Asi tu, na tomto mieste pociťujeme, nakoľko sa eroduje menšinový zákon. Právom sa nadhodí otázka, či je ešte vôbec zákonom, keď malicherné, občas sebecké miestne záujmy môžu úplne zatieniť tie šľachetné hodnoty, pre ktoré sa pôvodne zrodil tento právny predpis.
Zákon LXXVII. z roku 1993 o právach národných a etnických menšín sa zrodil na najšľachetnejšej báze, na báze ústavy. Naša ústava o. i. jednoznačne deklaruje, že menšiny žijúce na území Maďarskej republiky sú štátotvornými činiteľmi, ich kultúra je súčasťou kultúry Maďarska, preto záchrana a ďalší rozvoj kultúry minorít sú našou spoločnou úlohou. V tomto duchu sa popri obecných, resp. mestských vytvorili i menšinové samosprávy. Samosprávny zákon nepozná pod- či nadradenosť, každá samospráva je suverénny právny subjekt, samostatne hospodári a samostatne vynáša svoje uznesenia. Pritom v jednej lokalite nemôže byť viac takých samospráv, ktoré by si mohli nárokovať komplexné riadenie danej usadlosti. Preto je celkom samozrejmé, že táto funkcia má patriť obecnej, resp. mestskej samospráve a takto sa chtiac – nechtiac, radšej však chtiac – väčšinová samospráva dostane do vedúcej pozície, ktorú však nie je ťažké i zneužívať.
Toto nebezpečenstvo zákonodarný zbor včas odhalil, preto obecným, resp. mestským úradom dal za úlohu zabezpečiť menšinovým samosprávam kompletné podmienky k nerušenému fungovaniu. Má sa to konať formou prísnych predpisov zakotvených v zmluve medzi väčšinovou a menšinovou samosprávou. Obecné zbory však chápu túto úlohu veľmi jednostranne. Zabezpečujú len vecné podmienky a infraštruktúru, poskytujú administratívnu pomoc, ale pokladajú za samozrejmé, že menšinoví poslanci vykonávajú svoju prácu bezplatne. Zabezpečenie kompletných podmienok však zahrnuje finančné hodnotenie vykonanej práce formou mzdy alebo honorára. Je čudné, že zákonodarca nestanovuje jednoznačné podmienky práve v tej oblasti, kde by sa mohla najľahšie vytvoriť žiaduca rovnováha. Pri zabezpečovaní vecných podmienok determinujúce sú možnosti, infraštruktúra lokality. Z toho hľadiska je situácia samospráv najpestrejšia, niektoré nemajú takmer nič, ale sú aj také zbory, ktoré pôsobia v dobre vybavených domoch. Práve preto spravodlivý systém udeľovania honorárov by mohol zabezpečiť rovnováhu, ktorá teraz chýba medzi obecnou a menšinovou samosprávou v danej lokalite. Systém honorárov je vypracovaný tak pre väčšinových, ako i pre menšinových poslancov. Vo veci honorárov majú rozhodujúce slovo obecné, resp. mestské volené zbory, lebo len tie poznajú finančné možnosti danej lokality. Keď rozhodujú o odmeňovaní svojich poslancov, zároveň určujú i tú sumu, ktorú majú zabezpečiť na honorovanie menšinových poslancov, ktorí potom môžu rozhodovať vo veci svojho finančného odmeňovania. Takto by sa nemohlo stať, že väčšinový poslanec vyzdvihne mesačne 100-150 tisíc forintový honorár a menšinový, ktorý možno viac pracuje ako jeho väčšinový kolega, zasa nič. Bolo by žiaduce vyriešiť túto otázku i preto, lebo na niektorých miestach sa zo strany väčšinových samospráv prejavuje drzá arogancia, keď tvrdia: veď my to celé nepotrebujeme, keď je to pre vás dôležité, robte to, ale zadarmo.
Asi tu, na tomto mieste pociťujeme, nakoľko sa eroduje menšinový zákon. Právom sa nadhodí otázka, či je ešte vôbec zákonom, keď malicherné, občas sebecké miestne záujmy môžu úplne zatieniť tie šľachetné hodnoty, pre ktoré sa pôvodne zrodil tento právny predpis.
Možno by pri posudzovaní tejto situácie značne pomohlo, keby sme sa konkrétnejšie pozreli na činnosť poslancov. Podľa môjho názoru práca menšinového poslanca je zložitejšia, vyžaduje viac kreativity. Popri tom, že musí v zmysle predpisov organizovať a dokumentovať činnosť zboru, organizuje rôzne programy, ktoré i realizuje. Podobné úlohy väčšinový poslanec nevykonáva. Menšinový poslanec veľmi často nemôže použiť ani pomoc aparátu, obecného, resp. mestského úradu, lebo programy pripravuje a realizuje v materinskom jazyku. Nie je teda nič prekvapujúce na tom, že dnešnú situáciu pokladá za nespravodlivú a urážajúcu. Navyše túto nespravodlivosť možno odvodiť priamo zo samotného zákona. Právom kladie otázku, aký je to zákon, ktorý sa odvoláva na morálku a česť, pojmy, ktoré neposkytujú pevné zázemie na konkrétne definovanie podmienok. Situácia je však jednoznačná a jasná, všetci poslanci vyvíjajú činnosť v danej lokalite, preto ich honorovanie má byť zabezpečené z toho istého zdroja. V zmysle zákona rozdiel v odmeňovaní poslancov môže vyplývať len z rozdielu medzi vykonanou prácou.
Dnešná neblahá situácia pravdepodobne vyplýva z nerozhodnosti zákonodarcu. Potrebné je vytvoriť jasné a jednoznačné legislatívne pozadie, ktoré nemôžu nahradiť žiadne mravné kategórie. Nepresnosti v zákone môžu ďalej negatívne vplývať na naše spoločenstvo.