Slovenské ľudové piesne môžeme počuť v rozhlase alebo v televízii v rôznych podobách, ale zväčša ich vnímame len akúsi zvukovú kulisu k činnostiam, ktoré doma robíme. Nezamýšľame sa nad ich obsahom či významom. Mnohí naši rodičia a starí rodičia ešte vyrastali v prostredí, kde nasávali hudobno-spevnú kultúru spolu s materským mliekom.
V súčasnosti sú vzťahy s ľudovými pesničkami oslabené, alebo už ani nefungujú. Deti majú v školách nepostačujúcu estetickú výchovu. Ľudovému umeniu rozumejú iba folkloristi (teda vedeckí pracovníci, ktorí skúmajú folklór), či nadšenci vo folklórnych súboroch alebo skupinách. Dnešný človek je zaneprázdnený prácou. Aj svoj voľný čas už trávi inak ako jeho predkovia. Nezostáva mu v ňom miesto pre pieseň. Odsúva ju na okraj svojich záujmov ako čosi nepotrebné. Deti sa už od útleho detstva učia spievať a počúvajú rôzne piesne. Každé z nich si vytvorí vlastný repertoár piesní, ktoré má rád. Učí sa ich v škôlke, v rodine, v škole, od kamarátov aj z médií. Folklór má jednu zvláštnosť. Žijú v ňom vedľa seba zároveň prejavy rôzneho veku aj pôvodu. Odovzdávajú sa z generácie na generáciu. Preto môžeme v repertoári jedného speváka nájsť piesne veľmi staré spolu s celkom novými či tými, ktoré sú v móde. Piesne, ktoré sa spievajú na dedine, sa dnes líšia od tých, ktoré boli známe a spievané za čias našich rodičov a prarodičov.
Na pomoc pri uchovávaní folklóru prichádzajú už od konca 19. storočia folklórne skupiny a súbory, ktoré predvádzajú folklórne prejavy na javisku pred divákmi. Na Slovensku (podobne je to aj v Maďarsku - pozn. red.) sa v druhej polovici 20. storočia vykryštalizovali tri základné typy súborov. Prvý typ tvoria profesionálne alebo poloprofesionálne súbory ako SĽUK či Lúčnica, ktoré spievajú, tancujú a hrajú vysoko štylizované podoby folklóru na scéne. Druhým typom sú amatérske súbory ako Urpín alebo Gymnik. Ich základ tvoria študenti, ktorí pochádzajú prevažne z mesta alebo tam študujú. Podobne ako profesionáli predvádzajú na scéne úpravy folklóru, ktorých autormi sú odborníci, profesionálni choreografi a muzikanti. Tieto amatérske súbory pôsobili pôvodne pri veľkých priemyselných závodoch alebo na vysokých školách. Tretiu a najširšiu základňu predstavujú dedinské folklórne skupiny. Tie vznikali a vznikajú priamo v prostredí, kde ešte žijú potomkovia a nasledovníci pôvodných nositeľov dedinských (resp. ľudových) folklórnych tradícií. Okrem toho existujú ešte školské a detské súbory či takzvané seniorské folklórne súbory. To sú združenia bývalých spevákov a tanečníkov folklórnych súborov, speváckych skupín a speváckych zborov. Najčastejšie účinkujú na festivaloch.
Dedinské folklórne skupiny dnes preukazujú ľudovej piesni neoceniteľné služby. Tým, že zachraňujú zanikajúce prejavy folklóru a vracajú v umeleckej podobe na scénu folklór jeho pôvodným majiteľom a ich potomkom. Týmto pestujú vzťah najmä mladých ľudí k miestnym tradíciám a folklóru. A to hlavne tam, kde sa ľudia doslova hanbia za ľudovú pieseň svojej obce a nepovažujú ju za kultúrnu hodnotu dneška.
