Nová monografia Anny Kováčovej ● O Slovákoch v Budapešti
Je to viac ako potešiteľné, ba až sviatočné: z pera slovakistky slovenskej národnosti a maďarskej štátnej príslušníčky vyšla pramenná práca o Slovákoch v centre Uhorského kráľovstva po rakúsko-uhorskom vyrovnaní.
Autorka: Anna Kováčová. Názov diela v origináli: A szlovákok élete és kultúrája Budapesten a dualizmus korában (1867-1918), v slovenskom preklade: Život a kultúra Slovákov v Budapešti v období dualizmu (1867-1918). Vydavateľ: Katolícka univerzita Petra Pázmaňa, Filozofická fakulta, Ústav slavistiky - strednej Európy, Výskumná skupina západoslovanských kultúr, Pilíšska Čaba - Ostrihom, 2006. Študijná edícia Pons strigoniensis, zväzok 6.
Dvojjazyčný knižný variant práce je záverečným výstupom doktorandského štúdia Anny Kováčovej na štátnej Univerzite Loránda Eötvösa pod vedením prof. Anny Divičanovej a doc. Csabu Gy. Kissa. V jednom knižnom bloku publikovaný pôvodný maďarský a preložený slovenský text práce je zhodne členený a významovo totožný. Slovenský preklad vyhotovili pilíščabianski slovakisti Ivan Halász a Peter Káša. Preklad tohto diela sám osebe má svoje špecifikum, keďže v menšinovom slovenskom jazyku sa pomenúvajú rozličné reálie v početnejšom a či väčšinovom prostredí nemeckom, neskôr takmer výlučne v maďarskom. Odzrkadľuje sa to na použitom názvosloví aj terminológii.
Názov knižného vydania práce najmä svojou prvou časťou „Život a kultúra Slovákov v Budapešti...“ navodzuje širokú tematickú škálu skúmanej a spracovanej témy. Pravda, konfrontácia názvu s vlastným obsahom práce zužuje tému na duchovnú oblasť kultúry, ktorou je jazyková a spoločenská komunikácia. Jej rámec tvorí slovenský spolkový a spoločenský život v rodiacej sa modernej meštianskej metropole Uhorského kráľovstva v čase, keď si ešte zachovala pomerne výrazné multietnické a multikultúrne znaky. Tento aspekt duchovnej kultúry Slovákov (presídlených a či dočasne pobývajúcich v hlavnom meste Budapešti) zaujíma autorku skôr empiricky ako teoreticky. Sústreďuje sa predovšetkým na skúmanie jeho javovej stránky, ako sú zachytené a zaznamenané v rozličných dokumentoch, ktoré sa nachádzajú v budapeštianskych archívoch a knižniciach. Na ich podklade sa autorka pokúsila, dodajme, vcelku úspešne a presvedčivo, zrekonštruovať obraz spolkového a spoločenského života Slovákov v Budapešti. Takýto typ diela nemohol vzniknúť bez úmornej heuristickej práce, bez systematického archívneho prieskumu. Treba podotknúť, že táto neviditeľná prípravná etapa práce je veľmi záslužná. Koniec koncov nebolo ani naporúdzi inej možnosti, ako vlastný text nasýtiť takým množstvom pramenného materiálu, informácií a odkazov na pôvod prameňov. V tom aj spočíva základný prínos práce. Čo v danej oblasti kultúrnej minulosti Slovákov v Budapešti (predtým Pešť-Budíne) zahladil čas, to sa odhalilo, čo sa dalo tušiť, to sa podoprelo faktami, a čo sa nepoznalo a nevedelo, to sa vynieslo na svetlo sveta.
