Posledné dni to tieklo aj z vodovodu. Bolo to nudné a pritom som sa aj naštvala. Už týždeň som sa chystala na odpoveď na „tú“ výzvu, ale jednoducho som si nedokázala sadnúť k počítaču, aby som si vybrala jednu báseň.

Bolo by to klamstvo, lebo nemám obľúbenú iba jednu báseň. Mám ich viac. Pritom musím priznať, že čítam básne iba príležitostne. Naposledy to bolo vtedy, keď som si robila maturitné poznámky. Alebo klamem? Veď som čítala básne, riekanky aj v lete, keď som sa pripravovala na štátnice z detskej literatúry. A zase to nie je pravda! Veď každý deň počúvam, dokonca recitujem (spievam) svoje obľúbené zhudobnené básne. Alebo to sa neráta? Podľa mňa texty piesní sú súčasnou poéziou a textári sú súčasnými básnikmi prinajmenšom od 50. rokov minulého storočia.

Vráťme sa však k básňam v klasickom slova zmysle. Vždy som si myslela, že rozumiem, čo chcel básnik povedať, až do chvíle, kým mi pedagóg nenaznačil, že som ho nepochopila. Predpokladala som, že keď si povinné básne poctivo prečítam a do písomky napíšem, čo si o tom myslím, dostanem dobrú známku. Ale pravda bola taká, že dobré známky dostali iba tí, ktorí si báseň možno ani neprečítali, nezamysleli sa nad kľúčovou otázkou, či myšlienkou básne, len sa nabifľovali učivo z učebnice. Bolo to kruté poznanie, a podľa známok môjho syna z literatúry to platí dodnes. Hoci básne číta. Smola!

Nič sa nezmenilo, preto nemám obľúbenú báseň.

(ik)