Výskumom folklóru sa zaoberajú vo svojej práci folkloristi. Tradičnú ľudovú pieseň je možné zapísať aj 40 až 80 rokov po tom, ako ju prestali spievať. V mnohých slovenských dedinách sa ľudia vracajú k ľudovej piesni, najmä vtedy, keď si uvedomia, že im niečo chýba. Slovenská ľudová pieseň má v celej Európe osobitné postavenie. V porovnaní s inými európskymi národmi sa vyznačuje mimoriadne rôznorodými a bohatými hudobnými prejavmi. Na pomerne malom území tu nachádzame veľa štýlovo odlišných podôb piesne i ľudovej hudby. „V tejto krajine, zdá sa, slovenský ľud je najbohatší na ľudovú pieseň. Takmer v každej obci poznajú iné piesne,“ napísal o Slovensku ešte v roku 1911 maďarský hudobný skladateľ Béla Bartók.
Z hľadiska hudobno-štýlového možno tradičné folklórne piesne považovať za dnes už do istej miery uzavretú kapitolu. Je to prejav špecifického, folklórneho štýlu, regionálne a vývinovo odlišný, pre dnešného človeka tvorí súčasť kultúrneho dedičstva. To však zďaleka neznamená, že celkom vymizol, hlavne na Slovensku a v niektorých oblastiach juhovýchodnej a strednej Európy. Najmä na vidieku sa ľudia k vlastnému piesňovému, hudobnému či tanečnému folklóru radi vracajú, sami zbierajú od starších ľudí piesne či tance. Spievajú ich, hrajú a tancujú, zámerne im „predlžujú ich život“. Je pravda, že sa to deje hlavne vďaka dedinským folklórnym skupinám a dôležitú úlohu tu zohráva aktívny jednotlivec.
Nové ľudové piesne vznikajú aj teraz. Aj ja robím už od študentských čias výskumy u jednej zaujímavej speváčky, ktorá si sama skladá piesne. Tieto piesne sa často nelíšia od pôvodných tradičných piesní z tej dediny, v ktorej sa narodila, vyrástla a žije celý svoj život. Aktivity dedinských folklórnych skupín sú často impulzom pre zdatných tvorivých jednotlivcov, ktorí majú talent a schopnosť sami vytvoriť pieseň. Najčastejšou a pomerne bežnou je tvorba nových textov alebo vytváranie nových variantov textu piesne. Zriedkavejšie je už skladanie nových melódií, čo je aj prípad spomínanej speváčky.
Mnohé nové piesne vznikali aj v istých výnimočných, mimoriadnych situáciách, napríklad pri nešťastných nehodách a s nimi spojených úmrtiach, ale i v časoch vojen či pri nečakaných udalostiach. Pomerne bežné je skladanie textov na známe melódie, ktoré v mnohých dedinách tvoria vždy pri konkrétnej príležitosti pohrebu.
Nedokážeme presne určiť, v ktorom roku konkrétna pieseň vznikla, na základe analýzy však vieme zistiť vývinovú vrstvu, ku ktorej pieseň patrí. Ak si niekto predstavuje, že folklorista je v podobnej situácii ako archeológ a môže svoje nálezy datovať s presnosťou storočia či desaťročia, musím ho sklamať. Nie je to možné. V prvom rade preto, že prvé a najstaršie zápisy slovenských ľudových piesní síce pochádzajú zo 16. storočia, ale spoľahlivé záznamy máme až z 18. storočia. A tak je folklorista okrem starších zbierok a archívov odkázaný na výskum v teréne. A ten ukazuje, že ľudová pieseň je jav premenlivý. Preto folkloristi nehovoria o čase vzniku piesne, ale o čase, kedy bola zapísaná, prípadne o štýlovej vrstve, ku ktorej patrí.
