Prvú marcovú sobotu sa v Slovenskom Komlóši stretli tri generácie príbuzenstva s priezviskom Chlebnický. Boli to potomkovia dvoch bratrancov: Štefana Chlebnického, bývalého roľníka a zvonára komlóšskej evanjelickej cirkvi, a Jána Chlebnického, tiež roľníka a príležitostného nádenníka.
Títo naši starí otcovia opatrovali veľmi intenzívne príbuzenské a priateľské vzťahy, po celý život sa navzájom navštevovali. Keďže generácia našich otcov žila v najťažších rokoch 20. storočia (medzivojnové časy, druhá svetová vojna, povojnové pohnuté roky a desaťročia), tešila sa, ak vedela uživiť svoju rodinu. V období prudkého rozkladu slovenských etnických kolektívov v Maďarsku sa ďalej oslabovali príbuzenské vzťahy, čo sa prejavilo aj na vtedajšej najstaršej generácii, generácii šesťdesiatnikov a sedemdesiatnikov, nehovoriac o našich deťoch a vnukoch.
V takejto situácii prišla s výborným nápadom Anna Molnárová, rodená Chlebnická, aby sa naše príbuzenstvo občas stretávalo, opatrovalo príbuzenské vzťahy podobne ako to robili naši starí otcovia, aby sa ich a naši potomkovia aj osobne spoznávali. Hoci toto posledné očakávanie sa na stretnutí prejavilo len ako idea, túžba do budúcnosti.
Zo strany starého otca – zvonára jeho deti – Štefan, Mária, Ján a Alžbeta – boli na stretnutí zastúpené potomkami. Za Štefana manželkou nebohého syna Štefana, jeho dcérou Erikou s manželom a ich synom; za Jána Jánom mladším s manželkou, synom tiež Jánom a jeho dcérou Kristou a dcérou Agnešou; tiež za Jána manželkou nebohého Štefana s dcérou Máriou a jej manželom.
Druhý starý otec bol otcom početnejšej rodiny – detí Jána, Štefana, Márie, Zuzany, Michala, Juraja a Anny. Na stretnutí túto vetvu zastupovali tiež len potomkovia. Dcéry Michala, organizátorka stretnutia Anna (Molnárová), Mária (Moťovská), Zuzana (Venerčanová) a Alžbeta (Farkašová) a Jurajov syn tiež Juraj s manželkou. Jedna časť potomstva, ktorá sa v rámci výmeny obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom v rokoch 1946-48 presídlila, žije na Slovensku.
Predkovia a potomkovia dvoch bratrancov Chlebnických boli a sú v Slovenskom Komlóši známi ako čestní a pracovití ľudia. Z mladší generácií vzišli známi slovenskí kultúrnici, tanečníci a divadelníci, slovenskí pedagógovia, aktivisti a organizátori slovenského života nielen v rodnej osade. O tom, o deťoch a vnúčatách a ďalších iných veciach prebiehal rozhovor účastníkov stretnutia. Poprezerali sme si staršie i novšie rodinné fotografie. Po chutnom typickom sviatočnom komlóšskom obede nasledovala stručná, ale poučná „populárnovedecká prednáška“ bývalého spolupracovníka Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Jána Chlebnického o priezvisku Chlebnický, ktorá vychádzala z poznatkov monografického diela Jozefa Mlynarčíka a kolektívu Chlebnice v premenách času.
Podľa historických prameňov novodobá Orava je obývaná asi od 7. storočia nášho letopočtu. Jej obyvatelia boli Slovania, predkovia Slovákov. Prvé písomné pamiatky o nej pochádzajú z 13. storočia, keď uhorský panovník Ondrej II. dáva majetky a udeľuje výsady svojim prívržencom. Písomné správy máme aj o Oravskom zámku, ktorý je obranným, hospodárskym a obchodným centrom severnej časti bývalého kráľovského Uhorska. V povodí rieky Oravy vtedy už jestvujú osady, obyvatelia ktorých sa zaoberajú poľnohospodárstvom, chovom dobytka a rôznymi remeslami. Ich úlohou ako poddaných je zásobovanie panstva potrebnými produktmi. V roku 1474 valasi, pastieri oviec, prosia Mateja Korvína o potvrdenie svojich výsad. Totiž dovtedy neboli nikým nútení odvádzať dane, so svojimi stádami mohli voľne vandrovať a mali aj svojho vodcu, ktorý sa menoval škultét, šoltýs, neskôr richtár. Ich povinnosťou bolo strážiť obchodné cesty a hranice s poľským kráľovstvom.
