Slováci vo vojvodinskej Padine ● Verní a pracovití
V tomto roku uplynulo dvesto rokov od príchodu prvých Slovákov na územie Srbského kráľovstva, na úpätie Deliblatskej piesočiny, neďaleko insitnými umelcami preslávenej Kovačice. Padinu založili a obývajú Slováci.
Skoro 99 percent obyvateľov sa hrdo hlási k slovenskej menšine v Srbsku. Keď nás predstavia domácim, že sme Slováci, reagujú spontánne: Aj my sme Slováci! Ale oni sú zo slovenskej... Všetci sme rovnakí. Slováci. A naozaj sa cítime ako doma, ibaže v obchodoch sa platí dinármi a od domova sme vzdialení dobrých štyristo kilometrov.
Presídlenci, zakladatelia Padiny, pochádzali z okolia Zvolena. Na juh sa ťahali postupne v priebehu storočia. Pomenovanie obce je zo srbštiny. Osada vznikla na okraji „padiny“ - svahu, úpätia pohoria, zvaného Deliblatská piesočina. Pôda je tu naozaj piesčitá, darí sa tu poľnohospodárstvu, hlavne kukurici, slnečnici, zelenine... V neďalekom okolí, presne podľa tradície, sadia aj melóny... Kým bol dopyt po víne, prekvitalo aj vinohradníctvo.
Centrum obce je vybudované po stranách doliny, ktorou kedysi každý deň hnali na pašu dobytok: kravy, kozy, svine... Kostol, kultúrny dom, škola, futbalové ihrisko, banka a obchody sú nad dolinou zvanou Dolina. Od istého času je v dedine aj štvrť Čaba, pomenovaná podľa osídlencov, ktorí prišli na toto územie cez Békešskú Čabu.
Domy a domčeky ako aj u nás, snáď zvláštnejšie sú tie, ktoré majú namiesto omietky farebné keramické obklady. Móda sedemdesiatych rokov... Vojna začiatkom deväťdesiatych rokov sa Padiny nedotkla priamo, nebojovalo sa ani v blízkom okolí, ale postihla ju inflácia a denne sa meniace ceny, obchody také prázdne, ako teraz plné, ale hlavne benzínové pumpy bez kvapky benzínu či nafty... Traktor sa pohol, len ak palivo dodali priekupníci, alebo ak vycestovali do Maďarska. V čase, keď Srbov z Chorvátska presídľovali do Srbska, mali nacionalisti snahu posielať domov všetky národnosti, ktoré žili v Srbsku. Odvtedy koluje medzi tunajšími Slovákmi vtip, že všetky národnosti pôjdu domov, ale Slovákov vraj pošlú do Padiny, lebo tam je veľa polí a tam môžu ostať, bo sú veľmi pracovití...
Už v minulosti tu mali menšiny svoje práva. V Juhoslovanskom kráľovstve kráľ Alexander nariadil srbský štátny jazyk, ale menšiny mali už vtedy povolené školy vo svojej materinskej reči. Za Tita sa niečo zmenilo, ale práva národností boli rešpektované. Len v dvadsiatych rokoch minulého storočia, v období okolo prvej svetovej vojny, boli časy, kedy sa v škole hovorilo Jó napot, lebo územie patrilo k Uhorsku.
Začiatkom 50. rokov chodili do školy prváci s kapseľkou. V tejto plátenej taštičke mali griflík (kriedu), jednu tabuľku v drevenom ráme a o ňu uviazanú špongiu. V druhom polroku dostali písanku a ceruzku. Staré časy v škole pripomínajú tablá... Mená žiakov sú typicky slovenské, ale zvláštnosťou je, že na niektorých sú ženské priezviská bez prípony ová, čiže v mužskom rode. Priezvisko maďarského pôvodu je napísané foneticky: Naď. Tým sa stávajú historickým dokumentom, ktorý približne odzrkadľuje národnostné zloženie obyvateľstva a zachytáva ortografiu (pravopisnú normu) toho ktorého obdobia a miesta. Čo sa týka dnešného stavu jazyka, všade počuť mäkkú slovenčinu, občas okorenenú prevzatým slovom zo srbského jazyka či slovom zdedeným po predkoch, ktoré sa doma v materskej krajine stratilo v kolotoči slangu, prevzatých a cudzích slov.
