Je po vysokoškolských prijímacích skúškach, predsa je stále aktuálnou témou, kto sa dostal na vysokú školu a kto nie, kto na štátom financované miesto a kto ako samoplatca.
Vráťme sa trochu v čase a preberme mechanizmus tohto procesu od podania prihlášky (február) po zápis (september). Pätnásť rokov určuje limit na prijatie študentov na vysoké školy rovnaký algoritmus, ktorý na základe celkového počtu bodov získaných na prijímacích skúškach celoštátne stanovuje poradie uchádzačov v rámci jednotlivých inštitúcií a odborov.
Študent, ak bol na strednej škole úspešný, môže získať aj maximálnych 500 bodov. 200 za študijné výsledky, 200 za maturitu a 100 za jazykovú skúšku, študentské predmetové a vedecké súťaže a za vyšší stupeň maturity.
Medzi najpreferovanejšie odbory patrili tento rok ekonomické predmety, a ako vždy, právo a komunikácia. Dostať sa na tieto odbory, ale aj na pedagogiku či psychológiu, nehovoriac o slavistike, je už asi desaťročie ťažké. Limit bodov na prijatie je naozaj vysoký, nestačí vynikajúci študijný priemer, bez jazykovej skúšky a vedeckých súťaží je nemožné dostať sa na ne. A teraz prichádza dilema pedagóga, ktorý je hodnotený podľa dosiahnutých výsledkov študentov. Či dať priemernému študentovi lepšiu známku, pomôcť mu napísať odbornú prácu a pretlačiť ho na jazykovej skúške, aby sa dostal na vysokú školu, alebo hodnotiť ho primerane podľa vedomostí. Stáva sa, že študent, ktorý bol za štyri roky, alebo za celých dvanásť rokov v uzavretom svete školy najlepším žiakom, nepochopí, prečo dostáva na vysokej škole samé jednotky už aj za domáce úlohy, a po polroku, ak nie ešte predtým, vypadne. Priepasť medzi predstavami a realitou býva obrovská. Koho tým oklameme? Štatistika školy je dobrá, učiteľ vykonal svoju prácu, študenta prijali na vysokú školu. Iba tomu mladému je „hrozno kyslé.“ Oprávnene.
Ivett Horváthová Körtvélyesi