Zaľudňovanie Oravy sa uskutočňovalo vo viacerých vlnách. Najskôr boli kolonizované ľahko prístupné územia, vhodné aj pre poľné hospodárenie, neskoršie aj vyššie položené menej úrodné vysokohorské oblasti. Práve s týmto súvisí valaská kolonizácia Oravy, čiže objavenie sa valachov, pastierov oviec a kôz, v týchto priestoroch, teda aj na území dnešných Chlebníc. Pôvodne pastiermi oviec boli Vlachovia - Rumuni a Rusíni, neskoršie aj slovenské obyvateľstvo vysokohorských oblastí.
Dnešný chotár Chlebníc začali využívať slovenskí pastieri pochádzajúci z Liptova. Svoje stáda pásavali na vysokohorských lúkach od jari do začiatku zimy, keď tam aj bývali spolu s dobytkom v dočasných stavbách, kolibách, a na zimu sa vracali do svojich stálych príbytkov do okolitých osád.
Prvýkrát sa v písomných dokumentoch Chlebnice ako valaská osada spomínajú v roku 1554 pod názvom Chlewnica. Pomenovanie poukazuje na dočasné stavby pre dobytok, na koliby a chlievy. Neskoršie dostáva meno Chlebnice (Chlebnyicz). Nový názov sa skladá z dvoch slov: chleb (chlieb) a nic (nič), čo sa vysvetľuje na základe ústneho podania tým, že keď zemepán dal za úlohu svojim úradníkom spísať Chlebničanov, panovala tam taká chudoba, že tí im nevedeli dať jesť ani chlieb.
Osada Chlebnice bola založená v roku 1556. Patrila, ako aj celá Oravská župa, rodine Thurzovcov. V období reformácie (od konca 16. storočia) Thurzovci prijali novú protestantskú vieru, a tým na základe princípu „čia zem, toho náboženstvo“ sa stali protestantmi aj ich poddaní. Následkom protireformácie (od polovice 17. storočia) osada sa znova stala a dodnes je katolíckou.
V roku 1604 je chotár obce rozdelený na 9 častí. Súpis na prvom mieste spomína šoltýske zeme, ktoré sú najväčšie a najúrodnejšie. Nie náhodou, veď tie patria šoltýsom. Šoltýs – to je zakladateľ obce, jej predstavený, sprostredkovateľ medzi zemepánom a osadníkmi, má určitú súdnu právomoc a právnu moc, pričom richtárstvo sa dedí z otca na syna (do roku 1690, potom sa šoltýsi, richtári volili) a je prísediacim valaského súdu pastierskych osád.
V dávnej minulosti ľudia mali len jedno, a to krstné meno. Neskoršie, aby ich bolo možné rozlišovať, dostávali aj druhé, takzvané prímeno, z ktorých časom vznikli priezviská. Priezviská vznikali rôznym spôsobom. Ich triedenie robíme na základe štúdie Milana Majtána O slovenských priezviskách. Najčastejšie sú priezviská tvorené z krstných mien (napr. Adamík, Fero, Janiš, Gregor, Pavlík, Tomka) a priezviská odvodené od rôznych zamestnaní (Čižmár, Kováčik, Mlynár, Šuster a podobne). Omnoho menej je priezvisk príbuzenského pôvodu (Zaťko, Synčok, Kmeť – ako hlava rodiny, Svák – manžel sestry otca alebo matky) a tiež i mien so spoločenským zaradením (Zeman, Seljak, Šoltés – richtár, Farár).
Priezvisk označujúcich pôvod je tiež veľa. Do tejto skupiny patria obyvateľské mená (napr. Komlóšan, Čaban) a priezviská odvodené od názvov predchádzajúcich alebo dočasných osád (Lehotský, Moťovský). Meno Chlebnický poukazuje tiež na bydlisko, ale nie na predchádzajúce alebo dočasné, ale na pôvodné; podobne ako v prípade zemanov na sídlo rodu alebo na sídlo rodového majetku. Síce aj v tomto prípade sa jedná o šoltýsky majetok, o richtársku roľu, o zakladateľa osady, paralelne aj o úrad, ktorý sa dedil z pokolenia na pokolenie a o súdnu právomoc a právnu moc. Neznamená to také vysoké spoločenské postavenie, aké malo zemianstvo, ale bolo vyššie, ako postavenie človeka pochádzajúceho napr. z Chlebníc, ktorého priezvisko bude Chlebničan. Tiež na pôvod poukazujú priezviská odvodené z mien krajov (Oravec, Lipták, Spišiak a podobne), ako aj od mien národov (napr. Poliak, Rusnák, Uhrín, Nemčok).
