Od ustanovujúceho zasadnutia nového parlamentu čakám, aby som sa prebudila zo zlého sna. Volebný úspech a postúpenie Jobbiku do zákonodarného zboru, Gábor Vona pri skladaní poslaneckého sľubu v čiernej veste „pripomínajúcej uniformu zakázanej Maďarskej gardy“.
Prejav víťaza volieb, predsedu Fideszu Viktora Orbána o akejsi revolúcii v hlasovacích miestnostiach a návrh prehlásenia o národnej jednote, ktoré maďarskú spoločnosť opäť iba rozdeľuje. A vrchol všetkého, tzv. sikulská hymna na záver ustanovujúceho zasadnutia parlamentu, ktorú začali spievať poslanci Jobbiku, potom sa k nim pridali aj poslanci Fideszu. Zvyšok parlamentu skamenelo sledoval, ako sa medzi historické múry teraz už zjavne vracia duch revizionizmu a nezmohol sa ani na to, aby opustil miestnosť. Potom novela zákona o štátnom občianstve, ktorá umožňuje zjednodušenie udeľovania maďarského občianstva Maďarom žijúcim za hranicami a ostrý protest na tento krok na slovenskej strane. No a nevypočuté prosby predstaviteľov Maďarov na Slovensku, aby tento zákon prerokúval maďarský parlament po voľbách v našej materskej krajine. Jednostranné kroky, arogancia, neochota komunikovať. A na záver otázka: komu, alebo čomu v prvom rade slúžia tieto kroky, ktoré urobili najviac škody práve tým, ktorí sú údajne adresátmi tohto „daru“?
Nám, Slovákom v Maďarsku, nerobí problém rozlišovať národnú alebo kultúrnu identitu a občianstvo. Je pre nás prirodzené, že sme slovenskej národnosti, pričom nás spájajú silné putá s miestom, s krajinou, kde sme sa narodili, kde žili naši predkovia, kde odvádzame dane a plníme svoje ďalšie povinnosti vyplývajúce z občianstva. Je tomu tak aj napriek tomu, že po rozpade spoločného štátu sme sa tiež nie z vlastnej vôle ocitli oddelení od materského etnika. Od štátu, s ktorým nás spája občianske puto očakávame, aby nám zabezpečil podmienky pre zachovanie a rozvoj toho, čo nám zostalo po neľahkých stáročiach života v inojazyčnom prostredí.
Človek čím ďalej, tým viac nadobúda presvedčenie, že bez nátlaku Európy by sa pred 15 rokmi nebola zrodila medzištátna základná zmluva medzi MR a SR, ktorá vytvára právny rámec aj na prerokúvanie citlivých otázok. Že kým pred vstupom našich krajín do Únie boli určité prostriedky na „presvedčenie“ rozhašterených susedov, v rámci zoskupenia neexistujú účinné metódy na riešenie takýchto sporov. O tom svedčil konflikt okolo slovenského jazykového zákona a tomuto nasvedčuje aj prístup zjednotenej Európy k zákonu o maďarskom štátnom občianstve.
V poslednom období často uvažujem o tom, kedy sa začal tento zlý sen. Veď po zmene spoločenského zriadenia sme sa všetci pozerali do budúcnosti s optimizmom, mysleli sme si, že príde niečo lepšie. Boli položené právne základy demokratickej spoločnosti a zrodil sa aj národnostný zákon, ktorý síce nie je dokonalý a možno ani nebol vymyslený pre nás, ale priniesol nám také možnosti, aké národnosti v Maďarsku nikdy nemali. V mojom vedomí sa proces podrývania demokratických noriem a právneho štátu spája s konkrétnou udalosťou. V pamäti sa mi jasne vybavuje výročie revolúcie roku 1956 niekedy počas prvej pravicovej vlády, keď „ideoví príbuzní“ terajšieho Jobbiku na štátnych oslavách inzultovali vtedajšieho prezidenta republiky Árpáda Göncza. Vtedajšia moc nepokladala za potrebné zasiahnuť proti vyholeným výtržníkom obutým do ťažkých bagančí, ktorí napádali hlavu štátu, bývalého účastníka revolučných udalostí. Mimochodom, jediného a posledného maďarského politika, ktorému, ako tvrdia niektorí intelektuáli zo Slovenska, Slováci dôverovali. Nuž a práve dôvera je kľúčovým pojmom tak pri riešení problémov medzi väčšinou a menšinou, ako aj v medzištátnych vzťahoch. K jej budovaniu zaručene neprispieva napr. súčasné deklarovanie toho, že Maďarsko sa nesnaží o zmenu hraníc, a vyhlasovanie toho, že krajina susedí sama so sebou. Ani pohŕdavé zmienky maďarských politikov o mladšom bratovi, ktorý nikdy nedisponoval vlastnou štátnosťou a demokracii sa ešte nenaučil. Dokonca ani nálepky na autá s mapami Veľkého Uhorska, tričká a zástavy zdobené takouto mapou a maďarskí „turisti“, ktorí s nimi navštevujú Slovensko. V občanoch Slovenska tieto prejavy vyvolávajú nedôveru a vzbudzujú obavy, ktoré sú posilňované existujúcimi stereotypiami a nezodpovednými politikmi.
Mám preto obavy, že tento terajší zlý sen ešte dlho potrvá.