Vítam priestor, ktorý poskytuje redakcia Ľudových novín pri hľadaní vzájomného slovensko-maďarského porozumenia. Na túto tému sa vyjadruje aj pán Pavol Maruzs vo svojom príspevku Slovensko-maďarské historické interferencie, alebo Dejiny v SMS-ke? V tejto súvislosti chcem uviesť nasledujúce poznámky...
Podľa autora Maďari si myslia o Slovákoch, že nemajú vlastné dejiny, respektíve majú ich, ale sú také nepatrné, že sa zmestia hoci aj do úzkeho rámca dvoch SMS-iek. A pokračuje „...Takáto zjednodušená sumarizácia bezpochyby súvisí s jedným z najšpecifickejších historických znakov slovenského národa. Ide o absenciu štátnosti, odhliadnuc od krátkej existencie Slovenského štátu, vytvoreného za podpory a asistencie samého A. Hitlera (14. marca 1939). K vzniku samostatnej Slovenskej republiky došlo až v roku 1993, zánikom federatívneho Československa. Ak berieme do ohľadu tento fakt, musíme uznať, že 18 rokov samostatných slovenských dejín oproti tisícročnej maďarskej (uhorskej) histórii sa zdá byť veľmi krátke obdobie“.
Chcem spresniť niektoré vysvetlenia a závery pána Maruzsa. Predovšetkým historickosť konkrétneho národa sa nedá merať štátnosťou toho istého národa. Veď často jeden národ mal a má aj dva či viac štátov (Nemci, Francúzi a mnohí iní). Znamená to, že napríklad Nemci sú superhistorický národ, historický národ na x-tú? (Určite Bavorsko, Sasko, Prusko, Hannoversko, Švajčiarsko, Rakúsko, Lichtenštajnsko a mnoho ďalších Nemcami obývaných krajín spĺňalo štatút štátu.) Ďalej, o akej definícii štátnosti a jej absencii to hovorí autor? Veď aj Slováci a ich priami predkovia v 9. storočí, asi sto rokov pred príchodom Maďarov, vytvorili územné celky – Nitrianske kniežatstvo, Blatnianske (niekedy sa píše Blatenské) kniežatstvo a spolu vytvorili Veľkomoravskú ríšu, ktoré spĺňali kritériá štátnosti tej doby. Jednoznačne je zdokumentované, že na vzniku Uhorska mali svoj významný podiel aj Sloveni/Slováci. Potvrdzuje to aj maďarská štátoprávna terminológia z počiatkov tohto štátu. A až do začiatku 12. storočia uhorskí následníci trónu pochádzali z Nitrianskeho kniežatstva, ktoré má svoje korene štátnosti na začiatku 9. storočia. Preto tvrdenie, že Slovensko vzniklo len v roku 1993 a „Maďarsko“ už v roku 1000, je zavádzajúce. V roku 1000 vznikol Uhorský štát. Nepopieram významný a asi rozhodujúci podiel na jeho vzniku kráľovi Štefanovi z rodu Arpádovcov, etnicky príslušného, pokiaľ viem, do kmeňa Meder (Megyer). On sám však jasne vo svojich ponaučeniach synovi Imrichovi povedal, že je to krajina mnohoetnická.
A tak o vzniku Maďarska a aj Slovenska môžeme hovoriť až v roku 1918. V našej diskusii je kľúčový problém používanie výrazu uhorský a maďarský. Slovenčina má v tom jasno. Bohužiaľ, maďarčina nie. Osobne si myslím, že pokiaľ maďarská odborná a verejná mienka nebude rozlišovať rozdiel medzi pojmami uhorský, maďarský a pokiaľ ich nebude aj každodenne správne používať, tak sa naše vzájomné porozumenie odďaľuje.
Plne s autorom súhlasím, keď tvrdí, že „v priebehu stáročného spolunažívania Slováci (spolu s ďalšími etnikami multietnického Uhorska) prežívali tú istú historickú skutočnosť, ako aj Maďari. ... (19. storočie) prebiehalo v zmysle maďarizácie Nemaďarského obyvateľstva“. A úplne sa stotožňujem s nasledujúcimi tvrdeniami pána Maruzsa: „Ako z povedaného vyplýva, dejiny Uhorska sú dejinami aj Slovenska. Práve preto historicky nie je odôvodnený stereotyp o Slovákoch ako o nehistorickom národe. Môžeme teda konštatovať, že zo spoločných dejín najviac približne iba posledných 150 rokov možno pokladať za kontroverzných z pohľadu Slovákov“.