Každý, kto tu žije, ovláda reč svojich predkov, ale aj reč krajiny, v ktorej sa narodil. Slovanské jazyky sú si, našťastie, tak podobné, že deti v škole nemajú problém s rozdielnou gramatikou. Práva menšín sú zachovávané aj v nápisoch na vývesných tabuliach inštitúcií, obchodov, obcí i miest. Používa sa latinka aj azbuka, Menšiny v krajine majú aj v súčasnosti svoje národnostné školy.
Ústredné oslavy dvojstého výročia založenia Padiny vrcholili 18. až 20. augusta trojdňovým programom. V základnej škole vítal návštevníkov výstav obrovský chlieb a koláč, minulosť reprezentovali dobové fotografie, putovná tematická výstava Tradičná slovenská svadba na Dolnej zemi, výstava dobových hodín, symbolizujúca plynutie času. Výstave náradia a náčinia včelárov, prevažne mužského hobby, doplnená kovačickými insitnými obrazmi so včelárskou tematikou dôstojne konkurovala výstava ručných prác, ktoré sú doménou žien. Výšivky a tkaniny boli pestré, líšili sa motívmi aj technikou podľa tradície jednotlivých dedín či národností.
V galérii DK bola výstava venovaná vode i obrazy súčasných insitných maliarov z Padiny. Bolo už po deviatej večer, a predsa všetky výstavy boli prístupné, akoby bolo pravé poludnie. Dozvedeli sme sa priamo od autora, že svoj obraz pomenoval Zázrak preto, lebo inklinuje k duchovnému pohľadu na svet a verí, že raz aj on bude bývať v nejakom zvláštnom dome... niekde hore... Ďalší autor nám prezradil, že jeden z jeho obrazov má názov Veselý kôň. Tí, ktorí už videli padinskú studňu a počuli, ako v Padine „melú vodu“, vidia na obrázku koč so sudom, ktorý práve naplnili vodou. Chvalabohu, Padina má svoju vodu. Z hlbokej studne vodu ťahali tak, že kôň, ktorý chodil dookola, otáčal kolesom a tak ťahal vodu. Voda tiekla žľabom až k vozom, na ktorých boli sudy a každý dom si do svojej cisterny v záhrade doviezol raz za čas 5-6 sudov vody. Tak to fungovalo ešte aj v roku 1972. Dnes už studňa neplní svoje poslanie, ale jej drevená konštrukcia a jej súčasti patria k miestnym pamiatkam.
Aké by to boli oslavy, keby sa nesúťažilo. Športové podujatie - stolnotenisový turnaj vystriedala súťaž v streľbe na asfaltové terče. Po dva večery Padinčania trávili v dome kultúry Michala Babinku, miestneho básnika, kde sa vystriedali dva ochotnícke divadelné súbory zo Slovenska. Predstavenie Jozef Mak, trpký a krehký príbeh človeka - jedného z miliónov, od Jozefa Cígera Hronského v podaní Divadelného súboru Hviezdoslav zo Spišskej Novej Vsi vystriedala komédia O. Dubovského v podaní Divadelného súboru Matičiar z Podzámčoku. V hre Na manželskom fronte sa štrajkuje herci vydarene zrekonštruovali typické voľakedajšie pomery na dedine, začiatky mechanizácie, ale aj feminizmu. Keď pani radná vyliezla na stoličku, aby zdôraznila svoje slová a so zdvihnutou rukou odrecitovala s pátosom, za čo ženy bojujú, vrchné sukne povolili práve vo chvíli, keď sa zohla pre pohár piva s ricínovým olejom. Preplnená sála burácala smiechom. Divadelným predstavením večer nekončil. Dolinou sa skoro do ranných hodín ozýval koncert rokových skupín.
