Prišla som sa rozlúčiť s človekom, ktorému dohorela svieca života, odišiel z kruhu svojej rodiny, známych, odišiel tam, odkiaľ niet návratu. Prišla som, aby som sa mu hlboko poklonila, aby som vzdala úctu jeho zakončenému životu.
Pani učiteľka Alžbeta Szokolayová ma naučila písať, čítať a počítať. Po slovensky i po maďarsky. Pred každou ťažšou úlohou nás povzbudzovala, aby sme ju ľahšie zvládli. Pamätám sa na dlhé drevené lavice, na pero a fľaštičku na atrament, ktoré mali na lavici osobitné miesto. Pamätám sa, ako sedím s rukami za chrbtom bez slova a sledujem, ako sa pani učiteľka pred nami pohybuje, rozpráva, vypytuje a sleduje, či jej rozumieme. Bolo to v triede na Marxovej ulici, kde dnes pôsobí Slovenské regionálne osvetové stredisko. Podlaha bola natretá ťažkým olejovým náterom, tabuľa bola čierna a museli sme sa naučiť na ňu písať pekne a správne. Na stenách viseli tabule, ktoré nás učili správne formovať litery a čísla.
To všetko však by bolo bývalo málo, keby sa nám naša učiteľka, v tomto roku 99-ročná Alžbeta Szokolayová rodená Kázsmérová, nebola venovala s takou láskou. Snažila sa nás naučiť čo najlepšie všetko, čo si má človek osvojiť v útlom veku. Vyučovala totiž v prvej a druhej triede základnej školy. Bola dobrosrdečná a vždy nám pomáhala.
Okrem odovzdávania vedomostí nás aj vychovávala. Ak bolo treba, aj pokarhala: upozornila na špinavú vreckovku, topánky či šaty. Ak sa niekto nepripravil, tak nás veru „zatvorila“ do školy, kým sme sa nenaučili to, čo sme zameškali na hodine. Aj sa nás „vypýtala“, či sme si všetko poriadne osvojili. Bola pedantná, poriadna a dôsledná.
Pochádzala z Békešskej Čaby a po celý život vyučovala v slovenskej škole v Slovenskom Komlóši. Vtedy ešte každý v našej triede vedel po slovensky a jazyk sme aj bežne používali. Opravovala naše nárečové výrazy, ale sa nehnevala, keď sme sa vyjadrovali po našom.
Človek odchádza do nenávratna a predsa tu zanecháva niečo po sebe. Niečo, čo môže zostať jedine po ňom. Je to práca, celoživotná činnosť, ktorú vykonal pre spoločné dobro nás všetkých, pre komlóšsku komunitu. Sú to predovšetkým neraz ťažko merateľné, ťažko postihnuteľné duchovné hodnoty. Takmer všetko, čo ma naučila moja prvá učiteľka, ma sprevádza každý deň. Nie som sama, veď vychovala niekoľko generácií. S úctou a láskou na ňu spomíname.
„Až zomriem, nič na tomto svete sa nestane a nezmení... Smrti sa nebojím, smrť nie je zlá, smrť je len kus života ťažkého, čo strašné je, čo zlé je, to je umieranie.“ (Jiří Wolker) Človek je pominuteľný ako všetko na svete, lebo taký prísny je odveký zákon prírody, života a smrti. Smrť patrí k životu, je s ním úzko spojená, je jeho zakončením. Verím, že aj pokračovaním.
Anna Ištvánová, prváčka v rokoch 1961-62