V roku 1873 sa vo Viedni uskutočnilo grandiózne podujatie: svetová výstava. Centrálne výstavisko vybudovali v známom Prátri. Názorným dokladom o jeho vzhľade je dodnes zachovaná farebná kameňotlač T. Neumanna (tlačil H. Gerhart).
Náhodne objavený grafický list je o to cennejší, že dnes by sme už márne hľadali nejaký pôvodný katalóg výstavy alebo dokumentárnu fotografiu z tejto udalosti. Spomínaná farebná litografia areálu svetovej výstavy zachytáva ústrednú architektúru výstaviska - smelú konštrukciu rotundy a hlavnú os na ňu z dvoch strán napojeného dlhého koridoru s priečnymi krídlami a s množstvom voľne stojacich pavilónov uprostred parčíkov s vodometmi.
O tomto svetovom fóre som sa náhodou dozvedel v súvislosti so životopisnými osudmi slovenského polyhistora (tak by sa popri Matejovi Belovi mal označiť), ktorého však skôr poznáme iba ako lekára a spisovateľa. Áno, ide o Gustáva Kazimíra Zechentera-Laskomerského, ktorý v lete roku 1873, spolu s manželkou, na radu priateľov (po úmrtí svojich troch detí) pobudol dva týždne (aby sa „rozptýlil“) práve na Svetovej výstave vo Viedni.
A nebol by to Laskomerský, keby svoje zážitky a postrehy z takéhoto veľkolepého podujatia nepoložil na papier. Samozrejme, štýlom jemu vlastným: úsmevným tónom, typickým pre celú jeho literárnu činnosť.
Laskomerský, ako sám priznáva, strávil na výstavisku denno-denne niekoľko hodín, aby sa oboznámil s rozsiahlym materiálom výstavy. Sám udáva, že vystavovateľov bolo až 28 tisíc. O jeho pobyte i dojmoch som sa dočítal nielen z jeho pera (Zobrané spisy, zv. IV., Bratislava 1962), ale i z príspevku Júliusa Kálmána (Vlastivedný časopis, 1973, str. 92 až 93). A tak už aj dnes vieme: návštevnosť výstavy vo Viedni bola taká, že každý deň tu bolo asi 40 až 50 tisíc ľudí, ktorí sa po prehliadke rozchádzali väčšinou do blízkych i vzdialenejších reštaurácií i hotelov. Laskomerský usudzoval, že z výstavy mali veľký úžitok najmä kaviarnici, hostinskí a ďalší majitelia najrozličnejších pohostinských podnikov, ba aj súkromníci, ktorí v tom čase prenajímali izby. Náš spisovateľ a lekár pripomína, že i on nad každým výdavkom na svetovej výstave uvažoval, lebo neoplýval peniazmi... (Ako zo životopisných údajov Laskomerského vieme, od svojich pacientov neprijímal odmenu a teda nenazhromaždil si ani majetok - pozn. autora)
výstupom na galérie ústrednej výstavnej budovy - rotundy. Na jej poschodie dopravoval návštevníkov výťah zariadený „na vzdušný tlak“. Výťahová kabína pripomínala Laskomerskému banskú šachtu v Kremnici. Svoje opisy oživuje vtipnými slovnými vsuvkami, spestruje úsloviami, klasickými citátmi, všetko posudzuje zo stanoviska syna svojho ľudu, síce vzdelaného, ale bezpodmienečne demokraticky zmýšľajúceho.
Medzi prvými exponátmi ho upútali výtvarné diela - obrazy, sochy a grafika (Laskomerský bol i zručný kresliar a maliar - pozn. aut.) Zaznačil si, že v 61 sieňach bolo vystavených 11 228 umeleckých diel - z Francúzska 1573, Talianska 625, Ruska 437, Rakúska 869 a Uhorska 210.
V západnej polovici koridoru výstaviska boli expozície Ameriky, Belgicka, Dánska, Francúzska, Holandska, Nemecka, Nórska, Portugalska, Španielska, Švajčiarska, Švédska, Talianska a Veľkej Británie. Vo východnej polovici sa komunikácia začínala prehliadkou rakúskej expozície, najrozmernejšej zo všetkých, čo si Laskomerský vysvetľoval tým, že podujatie sa koná na domácej pôde.