Z povahy a vymedzenia témy aj jednotlivých úsekov vyplýva metodologický postup pri skúmaní. Pri otázkach jazykových, etnických, demografických a konfesionálnych autorka uplatnila skôr sociologický, resp sociolingvistický prístup. Veľmi často operuje s dostupnými štatistikami. Hodnovernosť jej záverov potom plne závisí od spoľahlivosti použitých prameňov štatistických údajov, ktoré treba vedieť čítať. Vzťahuje sa to predovšetkým na úvodné kapitoly o jazykovom rozvrstvení a etnickom rozložení obyvateľstva Budapešti, ktoré organicky vymedzujú zúžený priestor „slovenského ostrova“ so svojím spolkovým a spoločenským životom. Jadro práce sa v prevažnej časti opiera výlučne o autorkin vlastný výskum najmä v budapeštianskych archívoch a knižniciach, ale aj inde, v národných archívoch v Prahe a na Slovensku (Literárny archív Matice slovenskej v Martine). Preskúmaný, preštudovaný materiál je chronologicky prehľadne usporiadaný a podaný so zmyslom pre naráciu v dvoch hlavných kapitolách (Spolkový a spoločenský život budapeštianskych Slovákov; Slovenské spolky v Budapešti) a 23 podkapitolách. Naratívny charakter textu, o ktorý sa akiste zaslúžil aj redaktor pôvodnej maďarskej verzie Andor Mészáros, umocňuje variabilná kompozícia jednotlivých podkapitol. Referujúci štýl spravidla vhodne narúšajú krátke medailóny o vyznačených osobnostiach slovenského kultúrneho a spoločenského živote v hlavnom meste Uhorského kráľovstva (napr. Bachát, Bobula, Czambel, Hodža). Takýto postup zaiste uľahčí cestu starostlivo zozbieraných poznatkov a informácií k potenciálnemu príjemcovi.
Slovenský variant knižného textu je poznačený súčasným stavom a praxou slovenskej terminológie uplatňovanej v prekladoch pri pomenúvaní maďarských (uhorských) reálií. Prax je všeobecne rozkolísaná, chýba v nej systém, tendencia smerujúca ku kanonizácii, ustálenosti. Prejavuje sa to aj v slovenskom variante textu. Prirodzene, výčitka nepatrí iba alebo predovšetkým nie autorke publikácie, ani jej maďarskému redaktorovi. Ak sa však stotožňujeme s názorom, že slovenské etnikum a Slováci spoluvytvárali komplex uhorskej (maďarskej) reality a kultúry, potom je žiaduce vhodne uplatňovať slovenské názvoslovie a pomenovania. Skúsenosti z iných oblastí slovenskej etnickej kultúry v Maďarsku (Uhorsku) naznačujú, že slovenské názvy a pomenovania poväčšine jestvovali, ibaže sa vytratili zo slovnej zásoby, lebo mali nárečový charakter. V prácach s historickými témami ich hodno znova objaviť. V prítomnej monografii znamená nesporné nóvum, že hovoriace názvy (napríklad ulíc: Drožkárska ulica - Bérkocsis utca) sú uvádzané aj v slovenskom preklade, prípadne v slovenskom prepise.
Maďarský aj slovenský text videlo veľa očí, vrátane pisateľa týchto riadkov. Napriek tomu sa stalo, že podľa textu knihy (zhodne v obidvoch variantoch) v Budapešti tečie Dunaj opačne. Podľa textu je totiž Pešť na pravom brehu Dunaja a oproti (teda na ľavom) brehu Dunaja je Budín. V Budapešti, ako aj v živote tunajších Slovákov sa všeličo podstatne zmenilo, ale Dunaj zatiaľ netečie opačne. Takéto nezámerné chyby krásy v knihe treba prijať žoviálne, keďže nič nemenia na podstate a zmysle veci. Hoci monografia Anny Kováčovej nie je ani bez ďalších menších chýb a nie je ani vyčerpávajúca, nesporne obohacuje poznanie a obraz života Slovákov v Budapešti. Nateraz je to najzávažnejšia publikovaná práca na danú tému. Ale komplexnejší, ucelenejší pohľad na problematiku si nesporne vyžiada výskum a spracovanie aj z ďalších aspektov, napríklad z národopisného hľadiska, k čomu okrem iného patrí aj tradičná gastronómia a kulinárstvo. Nebude predsa náhoda, že podnikavý Pešťan Ján Babilon predbehol Teréziu Vansovú a práve v Pešti vydal prvú slovenskú kuchársku knihu aj so sprievodnými návodmi, povedzme, ako používať príbory, pričom publikáciu adresoval najmä slovenským prišelcom v hlavnom meste Uhorska.
Štúdia Anny Kováčovej vznikla mimo slovakistického pracoviska Ústavu slavistiky FF KUPP v Pilíšskej Čabe. István Käfer, riaditeľ Výskumnej skupiny západoslovanskej kultúry a redaktor edície Pons Strigoniensis, správne rozhodol, keď si osvojil myšlienku vydať prácu v knižnej podobe. Publikácia nateraz môže plniť aj funkciu učebnej pomôcky pre maďarských aj slovenských poslucháčov a študentov slovakistiky.