Nevzniklo odrazu a samo od seba. Už predtým slovenské divadlá v Nadlaku a v Slovenskom Komlóši uvádzali predstavenia, ktorých sa pravdepodobne zúčastňovali aj Pitvarošania. V Nadlaku sa o rozvoj divadla zaslúžil najmä Jozef Gregor Tajovský, ktorý tu pôsobil ako bankový úradník v rokoch 1904 - 1910.
Priekopníkom slovenského divadla v Komlóši bol tamojší národovec Ondrej Beňo. V Pitvaroši už predtým pôsobil slovenský spevokol. Založil ho banskobystrický rodák, učiteľ Pavol Veselský. Prvýkrát sa predstavil roku 1907 pri slávnostnom otvorení roľnícko-robotníckeho spolku. Okrem ľubozvučných ľudových piesní predniesol štvorhlasne i hymnické piesne Hojže, bože a Kto za pravdu horí.
O rok neskoršie Pavol Veselský založil divadelný krúžok. Prvou hrou, s ktorou sa predstavili pitvarošskému obecenstvu, bol Škriatok od Ferka Urbánka. Roku 1909 predviedli hru Sľuby. Do vypuknutia prvej svetovej vojny zahrali ešte divadelné hry Starý zaľúbenec, Kopýtko, Kamenný chodníček, Zaživa v nebi a Strašidlo.
Počas prvej svetovej vojny nastala i tu stagnácia. Až roku 1919 divadelná činnosť opäť ožil. Mládež pod vedením horlivého národného buditeľa Pavla Veselského sa predstavila s divadelnou hrou Sirota, ktorá mala mimoriadny úspech.
No len čo moc v štáte prevzala horthyovská šovinistická vláda, slovenské divadlo v Pitvaroši takmer úplne zaniklo. Je až ťažko pochopiteľné, že v susednom Slovenskom Komlóši v divadelnej činnosti pokračovali v tých najtemnejších rokoch maďarizácie, aj keď tiež museli prekonávať rôzne prekážky. V publikácii „Slovenské ochotnícke divadlo v Tótkomlóši“ (Matica slovenská 1982, str. 33) od Ondreja Kulíka sa o tom píše:
„Prakticky pri každom divadelnom predstavení bolo treba zvádzať boje o jeho povolenie, uchyľovať sa pod pláštik povolených, či nepovolených, či aspoň tolerovaných spolkov a podobne.“
U nás na Pitvaroši sme mali v tomto ohľade omnoho ťažšiu situáciu. Ako príklad uvediem predstavenie náboženskej hry Sľub Jefteho roku 1930, ktorú nacvičoval evanjelický kaplán Benjamín Kiss za spolupráce môjho otca Štefana Hudáka. Aj keď sme mali potrebné povolenie, počas predstavenia vtrhli na javisko žandári a účinkujúcich spolu s obecenstvom vyhnali zo sály. Bol to veľmi drastický zásah. Neskoršie nacvičili u nás maďarskí učitelia tú istú hru v maďarčine, a všetko bolo v poriadku.
Roku 1941 sme sa opäť pokúsili o slovenské divadlo, išlo o hru Škriatok. Nacvičoval ju opäť môj otec s Jurajom Rohoškom.
Už sme mali úlohy nacvičené, no povolenie od vrchnosti ani po niekoľkých urgenciách neprišlo, a tak sme sa toho vzdali. Bolo to v čase, keď na odstúpenom území usporadúvali festivaly slovenských divadiel. Aj v susednom Komlóši hrali už slovenské divadelné hry takmer nehatene. Ešteže nám nebránili v ich návšteve. A chodilo nás tam hodne!
Po roku 1944 ožila na Pitvaroši divadelná činnosť naplno. Najprv školská mládež predviedla divadelnú hru Soľ nad zlato, no ani dospelá mládež nezaháľala. Pod vedením Žofie Dováľovej nacvičili divadelnú hru Hôrni chlapci, ktorá mala mimoriadny ohlas. Obecenstvo počas hry miestami až burácalo. Len v samom Pitvaroši ju zahrali pred vypredaným hľadiskom desať ráz. No hrali ju i v okolitých obciach. 6. júna 1945 sa s ňou predstavili v Slovenskom Komlóši.
V prvý vianočný deň roku 1945 pitvarošská mládež predviedla divadelnú hru Víťazstvo Mesiáša a v druhý deň vianočný hosťoval v Pitvaroši komlóšsky divadelný súbor s hrou Hrob lásky. Na Nový rok 1946 predviedla mládež veselohru Ferdo Šipon.
6. októbra 1946 si Komlóšania pripomínali 200. výročie založenia svojej obce. V rámci uvedených osláv v dňoch 3. a 4. októbra prebiehali tu i divadelná súťaž, na ktorej sa zúčastnilo 14 slovenských ochotníckych krúžkov, organizovaných Antifašistickým zväzom Slovanov v Maďarsku. Pitvarošania vystúpili s hrou Agenti od Dafčíka v réžii Františka Príbelského. Mimoriadny úspech získala na týchto slávnostiach naša mládež s Pitvarošskou svadbou, ktorú režijne pripravil Štefan Zaťko. Čoskoro nato nacvičili pitvarošskí ochotníci divadelnú hru Dobrá povesť, čo sa dá pojesť od Jána Fedora a pre deti pásmo Hry detí a mládeže. Na Vianoce 26. decembra 1946 Žofia Dováľová nacvičila hru Strýko.
Potom akoby sa bolo na Pitvaroši s divadelnými hrami vrece roztrhlo. Už v januári 1947 školská mládež pod vedením zapáleného kultúrneho pracovníka Štefan Zaťku uviedla divadelnú hru Ruženka. Hneď na to pitvarošský učiteľ Ján Kriška napísal a nacvičil divadelnú hru Zo školských lavíc do života, piesne zložili Juraj Kováč a Ján Hrivnák. Najväčší úspech získalo tango s dusíkovským nádychom „Ľúb ma len“. Po nej nasledovala divadelná hra Prevrat, ktorú napísal a nacvičil Štefan Zaťko. Akousi paródiou na divadelnú hru „Hôrni chlapci“ mala byť divadelná hra Dolní chlapci, ktorú zložili a zahrali študenti spolu s roľníckou mládežou. Na dôvažok ešte Štefan Zaťko nacvičil divadelnú hru Rozmarín od Ferka Urbánka.
Pre pitvarošskú mládež bolo divadlo školou dospelosti. Čo jej odoprela odnárodňovacia škola, to sa jej snažilo nahradiť slovenské divadlo. Jeho prostredníctvom sa zdokonaľovala v materinskom jazyku a utvrdzovala sa v národnom povedomí.