Na ulici postáva aj skupina regulárnych policajtov, predstaviteľov štátnej moci... Obrázok z 15. marca z dedinky Gyöngyöspata pod Matranskými vrchmi. Bol tam aj Gregor Martin Papucsek...

V parlamente som sa 16. marca dozvedel, že som katastrofický turista. Takto tituloval predseda opozičnej, krajne pravicovej, radikálnej a ešte všelijakej inej Strany za lepšie Maďarsko (Jobbik) Gábor Vona tých, ktorí sa deň predtým vybrali z Budapešti do dediny Gyöngyöspata. Bol som medzi nimi, nepopieram. A katastrofickú situáciu som videl, aj som o nej počul.

Ako na prvú narazím na Pirošku, asi 35-ročnú ženu pri dome uprostred rómskej štvrte. Lebo v tejto dedine rómska menšina má aj svoju oddelenú časť, trocha viac ošumelú a ošarpanú ako sú takzvané maďarské, teda domy väčšiny, ale zasa nie je tu chaos a špina, celkovo tu vládnu usporiadané pomery. Aspoň čo sa týka domov a dvorov. Lebo aj Piroška hovorí, že oni tu mašírujú každé ráno, pospevujú si svoje pesničky a v noci svietia reflektormi do ich okien. Pričom jej rodina – Rácová – sa ráta v dedine medzi najporiadnejšie.

Kto sú to oni? Majú baganče, niektorí sú v maskáčoch, väčšina však má čierne nohavice, čierne tričko či košeľu a čiernu vestu – na zadnej časti tejto uniformy nápis: „Za krajšiu budúcnosť“. Takto sa nazýva aj ich spolok na ochranu občanov, pričom sú to obyčajné fašistické gardy, ktoré sem prišli terorizovať rómske obyvateľstvo.

Veliteľ jednej takejto skupiny Tamás Eszes tvrdí:

- Chceli sme sa len presvedčiť, čo sa deje, pretože sa k nám dostali sťažnosti, že Rómovia kradnú vo veľkom a nedá sa s nimi žiť. Mali sme hneď odísť, ale maďarské obyvateľstvo nás požiadalo, aby sme zostali. Tešili sa, že konečne sú tu aj nejakí vojaci.

Na moju otázku, čo na to miestni Maďari, Piroška svojich spoluobčanov delí na dve časti – na tých, ktorí sa tešia prítomnosti gárd a na tých, ktorí toho už majú dosť, pretože nech idú do obchodu, k lekárovi, nech čakajú na autobus, nech sú kdekoľvek, všade ich je plno.

- Nepreháňam, je to štát apartheidu, – tvrdí rozhorčene šéf známeho občianskeho združenia za rómske práva a slobody Aladár Horváth. Je obklopený asi päťstovkou ľudí, z toho polovicu tvoria členovia rôznych občianskych združení z Budapešti, druhú polovicu miestni Rómovia. Cieľom zhromaždenia je upozorniť na gardistickú svojvôľu a na to, že polícia, jediný orgán, ktorý má právo použiť v prípade neprávosti aj donucovacie prostriedky, je nečinná. Presnejšie je činná, keď Rómov treba stíhať, povedzme, za krádeže, to áno, ale keď dva týždne mašírujú po dedine nelegálne rasistické komandá, proti nim nevystupuje.

Majiteľka miestneho penziónu Magdolna Bernáthová však pozýva aktivistov z hlavného mesta, aby tu strávili rok, minimálne tri dni v týždni. Lebo prísť si len na hodinu - dve – tak nezíska nikto hodnoverný obraz o skutočnej situácii v dedine Gyöngyöspata. Na otázku, aké je riešenie, odpovedá jednoducho:

- Každý musí pracovať... kto chce jesť, musí si na to zarobiť.

Taký je teda recept miestnej podnikateľky, ktorá nehovorí, že sa Rómom pracovať nechce, ale iba pripomína, že v dedine je veľa úrodnej pôdy, ktorú by poskytli každému zdarma, no leží stále úhorom.

Rómske deti však nadšene recitujú najrevolučnejšiu maďarskú báseň Sándora Petőfiho. Veď je výročie revolúcie roku 1848! Každý v Maďarsku ovláda tieto riadky, teda aj rómski šarvanci:

- Prisaháme na praboha maďarstva, prisaháme: voľnosť chceme, bez rabstva!