Konečne! O dva dni budú učitelia aj žiaci v slávnostnom oblečení. Tí s kvietkom v ruke a so slovami vďaky na perách. Bez kvietka sa neprijíma poďakovanie a bez poďakovania sa neprijíma kvietok.

Odznie rekapitulácia školského roka so zvláštnym zreteľom na dosiahnuté pozitívne ciele. Ak niečo nevyšlo, každý sa zachová optimisticky, že sa to napraví o rok, či v ďalšom školskom roku. September sa nám zdá byť nesmierne ďaleko, akoby v inom časovom pásme.

Slávnostný úsmev skrýva v sebe aj únavu. Tá je tiež prítomná na obidvoch stranách (ak nie troch, veď hovoríme nielen o učiteľoch a žiakoch, ale aj o rodičoch). Za desať mesiacov sa toho udialo nesmierne veľa: často sme sa dlho učili, skôr vstávali, aby sme dokončili úlohy, zničili sa perá, roztrhali sa šaty, stratili sa knihy, ba, možno sa vyskytli aj nejaké úrazy. Ale teraz, akoby sa to všetko ani nestalo. Každý je v akomsi blaženom stave, z ktorého nie je ochotný „vyliezť“ počúvaním zlých správ. Vzduch je ťažký, napĺňa sa očakávaniami – čo s načatým letom.

Žiaci sa tešia na tábory, učitelia na záhrady, kde už konečne bude ticho. Bez sarkazmu: kto by vydržal neprestajný džavot počas celého roka? A rodičia? Tí sa tiež tešia na tábory, na starých rodičov, ktorí sú už na dôchodku a na krátku dovolenku.

Prvým dňom prázdnin naberie rodinný život iný smer. Trochu iný rytmus, nové ciele, stále bližšie k sebe.

Mám rada prázdniny. Aj vtedy, keď kvety rýchlejšie vädnú.

Eva Fábiánová