rodák z Černovej, absolvent Prírodovedeckej fakulty UPJŠ v Košiciach a Teologickej fakulty KU v Ružomberku, v minulosti pôsobiaci ako stredoškolský profesor chémie a náboženstva v Poprade, neskôr ako kňaz spišskej diecézy v podtatranskom dekanáte, v Batizovciach, prišiel do Budapešti na pozvanie pána Viktora Kunaya, maďarského provinciálneho predstaveného Misijnej spoločnosti sv. Vincenta, s cieľom pastorácie medzi Slovákmi. Popritom sa pán farár venuje aj písaniu básní. Len nedávno predstavil svoje, v poradí už piate poetické slovo, ktoré venoval téme kríža. Útla, nesmierne dojímavá knižočka, nesie z jednej strany názov Kríž náš každodenný a z druhej Spevy duše, kde zas básnik S. Brtoš mimoriadne citlivo vyjadruje svoje vlastné životné postrehy. Doposiaľ publikoval básnické zbierky Dozrievanie (2006), Putovanie za Láskou (2007), Životné okamihy (2007) a Loretánske veršovanie (2008).
Deti sa učia z učebnice Moja kniha náboženstva, pozostávajúcej z piatich dielov, ktorá je darom pána biskupa trnavskej diecézy a zároveň Spolku sv. Vojtecha (SSV) v Trnave Jána Oroscha a Mons. Vendelína Plevu. Jedná sa o učebnice talianskeho pôvodu, ktoré slúžia pri výučbe náboženstva ako voliteľného predmetu pre deti a mládež všetkých štátnych základných a stredných škôl na Slovensku.
Hodina katolíckeho náboženstva sa začína modlitbou Otče náš, pri ktorej deti ukazujú to, čo hovoria. Na nedávnej sa rozprávali o adventnom venci, ktorý mali vyfarbiť a vysvetliť, prečo ho zdobia práve štyri sviece. Počas celej hodiny sa deti snažili pekne vyjadrovať po slovensky a s nadšením počúvali príbeh, ktorý im pán farár rozprával.
Na záver som sa detí opýtala, čo sa im tu najviac páči, prečo sa rozhodli navštevovať tieto, myslím si, vzácne posedenia sprevádzané čistým slovom a nekonečnou nehou, láskou a vierou v Boha.
Laura po chvíľke rozmýšľania povedala: „Pre mňa je tu všetko skvelé, nádherné, pokojné.“ Katka s troškou ostychu dodala: „Dozvieme sa tu veľa nového, s mnohými vedomosťami.“ Dorka ani na moment nezaváhala a otvorene vyriekla: „Robíme tu kadejaké zaujímavé veci, veľa spievame, recitujeme a pekne ovládame Otče náš po slovensky.“ Smelý Martin si zas pochvaľoval príjemné a pokojné chvíle trávené s pánom farárom a dodal, že náboženstvo je najkrajší predmet na škole. Sebastiánovi sa páčila táto hodina preto, lebo sa tu práve vyfarbovaním sviecí na adventnom venci dozvedel všetko o štyroch adventných nedeliach a dodal, že zbožňuje Vianoce, pretože oslavujeme Ježiškove narodenie. Zolko, jeden z najšikovnejších a najvnímavejších chlapcov, povedal, že aj napriek tomu, že nerozumie po slovensky až tak dobre ako ostatní, pán farár je k nemu veľmi milý a vysvetlí mu naozaj všetko tak, aby to aj on pochopil a tešil sa spolu s ostatnými deťmi ich spoločnej činnosti. Keď som už chcela uzavrieť naše malé interview, aby som nerušila hodinu náboženstva, malý Déneš sa ma opýtal, prečo som sa aj jeho niečo neopýtala. V tejto chvíli som sa trochu zahanbila, ospravedlnila sa a nechala ho hovoriť. Déneš rozprával svoje dojmy s takou láskou, že tento článok by bez jeho komentára bol neúplný. „Mám rád všetko, čo je Ježiškove. Páčia sa mi učebnice a ilustrácie v nich. Takú peknú knihu som ešte nevidel. Vždy, keď si ju čítam, myslím nielen na Ježiška, ale aj na nášho skromného a dobrého pána farára,“ ukončil náš rozhovor Deneš, ktorého obrovské belasé oči prezrádzali úprimnosť.
Posledné slová patrili S. Brtošovi, ktorý vyjadril svoju radosť z toho, že môže pôsobiť na budapeštianskej slovenskej škole. Za mnohé je povďačný pani riaditeľke školy Anne Csörgölovej, ktorá ho ochotne prijala a vytvorila podmienky i priestor pre výučbu katolíckeho náboženstva. Bol by však nesmierne rád, keby mohol pôsobiť aj na iných slovenských školách v Maďarsku a takto naplniť svoje poslanie medzi nami, slovenskými katolíkmi, v Maďarsku.
