Čítam knihu. No neprezradím akú, veď by som sa mala od hanby pod zem prepadnúť, keby ste to vedeli. Dostala som ju ako darček, keď som nakupovala v kníhkupectve už po druhýkrát za viac ako 70 eur. Hoci mala som na výber.

Ponúkli mi historický román, skôr dokument o prvej svetovej vojne (juj, veď som blondína, to nemysleli vážne), potom som mohla dostať náboženský thriller, kde ihneď v prvej kapitole zavraždia dieťa (naozaj debili) a napokon ten, čo teraz čítam. Mala som v úmysle odmietnuť ho, veď už aj obálka bola odporne gýčová, ale keď ti dávajú, tak ber. Veď predsa išlo o knihu, a nie o nezdravú čokoládu, nedajbože o „krabicu od Nokie“. Tak som ju dala na poličku cca na 1238. miesto. Síce som sľúbila predavačke, že si ju prečítam, ale som klamala, vtedy a jej. Zvyčajne to nemám vo zvyku. Ale o tom niekedy inokedy. Teda po skúškovom období, v štádiu úplnej vyčerpanosti som si povedala, že predsa len do tej knižky nakuknem, veď keď na nič iné, bude to dobrá uspávanka. Ale nezaspala som. Nie preto, že by ma dej uchvátil, nie, nerozumela som tomu, čo som čítala. Boli vety, odstavce, ktoré som si musela prečítať dva- až trikrát. Je to úplne nová kniha, originál aj preklad, a po druhom odstavci som si musela uvedomiť, že preto nerozumiem tomu, čo čítam, lebo nežijem na Slovensku. Sú tam slovné spojenia, zvraty, ktoré sú úplne bežné v hovorovej slovenčine a ten, kto tam nežije a nehovorí tou rečou deň čo deň, nemá ani tušenie, o čom tá kniha je. Znalosť spisovnej slovenčiny moc nepomôže. Existuje bratislavčina, kysučtina, prešovčina atď., všetky v hovorovej podobe, a táto forma jazyka sa dostala aj na strany tlačených kníh, lebo tomu rozumejú čitatelia, to sa predá. A my, Slováci v Maďarsku, sa tu hanbíme, že hovoríme nárečím svojich starých rodičov (ak ešte všetci nevymreli). Ja iba desať rokov nežijem na Slovensku a nerozumiem, ale väčšina z nás tam nikdy nežila. Nerozumiem a nehanbím sa! Nemám za čo!

ik