V repertoári tradičných ľudových piesní vari všetkých európskych národov prevládajú jednoznačne ľúbostné motívy. Ľúbostné piesne tvoria najrozsiahlejšiu zložku ľudových piesní. A o čom prevažne spievajú speváci pop musik, či rôzne hudobné skupiny blízke mladému poslucháčovi? Opäť je to najmä a predovšetkým o láske. V tradičnom vidieckom prostredí to bolo preto, lebo obdobie mladosti človeka, pred založením rodiny, bolo tým obdobím, kedy si najviac zaspieval, zatancoval, mal najviac času a príležitostí pre komunikovanie a stretávanie sa s rovesníkmi. Preto aj piesne, ktoré spieval, boli najmä o tom, čo ho v tom vekovom období najviac zaujímalo. Práve pri rôznych príležitostiach spojených so spevom - deti sa tak prirodzene už od detstva podvedome, počúvaním, hrou s vrstovníkmi či s dospelými - učili piesne, najviac spievali medzi vrstovníkmi, v škole a podobne. Najviac sa ešte v prvej polovici 20. storočia spievalo na priadkach či pri páraní peria, ale napríklad aj pri prácach na poli, pri hrabaní sena (trávnice), či v lesnej škôlke. Tradičný spôsob života na dedine prinášal počas roka mnohé príležitosti ku spevu. Dodnes sa najviac spieva - tak ako aj voľakedy - na svadbách.
Vzťah k ľudovým piesňam nemožno deťom vnucovať. Poznať toto dedičstvo patrí k nášmu národnému sebavedomiu, podobne ako poznať našu históriu či krásy slovenskej krajiny. Aj prostredníctvom ľudových piesní sa identifikujeme ako Slováci, mali by sme vedieť, že k jedinečným slovenským hudobným nástrojom patrí fujara. A k nej špecifické fujarové melódie, typické pre oblasť Podpoľania. Okrem toho ľudové piesne sú spravidla jednoduché, ľahko sa pamätajú a samotný spev, pokiaľ niekto rád spieva, je dobrým spôsobom relaxu, príjemným spôsobom zábavy a oddychu. Ak niekto chce, iste si nájde spôsob, ako sa dostať k zbierkam ľudových piesní. Špecifikom slovenskej ľudovej hudby a spevu je tiež to, že tu máme na malom území veľkú rozmanitosť hudobných štýlov a piesňových vrstiev, z ktorých sa vždy dá nájsť taká, čo sa nám bude páčiť.
„Spievanky, spievanky, kdeže ste sa vzali?
Či ste z neba spadli, či ste v háji rástli?
Z neba sme nespadli, v háji sme nerástli,
ale nás mládenci a dievčence našli.“
Pod ľudovou umeleckou kultúrou rozumieme popri ľudovej hudbe, tanci a výtvarnom umení najmä prejavy ľudovej slovesnosti. Táto slovesnosť môže mať rôzne podoby. Do skupiny ústnych slovesných prozaických žánrov zaraďujeme čarovné ľudové rozprávky, rozprávky o nadprirodzených bytostiach a o zvieratách, realistické, humoristické, satirické rozprávky a anekdoty, ale aj ľudové legendy a povesti. Slovesné žánre poetické tvoria ľudová pieseň (historická, vojenská, regrútska, ľudová balada, ľúbostná pieseň) a také klenoty, akými sú príslovia, porekadlá, hádanky, detské riekanky, zariekania, zaklínania a ľudové pranostiky. Do ľudovej slovesnosti sa pritom zaraďujú aj niektoré ďalšie prejavy, napríklad z oblasti ľudového a bábkového divadla, ako i vinše a ustálené slovesné prejavy v ľudových obradoch, obyčajach a zvykoch.