Ľudia dostávali priezviská aj na základe svojich vlastností (napr. človeka čiernej pleti či čiernych vlasov pomenovali vlastným podstatným menom Havran; podobné priezviská sú napr. Bielik, Červenák, Karkuš a ďalšie). Tiež na základe vlastností mohli byť ľudia označovaní pomenovaniami zvierat (Medveď, Vlčko, Farkaš, Košút – vykastrovaný cap, Kančok), vtákov (Hrdlička, Kukučka, Sokol), rýb (Karas), hmyzu (Bobák, Bogár), rastlín a ich plodov (Lopúch, Hraško), nástrojov (Riečica), jedál (Haluška, Kyseľ), odevov (Kabát) a pod.
V písomných pamiatkach priezvisko Chlebnický sa prvýkrát spomína v roku 1575. Ján z Chlebníc, teda Chlebnický, „spolu s Jánom Malatinským z Malatinej, Stanislavom Zázrivským zo Zázrivej... Balkom z Ústia...“ ako prísediaci súdu valašských osád zastupuje chlebnických valachov, pastierov oviec. (Prezentované citáty sú z publikácie Jozefa Mlynarčíka a kolektívu Chlebnice v premenách času.) „Prvým známym richtárom je Ján Ončo-Chlebnický, šoltýs z konca 16. storočia.“ „Z urbára roku 1626 sa dozvedáme, že v obci bolo na šoltýskom grunte viacej užívateľov a všetci boli uvedení ako šoltýsi, a to Ondrej Marek, Ondrej Ončo, Ondro starší Chlebnický, Mišo Dula, Krizo Ihnattko, Mikuláš Muka, Mikuláš Kajfas, Juro Cepík... nie je však celkom jasné, ktorý z nich bol poverený správou obce, pretože predtým šoltýs, ktorý obec spravoval, mal prímenie ku krstnému menu len názov obce – v tomto prípade to mohol byť Ondro starší Chlebnický. Ostatní šoltýsi boli nápomocní...“
Richard Marsina – Michal Kušík v práci Urbáre feudálnych panstiev na str. 221 o tej istej veci citujú nasledovne: „...šoltýsi spolovice Ondrej Marek, Ondrej Ončo, Ondro starší Chlebnický... sedia na dvu lanech sedlackych... Ze zbroju povstati, zámek opravovati, dary daruvati, desátek od ovec dávati, od šindeluv také desátek vybírati a na zámek dodávati jsú povinní...“
„...Roku 1677 v urbári je ako richtár obce uvedený Ján Okarený alias (inak, nazývaný) Chlebnický...“
„...Už z urbára roku 1681 vyplýva, že chlebnický šoltýs Ján Staren, tiež nazývaný Chlebnický (ten sa s celou rodinou vysťahoval už roku 1716 do Debrecína, spolu s dvanástimi spoločníkmi platili minimálne poplatky, štyria z nich sa podieľali na správe obce...“
Ján z Chlebníc, Ján Ončo Chlebnický, Ondro starší Chlebnický, Ján Okarený alias Chlebnický a Ján Staren, tiež nazývaný Chlebnický – všetci boli nejakým spôsobom predstaviteľmi, šoltýsmi (richtármi) valaskej osady Chlebnice. Je ale otázne, či všetci pochádzali z toho istého rodu, alebo len zastupovaním daného úradu dostávali svoje prímeno, ktoré sa stalo ich priezviskom.
Obyvateľstvo Chlebníc z času na čas z rôznych príčin bolo nútené opúšťať osadu. Hlavnou príčinou bolo, že počet obyvateľov rástol a chudobný chotár obce už nevedel uživiť ľudí. Pritom osadu stíhali rôzne pohromy: začiatkom 17. storočia vojenské udalosti (Bočkayovo povstanie), neúrodné roky 1715 a 1716, morové epidémie, požiare a pod.
„V rokoch 1604-1605 bola obec dvakrát vypálená Bočkayovými hajdúchmi...
...Koncom júna 1716 napadol sneh a zničil celú úrodu na poli, ľudia hladovali...
...V rokoch 1716-1720 sa z obce odsťahovalo vyše 90 ľudí, zväčša do oblasti Debrecína a na južné územia, tzv. vojenskú hranicu, kde sa osadzovali voľné zeme, ktoré predtým opustili turecké vojská...