- ...Pri jeho opise zanecháva slovanské Laskomerského srdce úsmevnosť, akoby ho zvieralo vedomie, že aj tento národ je odlúčený od najbližších bratov a ani on nemá suverénne práva... (Július Kálmán, Vlastivedný časopis). Laskomerský doslova píše: - ... Tu najväčšmi padá do očú sklený tovar a menovite... tovar český. Blyštia sa dúhové farby, ligocú sa hrany, rozmanité farby mihajú a zlato sa skvie v rozličnej ornamentike... Brus českého skla je majstrovský, ale ono je (vyrábané) zo surovín, aké nám chýbajú...
Popri Rakúsko-Uhorsku mali vo východnej časti výstaviska svoje expozície Čína, Japonsko, Rumunsko, Rusko a iné.
Laskomerského, prirodzene, najväčšmi upútalo to, čo poslali na výstavu z Uhorska. Veď sa vyznal v mineralógii, geológii, ovládal základy kreslenia a maľby, bol lekár... Vedel teda náležite oceniť nielen výtvarné diela, ale aj ručné práce, výrobky umeleckých remesiel a artefakty ľudovej umeleckej výroby.
V uhorskej expozícii našiel vyšívané bohoslužobné rúcha sprostredkované historikom umenia, banskobystrickým biskupom Arnoldom Ipolyim. Videl tu výrobky štátnej sklenej huty na Sihle a výrobky z dielne Štefana Kuchinku z Utekáča, ktoré spisovateľ dôverne poznal. Aj priemyselné výrobky kráľovských erárnych i súkromných železodielní boli hojne zastúpené.
- ...Nás zvlášť zaujímalo hrončianske železo, a to kované, ťahané, tľapkané, liate a točené, ako i drobný tovar, napríklad klince. Môžem povedať, že som s uspokojením hľadel na plody našich krajov a na výtvory priemyselnej schopnosti nášho slovenského ľudu. Banícky priemysel ide prevažne cez slovenské ruky, potom nasledujú nemecké a rumunské... Laskomerského pozornosti neušli ani minerály - medený kýz zo Sloviniek, sľudová opuka a sivá vaka zo Španej Doliny.
O pavilóne, kde vystavovali lesné bohatstvo Uhorska, Laskomerský píše:
„ ...Lesné vtáctvo, drevo, semená a všetko, všetko, čo patrí k lesnému hospodáreniu.
...Ach, veď je to krása tie naše lesy... Veľké kusy... kláty, stromy, čo sa v pavilóne prirodzeným spôsobom nepomestili, boli uložené okolo pavilónu pod holým nebom. Pekný, velebný to pohľad na velikánov, prisťahovavších sa stadiaľ od diaľnych, odľahlých dolín, úbočí a krajov, tichých ukrytých grúňov. Kde si ty, kráľ lesov, vyrástol z malilinkého semiačka v osamelom báne tam v lone slovenských Tatier a teraz si priputoval, zoťatý síce, ale vždy velebný na pohľad, sem na svetovú výstavu, obdivovaný svetáckym svetom?!...“
Na jednom kmeni Laskomerský ešte pred prečítaním nápisu spoznal, že pochádza z breznianskych lesov. Teraz na výstave ľutoval, že nepredávali aj chýrnu brezniansku bryndzu, lebo - ako zaznamenal - bol presvedčený, že by ňou nebolo pohrdlo ani tých 85 panovníkov, ktorí výstavu navštívili.
Laskomerského bytostný záujem o prírodu podmienil aj v ostatných expozíciách jeho pozornosť ku všetkému, čo s ňou súviselo. Ako lekára ho, prirodzene, zaujímala i chirurgia: všade, kde sa s ňou stretol, sledoval jej stav a želal si jej nástroje použiť v prospech vlastných pacientov doma.
čo štáty sveta poslali na viedenskú výstavu pred vyše 137 rokmi, postavila Laskomerského pred náročnú úlohu. V strede obrovského civilizačného ruchu celej Európy, ba aj celého sveta vtedy vo Viedni, musel adekvátne tlmočiť svoje premnohé zážitky pohotovo v reči určenej pre vlastných čitateľov.
Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský bol rozhľadený vo vtedajšej rakúsko-uhorskej i svetovej politike, zbehlý vo vedách, najmä prírodných, a v ďalších početných odvetviach kultúry. Po dvojtýždňovej návšteve Svetovej výstavy vo Viedni tohto spisovateľa - realistu viedol ušľachtilý úmysel podeliť sa o dojmy so všetkými, pre ktorých sú jeho črty určené, teda aj s nami, ktorým slúžia dnes, ako poučný dobový dokument. A čo je na týchto Laskomerského postrehoch a poznámkach možno najdôležitejšie, je ten fakt, že v celom rozsahu svojich dojmov z výstavy porovnával všetko so slovenskými pomermi.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
......................................................................................................................................