Ľudové piesne patria k najrozšírenejším formám ľudovej slovesnosti. Ľud v nich vyjadroval svoje city, zážitky a skúsenosti z každodenného života. Sú nerozlučne spojené s melódiou, s nápevom. Žili iba v ústnom podaní ľudu, teda podávali so od jedného človeka k druhému a takýmto spôsobom pretrvali cez dlhé stáročia až po dnešné časy. Ľudové piesne rozlišujeme najmä podľa toho, k akým príležitostiam sa viažu, ale aj podľa tematiky, prípadne podľa toho, kto ich zvykol najčastejšie prednášať. Piesne podľa ich obsahu delíme do viacerých skupín: piesne so sociálnou tematikou, regrútske, vojenské, zbojnícke, ľúbostné, svadobné piesne, uspávanky a podobne…
Ľudové piesne sú v prvom rade prirodzené a jednoduché, veď ich tvorcom a rozširovateľom je sám ľud. Sú to piesne zrozumiteľné, prostým ľuďom veľmi blízke a ľahko sa zapamätajú. Prezrádzajú nám veľmi veľa o živote ľudu v minulosti, o jeho myšlienkach, náladách, citoch, túžbach a boji o lepší a spravodlivejší život. Pôvod ľudových piesní je neznámy, uchovali sa z pokolenia na pokolenie ústnym podaním. Zakladajú sa teda na tradíciách a často sa viažu k obradom alebo iným príležitostiam dedinského ľudu. Ľudové piesne sa dlho uchovávajú v pamäti. Ešte aj dnes sa nájdu piesne, o ktorých sa predpokladá, že vznikli pred viac ako tisícročím, mnohé sú ale oveľa novšie.
Ľudové piesne napriek svojej jednoduchosti skrývajú v sebe veľa poetických (básnických) hodnôt. Predstavujú mnohotvárny žáner ľudovej poézie - so svojimi nápevmi a svojimi textovými časťami, v ktorých sa často blyštia prekrásne básnické prvky: rýmy rôzneho druhu, opakovania, zosobnenia, metafory, symboly a podobne. Popritom ide o žáner, v ktorom text spolu s nápevom tvorí jediný, nedeliteľný celok. Niektoré texty majú veľa rôznych nápevov a poznáme prípady, keď na ten istý nápev sa spievajú (aj tematicky) celkom odlišné texty.
Ľudová pieseň - slovami svetoznámeho maďarského zberateľa a skladateľa Bélu Bartóka - pozostáva z takých nápevov, ktoré spievalo veľa ľudí počas niekoľkých generácií. Obsah a forma ľudovej hudby a ľudových piesní sa viazali k spôsobu života ľudí na dedine. Najčastejšími príležitosťami k spevu boli rodinné stretnutia ako zabíjačka, krstenie, svadba, atď… Starší ľudia obyčajne spievali staršie piesne viažuce sa k ich mladosti, ktoré sa potom mladí naučili… Osobitnými príležitosťami k spevu aj pre mladých boli priadky a páračky. Na fašiangy mládenci volili “mládeneckého richtára”, ktorý počas roka usporadúval tanečné zábavy, napríklad na Veľkú noc, na Petra-Pavla, na fašiangy, okolo oberačiek a na hody. Tanečné zábavy boli tiež príležitosťou i k spevu.
Najviac starodávnych nápevov si zachovali naši zadunajskí Slováci. Motívy práce a motívy odzrkadľujúce spoločenské rozvrstvenie sú častejšie v piesňach dolnozemských Slovákov. U Slovákov žijúcich v Peštianskej a Novohradskej župe sú zase častejšie lyrické piesne spievané na priadkach a páračkách. Na území východoslovenského nárečia sú charakteristické piesne spievané pri dievčenskom tanci “Karičky”. Pomerne málo je takých spoločenských piesní, ktoré sú známe vo všetkých troch nárečiach Slovákov v Maďarsku. Aj toto svedčí o tom, že v minulosti medzi jednotlivými skupinami našich Slovákov bol sotva nejaký kultúrny kontakt.