Slávnostné nedeľné bohoslužby v obnovenom chráme Božom celebroval ThMgr. Ján Cicka, ktorý študoval v Bratislave. Pred i počas obradu prevládal v chráme spev. Spieval každý. Kostol, biely a plný svetla, bol zaplnený skoro do posledného miestečka. Podľa miestneho zvyku sedia muži zvlášť a ženy zvlášť. Keďže oslavy dvestoročnice mesta pripadli na kajúcnu nedeľu, kostol, ale i ľudia v ňom, boli zaodetí prevažne do čierneho. Kajúcna nedeľa je spomienkou na zničenie chrámu v Jeruzaleme v roku 70 n. l. V kázni odznelo, že by sme si túto udalosť nemali pripomenúť len navonok, ale mali by sme rozmýšľať aj nad tým, čo ďalej... Spev harmonizoval všetkých, ktorí pred zaujatím miesta v laviciach pri vstupe do chrámu zašepkali svoju modlitbu obrátení k stene. V kázni kňaz v mene všetkých ďakoval Bohu aj za to, že „si nás zachoval vo viere svojich predkov a úcte k svojmu rodu, za deti, za úrodu, za to, že máme Tvoje slovo v svojej reči...“ Po prosbách odzneli ohlášky a oznamy o pripravovaných podujatiach. Spomedzi nich treba spomenúť 50. výročie založenia Spolku žien, ktorý je dodnes aktívny. Po bohoslužbách prvá vyšla v sprievode družičiek budúca mladá nevesta. Ešte nedávno vraj chodievali na ohlášky v „geceliach“ (kroji) s venčekom na hlave. Dnes sa len budúci ženích líšil od ostatných mládencov pierkom na klope saka. Ale dievčatá v súčasných „geceliach“ ste si mohli „vymaľúvať“ fotoaparátom v parku pri studni pred kostolom, i na večernom programe. Keď sme pozerali rodinné fotografie susedy Andiky, ktorej vnučka má doma gecele - biele vyšívané s modrou výšivkou, čierne s fialovou, tyrkysové s tmavomodrou, biele s ružovou i biele kombinované modrou aj fialovou, tetuška si povzdychla, že tie dnešné mladé dievčence už „gecele“ nosia málo, radšej chodia polunahé. Ale v deň osláv ste mohli stretnúť starých aj mladých v kroji, alebo v tričkách s nápisom Padina, 200 rokov,1806 - 2006.
Popoludní sa padinskými uličkami pohol symbolický alegorický sprievod, ktorý svoje putovanie zakončil v športovo-rekreačnom stredisku Dolina. Ovce a kozy hnali pred sebou dobovo oblečení domáci, ženy s deťmi a batohmi kráčali pešo alebo sa viezli na kočoch. Konské záprahy s povozmi pripomínali atmosféru okamihu, keď sem prišli prví osadníci. „Richtár“ symbolicky ukázal, kde sa ktorá rodina usadí, ktoré zeme dostane, a tak sa začal slávnostný kultúrno-umelecký program. Preplnené hľadisko stíchlo pri dojemných slovách piesne Keď sa Slovák od mamičky odberal... Po príhovoroch a zdraviciach vystúpili folklórne súbory z Kovačice, Debeljače, Uzdinu, Crepaje, Samoša, Padiny a hosťujúce súbory zo Slovenska - z Tekova a Podzámčoka. Prehliadku národnostných folklórnych súborov menšín žijúcich v Srbsku a hostí z materskej krajiny ukončila ľudová veselica. Tancovali spolu starí, mladí... Slovenské piesne ich spájali v tanci radosti a boli dôkazom toho, čo odznelo v jednom z príhovorov: zostaneme tu, lebo poznáme svoje korene a je nás mnoho...