Navštívil som pred pár dňami dedinku Beloiannisz, o ktorej v Maďarsku každý vie, že je grécka, hoci Maďari sú údajne už vo väčšine. Ani by som sa nečudoval, počúvajúc krčmárku, pani Zsuzsannu, dobrú matrónu, ktorá mi vraví, že ona je Maďarka, muž bol Grék, ale je už Maďar... a jeho vraj ani nezaujíma, čo sa deje v Grécku, majú dosť vlastných problémov.
V mojom malom prieskume však žena za pultom zostala v menšine, lebo aspoň traja mi prezradili, že dennodenne sledujú vývoj, pozerajú grécku televíziu, ktorá je silným spojivom s materskou krajinou. Všetci však jednohlasne zdôrazňujú, že medzi tunajšími a tamojšími Grékmi je rozdiel, tunajší už majú viac maďarskú mentalitu a mnohí z tých, ktorí sa v 80. rokoch vrátili domov, do Grécka, sa čoskoro vrátili domov do Maďarska, lebo si nevedeli zvyknúť.
Hlavné je, že si nemyslia, že sa má hovoriť o gréckej kríze, pretože kríza je minimálne európska. Keby to bolo iba v Grécku, kde sa tvorí len dva a pol percenta celkového HDP spoločenstva, únia by sa tomu ani nevenovala. Aj obec Beloiannisz má podobné problémy ako Grécko, je zadlžená a nie je schopná splácať úvery. Tiež je odkázaná na vonkajšiu pomoc. Päťdesiat percent obecného ročného rozpočtu dosahujú dlhy. Od maďarského štátu dostali teraz 5 a pol milióna forintov, grécky štát, ktorý je vo veľmi ťažkej situácii, poslal na obnovu školy 3 milióny forintov, o možnej podpore rokovali aj s cyperským veľvyslancom.
Úplne jednoznačne hovorí o rozdiele aj starosta Kostas Papalexis. „Sme zvláštni, naša krv je grécka, ale žijeme tu, vyrástli sme tu, naša mentalita je zväčša maďarská. Čo však nevylučuje, že grécke povedomie máme veľmi silné. Risknem myšlienku, že keď sa Maďar správa takto silne národne, ako my, jemu povedia, že je nacionalista.“ Podstatu gréckej duše tu v Maďarsku pochopím až po starostovej poučke: „Keď sa mladí idú niekam zabávať, nemožno dopustiť, aby zbili jedného či dvoch gréckych chlapcov. Buď treba zbiť všetkých, alebo neslobodno ani jedného. Lebo jestvuje medzi nami taká silná súdržnosť. Fungovalo to aj v dejinách, nedávno sme si pripomínali sviatok, keď sme povedali Mussolinimu roku 1940 nie, že nemá čo hľadať v našej krajine. OCHI – znamená to NIE. Je isté, že grécky národ neskloní hlavu ani pred dnešnými diktátmi. Nedá sa vypočítať, čo bude.“
V živote „maďarských“ Grékov je tu predsa nejaká istota. Stále mi znie v ušiach lakonické (?), beznádejné (?), smutné (?) alebo spokojné (?) konštatovanie prvého človeka, na ktorého som tu narazil, Achileasa Gavalisa: „Uspokojili sme sa iba túžbou po vlasti. Každý rok sme si povedali, že nabudúce pôjdeme domov, do Grécka. A zostali sme tu do dnešného dňa. Tak prešiel život...“