... Roku 1784 vyhorela celá obec a vtedy ju natrvalo opustilo 43 gazdov aj so svojimi rodinami. Sťahovali sa do okolia Debrecína, kde už predtým žili niektorí obyvatelia Chlebníc...“
Autor monografie Chlebníc uvádza aj ďalšie vysťahovalecké vlny: do okolia Kečkemétu, Földváru (Dunaföldvár?). Pozoruhodná je aj jeho nasledujúca myšlienka: „Rekatolizácia v samotných Chlebniciach trvala pomerne dlho a ešte roku 1717 sa jednotlivci pod vplyvom reformácie z Chlebníc vysťahovali.“
Sumarizujúc tému odchodu poddaných z Chlebníc citujeme ešte ďalšiu myšlienku Mlynarčíka:
„Populačný tlak však zmenšoval výmeru pôdy na jednu rodinu, a tak v priebehu 18. storočia obec postupne vo viacerých vlnách opustilo vyše 300 obyvateľov...“
Kde žijú dnes ich potomkovia, to je veľká záhada. Možno po nich pátrať v rôznych spisoch. Ale či tie sledujú ich vandrovanie, napr. od Oravy až po Slavónsko, to je ďalšia záhada. Pritom utekajúci poddaní, aby ich vlastný zemepán nenašiel, menili svoje priezviská. Jedným z východísk pátrania môže byť zoznam mien v Chlebniciach z roku 1700. Vtedy najviac používané priezviská, ktoré sa v súčasnosti vyskytujú v slovenských osadách Békešskej župy, boli tieto: Ľuptovec (Lipták), Balko, Chlebnický, Blaho, Marko, Petrini (Petrina?), Sopko (Sopka?) a Poliak. Predtým a potom na rôznych zemiach, tak i na šoltýskych, užívateľmi pôdy boli Chlebničania s ďalšími priezviskami. Napríklad: Danko, Czappo (Czap?), Duba, Hayduch (Hajdúch?), Lacko, Spišiak, Mlynár, Badín, Šutta (Šuta?), Čižmár, Hudec, Janík, Štrbka, Mucha, Škrabala (Škrabák?), Kováč, Pavlíček (Pavlík?), Vlk (Farkaš?), Krnáč, Gajdoš (Gajdáč?), Belko, Šoltés. Nehovoriac o priezviskách, ktoré mali aj niektorí z príbuzných rodiny Chlebnických, ako Muka (Múka?) a Ihnattko (Ihnátik?).
Kde všade mohli žiť a môžu žiť okrem Chlebníc a Slovenského Komlóša Chlebnickovci, na to poukazujú niektoré doteraz vypátrané dokumenty.
V oravskej osade Babín - Joan Chlebnický, na základe súpisu Árva megye összeírása, 1715;
v Balašských Ďarmotách - Thomas Chlebniczký, poddaný na 1/4 usadlosti, Nógrád Megyei Levéltár, 1784;
- neďaleko Balašských Ďarmôt v osade Patvarc (Potvorce) aj v súčasnosti žijú Klebniczkovci, ale katolíckeho vierovyznania a už nehovoria po slovensky;
- na základe diela Jaroslava Miklovica Stará Pazova 1769-1794 v roku 1771 do Pazovy prichádza nová, väčšia skupina osadlíkov, Slovákov z Malého Kereša (Kiskőrös), medzi nimi Martin Chlebnický.
„Rodina Martina Chlebnického do Pazovy sa prisťahovala z Kiskőrösa roku 1771. V súpise z roku 1773 je zapísaná v č. 123. Dostala 14,5 jutra pôdy. Bola 5-členná (ide tu o dvoch bratov). Hlava rodiny Martin Chlebnický, 41-ročný; Jano, 6-ročný; Andrej, 39-ročný (v súpise z roku 1774 sa viac nejaví). V rodine boli dve vydaté ženské osoby. Martin Chlebnický († 22. 12. 1780) s manželkou Evou mali nasledovné deti: syna Jána; syna Ďura, nar. 10. 04. 1773; dcéru Annu, nar. 19. 05. 1775 († 30. 06. 1779); dcéru Alžbetu, nar. 21. 06. 1778.
O tejto rodine nemáme ďalšie údaje.“
Priezvisko Chlebnický sa v Slovenskom Komlóši prvýkrát nachádza v matrike krstených evanjelickej cirkvi v roku 1805. Táto rodina sa tu rozrastala a pravdepodobne rozšírila aj do okolitých Slovákmi obývaných osád, ako je napr. Veľký Bánhedeš, odkiaľ som mal na čabianskom slovenskom gymnáziu spolužiačku Magdalénu Chlebniczkú. Jedna časť príbuzenstva sa v rámci výmeny obyvateľstva medzi Maďarskou a Československou republikou v rokoch 1946-48 presídlila na Slovensko, napr. do Dolných Salíb.
Na záver „dlhého putovania“ rodiny Chlebnických by som sa rád vrátil k vyššie uvedenému zoznamu priezvisk chlebnických rodín a k tvrdeniu autora monografie Chlebníc, podľa ktorého veľká časť obyvateľstva osady našla svoj nový domov okrem iného aj v okolí Debrecína. Spomínané mená sú skôr príznačné pre slovenské osady Békešskej župy, než pre župu Hajdú-Bihar. Ale aj to je možné, že rodina Chlebnických sa cez Malý Kereš a Starú Pazovu dostala do Slovenského Komlóša a tu „má hniezdo“ svojho rodu.