V rokoch 1911-1915 pôsobil v Békešskej Čabe vo funkcii riaditeľa Krupinskej banky významný finančník, publicista a národovec Ivan Thurzo (1882 -1964). Vo svojom memoárovom diele Medzi vrchmi a na rovine jednu samostatnú kapitolu, fundovanú historickú etnografickú štúdiu z obdobia, ktoré tam prežil, venoval práve Békešskej Čabe.
Spomína v nej, že v roku 1913 ho vyhľadali dvaja mladí preparandisti z Čaby. Jeden sa predstavil ako Ján Krasko, bývajúci v Jamine a druhý ako Ján Valašťan, bývajúci v meste. - Podali mi navštívenky s maďarsky vytlačenými menami. Keď som sa dal s nimi do reči, zbadal som, že sú obaja „tichí“ Slováci, v ktorých už tlie iskierka slovenského národného povedomia. Túto iskierku treba len vznietiť k skutočnej slovenskej roduvernosti. Nuž snažil som sa ju zapáliť a podarilo sa mi to, - zaspomínal I. Thurzo. Ďalej píše, že o krátky čas dostal list od evanjelického farára Jána Slávika z Dobrej Nivy, v ktorom ho žiadal o informáciu o Jánovi Kraskovi, ktorý sa tam uchádzal o miesto evanjelického učiteľa. Ivan Thurzo podal o tomto absolventovi učiteľského ústavu, ktorý už mal aj krátku prax v niektorej čabianskej sálašskej škole, priaznivé informácie a odporúčal ho na voľné učiteľské miesto. Ako sa však ukázalo, medzitým Ján Krasko nastúpil za evanjelického učiteľa do Vaďoviec, ktoré boli fíliou evanjelického cirkevného zboru v Kostolnom. Túto obec spoznal Krasko už v roku 1912, keď tam zbieral prvé národopisné materiály. Thurzo v knihe uvádza aj to, že 5. 11. 1914 mu Ján Krasko z Vaďoviec poslal do Čaby po slovensky napísanú pohľadnicu s oznámením, že má veľmi málo času, lebo zastupuje aj miesto druhého učiteľa, ktorý bol pravdepodobne narukovaný.
Neskôr, keď už Thurzo v Čabe nebol, ale bol už redaktorom Národných novín v Martine, dostal v roku 1920 ďalší list od Jána Kraska, vtedy už učiteľa v Bukovci. V liste ho ako známeho a vplyvného človeka pozýva za krstného otca dieťaťa, ktoré sa má narodiť. Keďže sa im narodilo mŕtve dieťa, z krstného otcovstva nebolo nič. Ján Krasko mal za manželku Štefániu Bednárovú, narodenú roku 1897 v Trnave. Ivana Thurzu v Martine neskôr osobne vyhľadal, kde si zaspomínali na prvé stretnutie a zostali naďalej priateľmi a priaznivcami. Podľa všetkého Kraskovci žili v bezdetnom manželstve a len v dotazníku archivovanej Kraskovej pozostalosti sa spomína chovanica. Thurzo dokonca uvádza, že Krasko napísal vo vianočnom čísle novín Slovenská politika v roku 1926 článok, kde sa okrem iného zmienil o ňom, ako mu v mladosti pomohol prerodiť sa v slovenskom duchu.