Autor zbierky ľudových piesní spod Pilíša Zahučali hory Gregor Papuček o svojom vzťahu k piesňam svojej rodnej dediny, Mlynkov (Pilisszentkereszt) píše takto: “Keď som ako dieťa začal spoznávať veci okolo seba a pozorovať, čo sa vôkol mňa deje, mohol som si všimnúť (…), že matka kade ide, tade spieva. Ráno spieva Už slnečko vichádzá…, celý deň spieva o niečom, ale často práve o tom, čo robí, alebo čo sa okolo nej deje, v predvečer Už večér iďe, domu pójďeme…, neskoro večer Čijé to koňički po nocách túlajú… Potom som postupne objavil, že nielen matka si stále vyspevuje, ale aj u susedov stále niekto spieva, ba aj zo susednej ulice, alebo až z druhého konca dediny počuť spev. (…) Mládenci v dobrej nálade, zvlášť po nedeliach, vyobliekaní do čiernych nohavíc a viest, v bielych košeliach a lesklých čižmách, ruky preložené cez plecia, v jednom rade aj desiati, viachlasne spievajúc išli hore dedinou. Dievčatá s dlhými vrkočmi, v riasených sukniach, v bielych vyšívaných rukávcoch, vestičkách a v čiernych polovičkách takisto. Ony sa však viedli pod pazuchy. Mládež aj dospelí spievali pri práci, pri zábave, doma či v chotári, alebo v horách. Spievali pri driapačkách, spievali v kostole a spievali aj na cintoríne. U nás sa spievalo takmer vždy a takmer všade. Človek sa pri speve narodil, pri speve a spevom trávil celý svoj robotný život a spevom ho odprevádzali z tohoto sveta: „Maj sa dobre, mární sveťe, už ťa tu zaňehávám…” Piesní bolo na výber dosť a vyberali sa podľa príležitosti a podľa nálady. Raz veselé, raz smutné. Raz svetské, raz zase cirkevné.“
„Čabänia - ako každý Slovák - sú veľkými priateľmi spevu,
takže ich smútočné kary, krstiny, svadby pozostávajú väčšinou
zo spievania, a neudeje sa žiadna známejšia udalosť ani v meste,
ani v krajine, na ktorú by Čabän nenapísal báseň, a aby ju neospevoval
v ľudovej piesni, balade alebo v romanci. Najmä v lete, v čase žatvy
a iných prác, každý krík, sálaš, záhrada a vinohrad sa ozýva spevom...”
Tieto slová Ľudovíta Haana, výborného znalca života našej dolnozemskej slovenskej metropoly z polovice 19. storočia v tom čase platili aj pre obyvateľov ostatných, Slovákmi obývaných kútov krajiny. Naši predkovia so záľubou spievali nielen na hostinách a na priadkach, ale i na poliach sa nahlas ozýval spev. Naše piesne svedčia nielen o tom, že naši slovenskí predkovia veľmi radi spievali, ale aj o tom, že si zachovali piesňovú tradíciu, ktorú si priniesli zo sebou z pôvodného sídla. Napríklad viac ako polovica níreďházskych slovenských piesní patrí k spoločnému základnému dedičstvu slovenskej ľudovej hudby. V komlóšskych ľudových piesňach majú prevahu piesne staršieho typu a so starším nápevom, ale aj časť pilíšskych piesní patrí k tým skutočne najstarším.
Naši predkovia si však vytvorili i úplne nové piesne, ktoré sú, pochopiteľne, poznačené prostredím, v ktorom sa usadili a vplyvom príslušníkov iných národov či národností, s ktorými žili spolu. Podobne ako v maďarských, tak aj v slovenských piesňach zľudovelo veľa umelých piesní. Ich pôvod sa mnohokrát ťažko zisťuje. V najväčšom množstve sa medzi nimi nachádzajú ľúbostné piesne. Obľúbené sú však i regrútske a vojenské spevy. Významný je aj počet obradných, najmä svadobných piesní, ktoré spievali pri obliekaní mladuchy, cestou na sobáš, pri odovzdávaní radostníka a pri čepčení.
Medzi našimi piesňami nachádzame stopy aj po piesňach vandrujúcich remeselníkov. Najstaršiu vrstvu tanečných piesní tvoria tzv. gajdové piesne, a najnovšiu vrstvu zase čardášové nápevy. Staré melódie sa zachovali v uspávankách, detských a v obradových piesňach. Hrané piesne pomaly vymreli, zachovali sa len mostové a karičkové spevy. Dnešné podoby prastarých pracovných piesní sú napríklad pracovné rytmy kameňolomov.