Myslím si, že hľadanie dnešného „neporozumenia“ v trianonskej mierovej zmluve je opodstatnené a autor trafil klinec po hlavičke aj v prípade poukázania „na permanentné spochybňovanie slovenskej integrity zo strany maďarskej politiky“. A určite aj v prípade konštatovania, že pojem "Trianon" vyvoláva v oboch štátoch diametrálne odlišné pocity vzhľadom na to, že kým Maďarom spôsobil tragédiu, zatiaľ Slovákom zadosťučinenie. Ale úplne nesúhlasím a odmietam tvrdenie, že „následkom nových hraníc Maďarsko stratilo dve tretiny svojho územia a zhruba 60 percent obyvateľstva, kým spoločný štát Čechov a Slovákov vznikol práve vďaka Trianonskej mierovej zmluve“. Toto nie je pravda! Dve tretiny územia a 60% obyvateľstva stratilo Uhorsko! A Uhorsko nebol len štát Maďarov, aj keď si to vládnuce elity od roku 1867 želali a robili pre to všetko možné a nemožné! Apropo, samotná trianonská zmluva v preambule prihliada k tomu, že bývalé mocnárstvo rakúsko-uhorské teraz prestalo trvať a ustúpilo v Maďarsku národnej vláde maďarskej. Z toho jasne vyplýva, že Maďarsko nesie zodpovednosť za neprávosti uhorskej vlády, ale nie je dedič Uhorska. Uhorskými dedičmi pôdy, kultúry, ľudského potenciálu v jednotlivých priestoroch bývalého Uhorska, ale nie na celom území Uhorska, sú okrem Maďarov Slováci, Rusíni, Rumuni, Srbi, Chorváti, Slovinci a rakúski Nemci a ich štáty, v tom čase: Československo, Rumunsko, Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov a Rakúsko. A, samozrejme, Maďarsko, ale len v hraniciach trianonských. Bez práva na výlučné zastupovanie všetkých Maďarov v Karpatskej kotline. Samozrejme, nespochybňujem kultúrnu a inú spolupatričnosť a spoluprácu.
Nepravdivým stereotypom je aj konštatovanie, že „veľmoci pri určení nových hraníc nebrali ohľad na nesúlad medzi etnickými a štátnymi hranicami, veľký počet etnických Maďarov sa ocitol v Československu a v ďalších nástupníckych štátoch“. Nepravdivým preto, že aj veľký počet etnických Slovákov, Rumunov, Srbov, Nemcov a ďalších sa ocitol v Maďarsku! Porozumenie nedosiahneme, kým na maďarskej strane nepripustia, že aj v zostatkovom Maďarsku žili státisíce Slovákov a často veľmi kompaktne. Na severe v Pilíši, Novohrade, Bukových vrchoch, či v Zemplíne a Níreďháze. V Budapešti a na východ od nej. Nehovoriac o slovenskom osídlení v Békeši, Čongráde, mestá ako Čaba, Komlóš, Sarvaš a pod. To malo Česko-Slovensko žiadať vykrojiť enklávy so slovenským obyvateľstvom výmenou za Žitný ostrov, alebo Medzibodrožie? Či Slováci v týchto oblastiach nemali právo (a nemajú právo) na taký istý plnohodnotný štátotvorný život, ako Maďari na juhu Slovenska?
Vcelku však nenamietam proti záveru autora, že „z maďarskej strany sa deklaruje (mylné) presvedčenie, že Slovensko vzniklo na úkor Maďarska, ako výsledok nespravodlivého Trianonského "diktátu"... Slovenská strana na to reaguje pocitom ohrozenosti z obavy o suverenitu vlastného štátu, čo vo vedomí slovenskej spoločnosti vyúsťuje do trianonskej fóbie“.
Ale vidím jeden rozdiel. Pokiaľ trianonská trauma Maďarov, ako som dokumentoval, nemá žiadne opodstatnenie – opakujem, v roku 1918 zaniklo Uhorsko a až vtedy vzniklo Maďarsko, tak trianonská fóbia Slovákov je stále živená reálnymi činmi na maďarskej strane. Či už to bola medzivojnová iredenta, okupácia južného Slovenska v roku 1938 na základe protiprávnej Viedenskej arbitráže, okupácia východného Slovenska v roku 1939 na základe agresie v podobe tzv. Malej vojny, či neochota kultivovane riešiť povojnovú situáciu Maďarov na Slovensku. A dnešná zložitá situácia s novými kritériami udeľovania maďarského občianstva už vôbec nenapomáha prekonaniu trianonskej fóbie na slovenskej strane. A ani liečeniu trianonskej traumy Maďarov.
Jozef Schwarz