V Poľsku sa rozvinula celonárodná kampaň s názvom: Nechceme vo Varšave Budapešť! Poliaci sa boja, majú strach, púšťajú si do gatí z vidiny, že by aj u nich prevládali pomery ako tu, u nás.

Na štyri roky tomu zabránili, ale čert nespí. Čože ich podnietilo robiť si posmech z maďarskej papriky, leča, vína, maďarskej beťárskej nátury a neviem, z čoho ešte? Lebo na internete sa šíria nesmierne zábavné videá a nápisy, napríklad namiesto Varszawy ukazuje dopravná tabuľa Budapeszt, Hungaroring prezentujú ako vyhliadkové auto visiace nad priepasťou, množia sa ironické inzeráty typu „vymieňam zloté za forinty“ no a skratku strany Jaroslava Kaczynského PiS vykladajú nie ako Právo a spravodlivosť, ale ako Paprika i saláma...

A už sme pri podstate či hlavnom aktérovi: J. Kaczynskom, bratovi tragicky zosnulého prezidenta, expremiérovi a lídrovi opozície – bývalej i súčasnej. Práve to je jeho problém, že v nedávnych voľbách nedokázal prejsť z opozície do vlády, nevládal poraziť stranu sympaťáka celoeurópskeho kalibru Donalda Tuska. A počas volebnej noci, už jasne ako porazený, J. Kaczynski vykreslil svoju víziu: však raz príde čas, keď aj vo Varšave bude Budapešť. To akože aj v Poľsku zvíťazí jeho strana, ktorá označuje za svoj vzor Viktora Orbána, presnejšie jeho, ešte presnejšie fideszácku dvojtretinovú väčšinu v parlamente. No a práve toto vybilo „u ľudí“ v Poľsku poistky: to teda nie, nechcú Budapešť, teda ani arogantnú vládu, ktorá sa neštíti siahať na všetko, čo by jej mohlo odporovať a brzdiť ju na ceste vpred, po vytýčenej ceste, a nikdy inak...

Našťastie to zostáva u bratov v rovine humoru, žartu, vtipu a šutky. Vysmievajú sa Kaczynskému, zároveň však vysielajú signály aj Orbánovi, ktorému by sa, veru, nepodarilo vyhrať voľby v Poľsku. V katolíckom Poľsku, ktoré sa postupne odvracia aj od tejto línie, aspoň od jej dogmatickej, fanatickej, zaslepenej vetvy. Ale nevolili ani ľavicu, tá nech sa varí vo vlastnej šťave. Tusk je pre nich ten pravý. Nie extrémny. Normálny.

Môj starý priateľ Leszek, ktorý bol roky spravodajcom Poľského rádia v Budapešti, teda má zvýšenú afinitu k Maďarom, si teraz vzdychá: „Chudáci Maďari, nestačí, že sú frustrovaní z úspechov Slovákov, teraz sa im aj tisícroční kamaráti Poliaci vysmievajú!“ Rád si spomína na naše zápasy v Budapešti, ešte za starých mierových čias v 90. rokoch, keď sme si merali sily skôr v krčme a známe heslo sme menili už po prvom pive s unikumom: „Polak, Slowak, dwa bratanki, i do bitki, i do szklanki!”. Neraz sa však stalo, že si k nám prisadol maďarský novinár („Venger”), s ktorým sme chodievali aj do parlamentu do „bitki“, aj sme s ním dvíhali „szklanki“, čiže poháre. S Leszkom sme sa zhodli, že kolegov by sme pribrali do partie aj teraz...