Maďarská scéna celkovo obstála v skúške parlamentných radikálov. Hovorím: celkovo.
Lebo keď odznel hanebný návrh „jobbikovca“ na lajstrovanie Židov, nikto nekričal na protest, nikto nemal poznámku, nikto neopustil sálu, každý sa bavil so susedom, akurát štátny tajomník reagoval unudene, že vytváraním nejakých zoznamov sa nemôže stotožňovať, no a predsedajúci cilingal preto, lebo už poslanec presahoval minútový limit na odpoveď, a nie pre antisemitský obsah jeho slov. Jasné, veď predsedal jeho stranícky kumpán!
Sledoval som to v priamom prenose a hneď som mykol hlavou: preboha, to hádam nie! Lebo môžeme byť síce zvyknutí na proticigánske a protižidovské prejavy predstaviteľov strany Hnutie za lepšie (pravejšie?) Maďarsko, ale takto otvorene, jasne, v pléne parlamentu? Dobre, že nevyzýval na pristavenie vagónov! Na druhej strane však treba povedať, že ostražitosť voči podobnému štvaniu je utlmená aj preto, lebo v náznakoch, rôznych poznámkach, narážkach, činoch, alebo hoci aj pri zostavovaní národných učebných osnov sa prejavuje často (viď bežné nadávky vládnych činiteľov na cudzie banky, na veľkokapitalistov, či prevážanie urny s popolom jedného z posledných prisluhovačov nyilasovskej moci v Maďarsku po Sedmohradsku...).
Ako prvá sa ozvala občianska sféra, nie politická špička, tá sa prebudila až na druhý deň. Vláda napríklad vydala vyhlásenie, v ktorom rozhodne odsudzuje podobné vystupovanie a garantuje ochranu každého príslušníka ktorejkoľvek menšiny pred takýmito útokmi. Veční podrývači však našli skoršie vládne reakcie na prípady útokov na rabína i Cigána, a objavili neuveriteľnú podobnosť medzi vládnymi vyhláseniami. Povedal by som, že vláda plagizovala samu seba. Aj predseda parlamentu poslal zo zahraničia text pre médiá, takisto prezident republiky sa vyjadril cez svoju hovorkyňu písomne. Faktom je, že opozícia (samozrejme okrem Jobbiku) využila príležitosť biť na poplach. Opoziční lídri sa postavili pred mikrofóny a vyjadrovali svoje zdesenie. Odznel dokonca návrh rozpustiť štvavú stranu, alebo aspoň vyobcovať extrémnych radikálov z politického života, ignorovať ich v médiách. Škoda, že iba najmenšiu parlamentnú stranu, ktorá ani frakciu nemá, napadlo pomenovať veci pravým menom: Jobbik je fašistická strana, Jobbik je nacistická strana, Jobbik je nyilasovská strana!
Sľubná je reakcia občianskej sféry. Celkové renomé napravili spontánne demonštrácie pod heslom „Aj ja som Žid.“