Nie je vôbec jednoduché podať nejaký komentár, výklad, prípadne meditáciu o Vianociach, zvlášť v dnešnej dobe. Keď sme možno uponáhľaní z toho, či sme všetko dôkladne pripravili, či sme na niečo nezabudli, aby tieto sviatky boli „starostlivo“ pripravené, keď sme možno už unavení z toho všetkého zhonu, v ktorom sme sa točili pri ich príprave. Pokúsme sa ale na Vianoce pozrieť duchovným zrakom a objavme hĺbku tajomstva viery, ktoré sa sviatkom Vianoc ohlasuje.
Tajomstva, ktoré v tomto sviatku stretáme a ktoré máme prijímať do svojho srdca, svojej existencie a to čoraz s väčším úsilím, aby Vianoce neslávila iba Cirkev vo svojej úradnej liturgii a občianska spoločnosť zhonom týchto dní.
Vianoce utvoril Boh bez toho, aby sa nás bol pýtal. A my uprostred všednosti nášho každodenného života narážame na tajomstvo, ktoré je svojou podstatou nekonečné, na samého Boha. Túto základnú pravdu viery vyjadril svätý Ján na začiatku svojho Evanjelia: „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1,14) a na inom mieste zase „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale mal večný život“ (Jn 3,16). V tomto Synovi - Slove, ktorý sa stal človekom a narodil sa z Panny Márie, prehovoril k človekovi Boh. Týmto činom dosiahli dejiny človeka v pláne Božej lásky svoj vrchol. Boh vstúpil do dejín ľudstva a stal sa ako človek ich subjektom. Vtelením Božieho Syna dal Boh ľudskému životu rozmer, ktorý chcel dať človekovi už od samého začiatku. Ježiša Krista zažívali ľudia jeho doby ako opravdivého človeka, ktorý hovoril ich rečou, cítil a žil ako ľudia jeho prostredia. Ako človeka, ktorý hovoril a mlčal, tešil sa a plakal, ktorého oslovovali rabbi... Kristus prenikol jediným a neopakovateľným spôsobom do tajomstva človeka a vstúpil do jeho srdca. Tajomstvo človeka sa tak vyjasňuje jedine v tajomstve vteleného Slova. Kristus, nový Adam, v plnej miere odhaľuje človeka človekovi samému a dáva mu najavo vznešenosť jeho povolania. Ježiš Kristus, obraz neviditeľného Boha, obnovil Adamovmu potomstvu Božiu podobu, ktorá bola v človekovi znetvorená hneď prvým hriechom. Svojim vtelením sa Boží Syn určitým spôsobom spojil s každým človekom. Pracoval ľudskými rukami, uvažoval ľudskou mysľou, rozhodoval ľudskou vôľou, miloval ľudským srdcom. Narodiac sa z Panny Márie, naozaj stal sa jedným z nás, vo všetkom nám podobný, ale bez hriechu. On, Vykupiteľ človeka.
Človekovi, ktorý nemôže žiť bez lásky, pretože bez nej ostáva nepochopiteľnou bytosťou a jeho životu by chýbal zmysel, sa v tomto vianočnom tajomstve zjavuje Láska. Človek sa stretáva s láskou. Boh - Láska v plnej miere vo svojom Synovi zjavuje človeka človekovi samému. V Kristovi a skrze Krista sa Boh plne zjavil ľudstvu a najviac sa k nemu priblížil. Zároveň tým človek v Kristovi a skrze Krista nadobudol plné vedomie svojej dôstojnosti a zmysel svojho jestvovania. Tým vlastne človek dosiahol dôstojnosť milosti Božieho prijatia za Božie dieťa, ako možno čítať u svätého Jána v jeho Evanjeliu: „Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi“ (Jn1,12). Zároveň je tu však pre človeka aj zodpovednosť poslania zjavovať svetu toto tajomstvo Kristovho vtelenia a tak pomáhať všetkým poznávať bohatstvo tohto tajomstva vtelenia, ktoré je určené pre každého človeka a je vlastníctvom každého človeka. A toto spojenie Krista s človekom je samo v sebe tajomstvom, z ktorého sa rodí „nový človek“, povolaný zúčastniť sa na Božom živote, ktorý je večný. Tento život prisľúbil Otec a ponúkol každému človekovi v Ježišovi Kristovi, svojom večnom a jednorodenom Synovi, vtelenom a narodenom z Márie, „keď prišla plnosť času“ (Gal 4,4) a je konečným zavŕšením povolania človeka.
Predsa povrchnosť svetského zhonu, ktorá smeruje k sviatku Vianoc akoby navonok a na prvý pohľad v očiach človeka, nie je všetkým. Za všetkým tým je teda čosi oveľa pravdivejšie, svätejšie. Za všetkým tým sa nachádza posvätná a tichá pravda, že Boh prichádza spolu s nami sláviť Vianoce. Pretože Boh sa stáva človekom, jedným z nás. Cirkev, a tou sme my všetci, čo sme pokrstení, sa právom na Vianoce modlí: „Večný Bože, v túto presvätú noc nám zažiarilo pravé svetlo, Ježiš Kristus.“ Ako máme teda sláviť Vianoce? Ako tajomstvo posvätnej noci. Majú byť tiché, sústredené a nežné v našom srdci, ktoré je otvorené ako srdce dieťaťa, ktoré sa pred ničím neuzatvára, ale je na všetko úprimne pripravené. A musíme mať odvahu vpustiť toto nočné ticho do ľudského vnútra. Ten, kto umožňuje v tichom sebaovládaní, v úprimnej a oddanej túžbe, aby počas mlčanlivých Vianoc v jeho vlastnom srdci ustúpila do pozadia mnohorakosť vecí, ľudí a snáh, zastierajúca mu pohľad do nekonečna, ten, kto aspoň na chvíľu necháva zhasnúť pozemské svetlá, ktoré mu prekážajú vo výhľade na hviezdy na nebi, ten, kto v takejto mlčiacej noci sa dá osloviť nevysloviteľnou, bezslovnou blízkosťou Boha vstupujúceho do nášho času, ten slávi Vianoce tak, ako sa ich patrí sláviť.
Vianoce sú rozhodne blaženou nocou, ktorá je krásna, útulná a ochraňuje. Je to tichá a posvätná noc. Pre nás sa takou stane vtedy, keď vpustíme posvätné ticho tejto noci do nášho vnútra, keď aj naše srdce „osamelo bdie“. Možno to vlastne urobiť ľahko. Lebo osamelosť a tichosť je ľahká. V každom z nás je vnútorná oblasť, v ktorej sme sami, kde okrem Boha niet nikoho. Vstúpme do nej tíško. Zavrime za sebou dvere. Započúvajme sa do nevysloviteľnej melódie, ktorá zaznieva v mlčaní tejto noci. Tichá a osamelá duša spieva Bohu srdcom svoju najtichšiu a najvnútornejšiu pieseň. A Boh ju iste počuje. Táto pieseň každého človeka už nemusí hľadať milovaného Boha nad hviezdami v neprístupnom svetle, pretože Slovo sa stalo telom. Boh je teda celkom blízko. Boh sa môže tieto Vianoce zrodiť v každom srdci, pretože každé srdce je schopné a môže vnímať tiché Božie slovo lásky. Preto tá zázračná atmosféra tichej a svätej noci. Všetko spí, všetko sní, sám len Svätý bdie. Boh vo svojej nekonečnej láske bdie nad človekom a darúva mu Vianoce svojho narodenia.