Ján Krasko sa narodil 30. 7. 1893 v Békešskej Čabe. Po vychodení elementárnej a meštianskej školy v rodisku pokračoval v štúdiu na učiteľskom ústave v Baji, kde ho k zbieraniu a zapisovaniu slovenských ľudových piesní a národopisu svojim príkladom priviedol profesor Valent Belošič, ktorý pochádzal z maďarskej časti Báčky. V rokoch 1912-1913 Krasko začínal ako učiteľ v Békešskej Čabe, v rokoch 1913-1919 pôsobil vo Vaďovciach, 1919-1920 v Modre, 1920-1923 v Bukovci pri Myjave, 1923-1924 v Galante a v r.1924-1926 v Bratislave. Už počas učiteľskej dráhy na Slovensku si ako mimoriadny poslucháč doplnil hudobné vzdelanie. V roku 1920 študoval hudobnú vedu u Dobroslava Orla a inštrumentáciu u Ľudovíta Rajtera na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V rokoch 1926-1950 bol pracovníkom ministerstva školstva a národnej osvety, resp. Povereníctva školstva v Bratislave. Popri zamestnaní učiteľa a neskôr úradníka sa venoval kompozícii a úprave ľudových piesní z vlastnej zberateľskej činnosti. Písal skladby širokého žánrového rozpätia od tvorby pre spevácke zbory, cez komorné a symfonické diela až po žánre cirkevnej hudby. Bol aktívny aj v hudobnej publicistike a prispieval do viacerých hudobno-pedagogických a kultúrno-spoločenských časopisov a zborníkov, ako napr. Hudobný život, Hudba a škola, Slovenské pohľady, Slovenská politika, Cyril, časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti, Prúdy... Napísal aj monografické dielo Slovenská ľudová pieseň, ktoré však zostalo v rukopise. V medzivojnovom období dostal za túto prácu cenu Matice slovenskej. Hana Urbancová píše, že s aktuálnymi odkazmi na niektoré jeho práce sa možno stretnúť v slovenskej etnomuzikologickej literatúre aj v súčasnosti. A to dokonca aj v takej významnej edícii širokého medzinárodného dosahu, akou je slovník slovenských ľudových hudobných nástrojov, publikovaný v nemeckom jazyku v rámci viacdielneho projektu encyklopédií európskeho ľudového inštrumentára pod editorským dohľadom Ernsta Emheimera a Ericha Stockmana. Tá istá autorka pripomína, že popri ďalších aktivitách Kraska tvorí jeho hudobná folkloristika najvýznamnejšiu zložku. K ľudovej piesni pristupoval ako hudobno-teoreticky dobre pripravený folklorista, disponujúci vzdelaním a rozhľadom. Ján Krasko sa podľa nej v rámci silnej tradícii domácej hudobnej folkloristiky javí nepochybne ako jedna z podnetných a originálnych osobností, ktoré pripravovali u nás cestu k vzniku etnomuzikológie ako samostatnej vedeckej disciplíny. Ako zberateľ a dokumentarista spolupracoval so Štátnym ústavom pre ľudovú pieseň. Keďže bol učiteľom na viacerých školách, aktívne sa zaujímal aj o detský hudobný folklór - piesne, riekanky, hry a hudobné nástroje. Zvlášť opísal hudobný nástroj pochádzajúci z jeho rodiska Békešskej Čaby - detskú citaru. Výsledky Kraskovej zberateľskej práce ešte nie sú celkom zhodnotené.
V Rukopisnom archíve ľudových piesní Ústavu hudobnej vedy SAV sa nachádza odpis jeho rukopisnej zbierky, ktorý obsahuje 283 piesňových jednotiek. Zápisy pochádzajú z rokov 1915-1943 a obsahujú piesne z dvoch hlavných územných oblastí: západného Slovenska (myjavská oblasť) a stredného a severného Slovenska (Liptov, Podpoľanie, Pohronie) a menovite z 12 lokalít. Krasko zapisoval piesne priamo v teréne a na základe bezprostrednej interpretácie (H. Urbancová). Hudobný skladateľ, pedagóg a osvetový pracovník Ján Krasko ako zberateľ ľudových piesní upravoval ich pre klavír a zbor, niektoré vyšli v zborníku Miloša Ruppeldta Zbierka slovenských mužských zborov 1-5, Zbierka slovenských miešaných a ženských zborov 1-3. Ďalšie i samostatne. Je autorom skladieb pre detské zbory, zborníkov pre potreby stredoškolských zborov a učebnice spevu. Neskôr vytvoril symfonické diela, ktoré vysielal i rozhlas, ďalej kantáty, komorné a cirkevné skladby. Bol aj publicisticky činný, Články o hudbe uverejňoval v časopisoch: Hudba a škola, Hudobná výchova, Hudobná revue, Slovenské pohľady, Prúdy... V rukopise ostala jeho štúdia o slovenských ľudových piesňach a životopisy niektorých slovenských skladateľov.
Časť piesňovej zbierky Jána Kraska sa nachádza v Hudobnom múzeu SNM v Bratislave.
THURZO, I.: Medzi vrchmi a na rovine. Tatran, Bratislava 1987.
URBANCOVÁ, H.: Ján Krasko - neznáma postava z dejín slovenskej etnomuzikológie. Slovenská hudba 3-4/ 2006; s.346-363.
SLOVENSKÝ BIOGRAFICKÝ SLOVNÍK, III. zväzok K-L, 1989; Matica Slovenská, Martin.