Balady sú po dnešný deň najobľúbenejšie v Zadunajsku, najmä v Pilíši; skromnejší je poklad balád dolnozemských Slovákov a bohatší je v severných a v severovýchodných pohoriach. U pilíšskych Slovákov sa zachovali aj varianty stredovekých legiend. Baladu, ktorá hovorí o Márii hľadajúcej nocľah, a ktorú spievajú po celej Európe, poznali všetky domáce slovenské skupiny. Balady, ktoré hovoria o tureckom období pochádzajú zo 17. storočia (Rabuvali Turci, Už Turek ide). Taktiež sú zaujímavé pastierske a zbojnícke balady prameniace v 18. storočí..
Maďari a Slováci, ktorí sa zúčastňovali na spoločných sezónnych prácach, vzájomne si prevzali balady a ľudové piesne. Jednou z najobľúbenejších spomedzi balád nového štýlu v kruhu Maďarov je balada o dievčati, ktoré spadlo do mláťačky. Jej slovenský variant sa objavil u zemplínskych Slovákov. Podobné sú balady o rodinných a iných tragédiách.
Slováci v Maďarsku, ktorí sa už dávnejšie vytrhli z jednoty materského národa, v súvislosti s ľudovými piesňami sa prispôsobili novému okoliu tak, že texty starých piesní sa pripojili k novým nápevom. Časť piesní však dodnes nosí črty svojho pôvodu. Pomerne často sa v nich vyskytujú mená slovenských, ale aj moravských miest (Nitra, Trnava, Prešporok, Brno a podobne).
Časť našich ľudových piesní tzv. nového alebo novouhorského štýlu sa viaže k takým novým hodnotám ľudovej slovesnosti, ktoré naši Slováci vytvorili už v tunajšom prostredí. Tento štýl, ktorý odborníci spočiatku pokladali prevažne za menejcenný, je blízky Slovákom v Maďarsku z viacerých dôvodov. Nielen pre historické spolužitie s Maďarmi a pre spoločné hospodárske aj spoločenské podmienky, medzi ktorými sa tieto piesne rodili i vyvíjali, ale aj preto, lebo aj sami sa aktívne zúčastňovali pri vytváraní tohto nového hudobného štýlu.
Folklór žije v ústnom podaní v rozličných obmenách, v miestnej podobe a zaznamenáva sa zápismi. Zápisy piesní, ale aj rozprávok, povestí, prísloví, hier a iných folklórnych útvarov sa nachádzajú v samostatných zbierkach i v národopisných, vlastivedných a iných knižkách. Pokiaľ ide o slovenské ľudové piesne, po zberateľoch folklóru na prelome 18. a 19. storočia zohrala novotársku úlohu najmä zbierka Písně světské lidu slovenského v Uhřích (1823 a 1827) od Pavla J. Šafárika a Jána Blahoslava (Benedikti). Šafárikova zbierka obsahuje 222 piesní a celá je obsiahnutá v zbierke Jána Kollára Národné spievanky vydanej v r. 1834 a 1835, ktorá sa pre svoju obsažnosť (2675 piesní z 10 hornouhorských stolíc) pokladá za prvú významnú zbierku slovenského folklóru. Národné spievanky chápané ako zbierka ľudovej poézie usmernili generáciu štúrovcov na formovanie národného spisovného jazyka.
Slovenské ľudové piesne inšpirovali i spomínaného maďarského hudobného skladateľa Bélu Bartóka, ktorý začiatkom 20. storočia zapisoval a nahrával ľudové piesne i na Slovensku a zostavil z nich rozsiahlu, trojzväzkovú zbierku. B. Bartók v ľudovej piesni, ktorú nazval “čistým prameňom”, nachádzal prirodzenosť, estetickú dokonalosť a pravdivosť. Podobne sa pozeral na ľudovú pieseň aj slovenský národný umelec Eugen Suchoň: „Každá naša ľudová pieseň je ako drahokam, ako čistý diamant. Pre nás, slovenských skladateľov bola a zostáva východiskom v tvorbe. Sme radi, že sme sa pri zrode slovenskej národnej hudby mohli o tento náš vzácny poklad oprieť, z neho vychádzať, umelecky znova a znova ho dotvárať.”
