Hlúpa otázka! Nepoznám nikoho, kto by mal hranice rád. Najmä tie z nedávnej minulosti, z ostnatého drôtu, napustené prúdom a prísne strážené boli všetkými priam nenávidené. Veď za nepovolené prekročenie takejto hranice bol snáď vyšší trest ako za vraždu.
Takýto čin sa rovnal vlastizrade. Nikdy nezabudnem na príhodu z vysokej školy. Boli sme na vysokohorskom kurze a pri jednej celodennej túre sme šli po hrebeni na hraniciach s Poľskom. Najväčšiu radosť nám robilo, že sme si mohli pár metrov zabehnúť do Poľska a potom späť. Urobili sme to niekoľkokrát napriek lamentovaniu našich profesorov. Tí asi tušili, čo bude nasledovať. A veru, nemýlili sa! Po polnoci, keď sme už najlepšie spali, zobudil nás buchot a štekanie psov. To si naši pohraničníci prišli po narušiteľov. Vypočúvali nás ako dákych vrahov, do rána spisovali zápisnice a nebyť našich dobrých pedagógov, asi by sme vyleteli zo školy. Našťastie je to minulosť a ja dúfam, že naše deti a vnuci sa budú už len s počudovaním vypytovať, na čo boli hranice potrebné, keď ľuďom ich život iba sťažovali. Sťažovali, to je fakt. Ale v jednom prípade aj nesmierne uľahčili.
Že ktoré? Predsa tie trianonské. Toto mi zišlo na um, keď som bol koncom týždňa v Nadlaku, kde sa konala 12. prehliadka sólistov slovenskej ľudovej piesne. Chodiac po meste a debatujúc s ľuďmi, počúval som prekrásnu ľubozvučnú slovenčinu, ktorou tu mnohí Nadlačania - starí, mladí aj tí najmladší, doma, na ulici, v obchodoch či v kostole ešte stále rozprávajú. Veď si aj vyslúžili od zahraničných hostí, medziiným aj od predsedu Svetového združenia Slovákov či farárov a seniorov evanjelickej cirkvi, nejedno pochvalné slovo a uznanie. Niet sa čo čudovať! Tí naposledy menovaní sa priznali, nekázali božie slovo pred plným kostolom ani doma, nieto v zahraničí. Pre mňa to nebolo nič nové ani prekvapujúce, nakoľko históriu Slovákov na Dolnej zemi poznám dosť podrobne. Napriek tomu pri debatách s Nadlačanmi alebo Slovákmi zo Srbska som prežíval zmiešané pocity. Na jednej strane som mal nesmiernu radosť, že naši bratia z Rumunska a Srbska tak krásne hovoria po slovensky, na strane druhej mi bolo veľmi smutno, že len malý kúsok odtiaľ, za hranicou, sa s takým niečím nestretávam. Snáď práve preto mi na hraniciach, ktoré sú už, našťastie medzi Maďarskom a Rumunskom dávno preč, zišla na um tá strašná, priam zimomriavky vyvolávajúca myšlienka. Čo by sa bolo stalo, keby táto hranica, ktorá nám v minulosti spôsobila pri jej prechádzaní toľké trápenie, nebola vznikla? Alebo by bola posunutá len o pár kilometrov a nadlackí Slováci by zostali v anyaországu? Hrôza čo len pomyslieť. Naisto by sa tá tunajšia mäkučká, milo archaická, ale nesmierne čistá a krásna slovenčina bola už dávno vytratila z ulíc, obchodov, kostolov a možno aj domovov. Ba čo viac, ľudia by sa za ňu hádam aj hanbili, že nie je dostatočne spisovná a neradi by ňou rozprávali. O tom, čo by sa bolo stalo, keby tá hranica neoddelila od anyaországu aj dnešné územie Slovenska, snáď netreba ani hovoriť! Nech teda boli v tom čase záujmy mocností akékoľvek, jedno je isté, že po prvý raz sa zhodovali i s tými našimi - slovenskými. A záver?
Hranice predsa nemôže mať nikto rád. Hranice nespájajú. Hranice rozdeľujú. Vytváranie nových alebo posúvanie starých vedie vždy iba ku konfliktom. Tak je to i s tými trianonskými. Svoju úlohu už splnili a je dobré, že zanikli. Tento raz dúfajme, že dobre pre všetkých. Ak raz tá ľubozvučná slovenčina v Nadlaku zanikne tiež, tak vedzte, že na vine budú... Ťurci.