Pán Gregor Martin Papucsek priložil do kotlíka histórie porážku „národa“ pri Moháči pred 485 rokmi. Prinútil ma tým zamyslieť sa nad účelovosťou tvorby legiend, ktoré však pritom vychádzajú zo skutočných udalostí.
Porážka pri Moháči sa skutočne udiala. Ale bola to porážka maďarského národa? Podľa mňa nie. Bola to „len“ prehra uhorského panovníka, bohužiaľ, skončila jeho smrťou. Pritom aj dovtedajší vládca Ľudovít bol z dynastie cudzej, pôvodne poľskej. A následník trónu bol okamžite k dispozícii, keby len jeden… Dokonca ten takzvane „domáci“ uchádzač aktívne spolupracoval v záujme získania koruny s víťazom a neskorším okupantom. (Porovnanie s Bielou horou trochu pokrivkáva, „fasoláš“ českej strany (nie Čechov) to skutočne bola, ale okrem dynastických sporov v tomto prípade išla hranica bojujúcich strán v spôsobe vyznávania kresťanskej viery.)
Môj názor na výmenu obyvateľstva v roku 1947 je dostatočne známy (a opačný s všeobecne rozšíreným hodnotením), nebudem ho rozoberať, len pripomeniem, že ďakujúc tomu tí, ktorí prišli do Československa, nestratili slovenčinu. Zastavím sa však pri slovenskej menšine a jej vzniku. O slovenskej menšine v Maďarsku môžeme hovoriť len od roku 1918. Až do začiatku 19. storočia boli Slováci spolu s Maďarmi, Nemcami, Chorvátmi, Srbmi, Rumunmi štátotvornými príslušníkmi Uhorska. Aj na Dolnú zem sa sťahovali okrem Slovákov aj Nemci, Rusíni, Srbi, Chorváti a tiež Maďari. Stačí sa pozrieť na doteraz zachovanú národnostnú pestrosť takej Vojvodiny v dnešnom Srbsku.
Nie je predmetom tejto malej úvahy zisťovať, kde a prečo sa to v spolužití národov v Uhorsku pokazilo. Ale aj dnešné „úlety“ Maďarského rozhlasu majú pôvod v doterajšom - slušne povedané - nepochopení histórie Uhorska. Zdôrazňujem Uhorska, ktoré v 19. storočí premenovali vládnuce sily na Krajinu Maďarov (Magyarország) a doteraz nie sú ochotní používať tento názov len pre krajinu od roku 1918. Pre nás, Slovákov, bolo Uhorsko vlasťou už od začiatku 11. storočia, mnohonárodnou (mnohojazykovou) v súlade s ponaučeniami kráľa Štefana svojmu synovi. A bola vlasťou všetkým, vrátane Nemcov, Chorvátov a ďalších, až kým si ju (niektorí) Maďari nevyvlastnili. Naša spoločná slovensko-maďarská bieda spočíva práve v pochopení toho, že sme odsúdení na spoluprácu. Pokiaľ sme spolupracovali, tak Uhorsko takpovediac kvitlo. Koniec koncov dokázali to všetky národy Uhorska statočným obrábaním spustošenej zeme po odchode Turkov. Bola to robota ťažká, ale pozrite sa na slovenský podiel v Pilíšských či Novohradských vrchoch, alebo na rovinách okolo Čaby, Sarvašu či Níreďházy. A nikto, ani Slovák, ani Maďar, nemá právo na toto zabudnúť! Potom aj výsledný perkelt z kotlíka našej vzájomnej histórie bude chutný.
Ale Maďari dali češtine a slovenčine tiež historický jazykový podnet. Keď dieťa u nás neposlúcha, dostane výprask, ale aj iná bitka sa označuje: „to bol ale világoš, ten dostal poriadny világoš“.
Jozef Schwarz