V obrovskom materiáli slovenských ľudových piesní, ktorý zozbierali na konci 19. a začiatkom 20. storočia, sa nachádzajú už aj notované ľudové piesne dolnozemských Slovákov. Počnúc rokom 1950, keď vyšiel prvý výber ľudových piesní Slovákov v Maďarsku pod názvom Vyletel vták, rad-radom sa objavujú nové zbierky od Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župy, cez tirpácke ľudové piesne (z okolia Níreďháze) po ľudové piesne pilíšskych, vértešských, čabianskych a poľnoberinských Slovákov.
Po druhej svetovej vojne aj v našich dedinách sa začal meniť tradičný spôsob života, a tým sčasti zanikli alebo sa podstatne zmenili aj príležitosti k spevu. Ľudové piesne postupne strácali svoje prirodzené spoločenské pozadie a dnes žijú vlastne už len v pamäti staršej generácie, pričom mnohé sa aj strácajú. Úlohu pestovania a rozširovania ľudových piesní prevzali kultúrne (spevácke a tanečné) skupiny, folklórne súbory a záujmové krúžky. Rozpadávanie tradičných dedinských kolektívov, zrýchlené tempo a moderný spôsob života v posledných desaťročiach našim slovenským ľudovým piesňam nijako nežičili. Naše stáročia zachovávané piesne sa postupne začali vytrácať - unikať z hôr, z polí, ale aj z ulíc a dvorov. Tento jav, samozrejme, súvisí aj so stratou materinského jazyka našich predkov, s prechodom na dvojjazyčnosť, alebo dokonca s čoraz častejším používaním nášho “druhého materinského jazyka”, teda maďarčiny.
Medzičasom, pravda, aj naše donedávna uzatvorené dediny sa stali otvorenými. Ľudia začali odchádzať do cudzieho prostredia, našli si tam nových známych a priateľov. U mladých sa to prejavovalo aj v tom, že sa stali oveľa častejšími ako predtým miešané manželstvá (keď už iba jeden z rodičov je Slovákom). V zanikaní slovenských ľudových piesní v Maďarsku hrali a dodnes hrá nemalú úlohu aj rozhlas a televízia, prinášajú totiž do každej domácnosti prevažne cudziu hudbu a cudzie piesne ako módne a moderné. Naše prekrásne ľudové piesne sa teda aj pod ich vplyvom už takmer úplne vytratili z každodenného života. Zo svojho prirodzeného prostredia sa dostali do kultúrnych domov, kde sa ich ešte ako-tak darí udržovať pri živote. Za to, že piesne našich predkov ešte úplne nevymreli, môžeme ďakovať vo veľkej miere práve našim slovenským folklórnym súborom a speváckym skupinám, tzv. pávím krúžkom, ale aj mnohým školským speváckym kolektívom.
Použitá literatúra
· Bartók Béla: Népzenénk és a szomszéd népek zenéje, Somló Béla Könyvkiadó Budapest, 1952
· Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska, Veda - SAV, Bratislava, 1995
· Etnografický atlas Slovenska, Veda -SAV - Slovenská kartografia, Bratislava, 1990
· Gyivicsán Anna - Krupa András: A magyarországi szlovákok, Útmutató, Budapest, 1997
· Kodály Zoltán: A magyar népzene, Zeneműkiadó, Budapest, 1969
· Kormoš Alexander: Spievaj s nami!, Vydavateľstvo učebníc, Budapešť, 1988
· Kormoš Alexander: F santofském Pilíši, Vydavateľstvo učebníc, Budapešť, 1990
· Krupa Ondrej: Kalendárne obyčaje I.-II., Slovenský výskumný ústav, Békešská Čaba, 1996-1997
· Lami Štefan: Keď si ja zaspievam, Vydavateľstvo učebníc, Budapešť, 1988
· Papuček Gregor: Zahučali hory, Vydavateľstvo učebníc, Budapešť, 1983
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
..............................................................................................................................................