V Pôtri, ktorý bol v minulosti prevažne evanjelický, na Štedrý deň, ktorý starší nazývali „Dohviezdny deň“, sa obed nepripravoval, dodržiaval sa celodenný pôst. Bezmäsité jedlá, obvykle pečivo sa mohlo konzumovať cez deň, ale len v dome.
Predzvesťou vianočných sviatkov v Pôtri (Novohrad) boli zvyky na Mikuláša, kedy skupina mládencov chodila po jednotlivých domoch, kde mali malé deti. Mládenci predstavovali postavy Mikuláša a čertov. Mikuláš rozdával deťom darčeky, ktoré im rodičia detí predtým odovzdali.
Potom zas v predvečer Lucie gazda alebo gazdiná dali dobytku cesnak s chlebom a urobili kríže na dverách maštale. Cesnak mal chrániť dobytok pred strigami. Menší chlapci chodili s ocieľkou. Ako oceľ im poslúžil železný predmet, napríklad podkova alebo pilník. Pri ocieľkovaní chlapec vbehol do izby, klepal železom o železo a odriekal naučený vinš. Okrem iných dodnes sa zachoval tento:
„Na deň Lucie hneď z rána
k vám sa mi brána otvára.
Rovno z mojej posteli,
nesiem vám za voz oceli.
Žeby sa vám hrnce, misky nehubili,
reťaze netrhali a bautičky nelámali.
Dobré ráno vinšujem“.
Koledári po tomto vinši dostali po grajciari alebo po niektorom z dopestovaného ovocia.
Na Luciu začínali magické praktiky, v ktorých sa pokračovalo až do Vianoc. K najznámejším patrilo veštenie pre vydajachtivé dievčatá pomocou jablka. Spoznávaniu čarodejníc na krížnych cestách slúžil od Lucie po Štedrý večer každý deň vyrábaný luciin stolček. Na takto zhotovený stolček si dotyčný mal na Štedrý večer sadnúť, urobiť okolo seba kruh mladým šípovým prútom, ktorý mal trojklanný výhonok a odloženými trieskami zakúriť v peci. A komu sa to neporadilo alebo stratil triesky, tak s ním vraj robili strigy všeličo. Alebo si sadol na krížnych cestách na stolček, okolo seba mal šíp a tam mohol vidieť strigy, čo sa o polnoci zišli a vyčíňali bez toho, aby mu za kruhom mohli ublížiť. Na Štedrý deň chodili včas ráno pastieri po domoch koledovať. V Pôtri to bol pastier svíň kondáš, kraviar a pastier oviec juhás. Každý z pastierov mal jedno vrece na obilie, druhé menšie vrece na strukoviny, cez plece kapseľku na chlieb, ktorý volali cipovka a fľašu na pálenku. Takto chodili po všetkých gazdoch, dovoľovala im to aj zmluva s obcou. Kondáš, ktorým bol do založenia družstva Pavel Hudec - Čipaľo, mal pri vinšovaní nového roka so sebou brezové prúty, ktoré odovzdal gazdovi na zhotovenie metly alebo biča. Gazdiná potom s brezovými prútmi vyšibala po nohách pastiera a ten vyskakovaním predstieral šikovnosť. Bolo to na znak toho, aby boli zvieratá celý rok zdravé a pohyblivé. Na druhý deň gazda zvieratá niekoľkokrát prútom šibol, aby boli v novom roku rezké.
V Pôtri, ktorý bol v minulosti prevažne evanjelický, na Štedrý deň, ktorý starší nazývali „Dohviezdny deň“, sa obed nepripravoval, dodržiaval sa celodenný pôst. Bezmäsité jedlá, obvykle pečivo sa mohlo konzumovať cez deň, ale len v dome. Podľa jednej povery, ten kto jedol v priebehu dňa niečo s makom, mal mať veľa bĺch. Platil tu príkaz pozametať smeti ešte pred zotmením, aby sa nevynieslo šťastie z domu. Keď vynieslo smeti z domu dievča, malo si stať vonku na metlu a počúvať, odkiaľ brechá pes. Z tej strany dediny malo potom dostať muža. V tejto roľníckej evanjelickej dedine ani na jednom štedrovečernom stole nechýbali oblátky, ktoré v rámci kantácie podľa cirkevného vokátora piekla učiteľova manželka a roznášal ich sám kantor - učiteľ alebo jeho žiaci. Kantorova rodina za roznesené oblátky dostávala roľnícke produkty a deti ovocie a sladkosti. Na štedrovečernom stole bol ďalej cesnak, med, orechy, jablká, sušené slivky, hrušky a hrozno. K tradičným jedlám patrila kapustnica s klobásou z prvej zabíjačky, ktorá v dedine začínala na Ondreja. Ďalej to boli makové opekance a biele vianočné koláče. Celá rodina sviatočne vyobliekaná sa pred večerou vybrala na štedrovečerné bohoslužby a až po návrate z nich si všetci slávnostne zasadli za pekne upravený a vyzdobený stôl. K atmosfére štedrého večera patril spev chudobnejších detí a mládeže pod oknami gazdov, ktorí spevákov odmenili ovocím a koláčmi. Silvester a Nový rok sa v Pôtri nepokladali za také sviatky ako Kračún. Na Nový rok prišli ako prví vinšovať opäť pastieri. Vinšovali gazdom dobrú úrodu a plodnosť dobytka. Deti, ktoré chodili koledovať, sa naučili viaceré krátke vinše, ako napríklad:
Ja som malý žiačik, alebo A ja malý polazujem,
spievam ako vtáčik, celú noc sa dosikujem,
peniažťok mi dajte, dobre by ste urobili,
zdraví zostávajte. keby ste ma obsušili.
Najpopulárnejší novoročný vinš pastierov, ktorí vinšovali mladým gazdom, bol:
Vinšujem vám šťastlivý nový rok,
aby vám vypadol z peci bok,
a z gajdora rúra, aby vám
do roka zostala gazdina hrubá.
Po Novom roku, najmä po sviatku Troch kráľov, až do fašiangov, keď bolo v roľníckych rodinách najmenej fyzickej práce, konali sa významné rodinné a spoločenské podujatia - zakáľačky, svadby, priadky. Ženy rozložili svoje krosná, na ktorých tkali súkno a plátno až do začiatku veľkonočných sviatkov a muži začali opravovať a zhotovovať poľnohospodárske náradie a náčinie. Roľník mal počas celého roka najmenej fyzickej práce v druhej polovici zimy, preto sa v tom čase aj v Pôtri konali významné rodinné a spoločenské podujatia, najmä svadby a zakáľačky. Pre mládež vhodnou príležitosťou na zábavu boli priadky. Fašiangové obdobie, ktorého obrady a zvyky pochádzajú práve z roľníckeho prostredia, patrilo medzi najveselšie v roku. Vyvrcholením fašiangov bola trojdňová zábava, ktorá sa najčastejšie konala v dome u Pilíškovcov a Šimákovcov. V prvý deň mládenci s ražňami, tanistrou a košíkmi ponavštevovali rad - radom domy a takto si zabezpečili zásoby na celé tri dni. Dostali slaninu, klobásu, vajcia, sušené ovocie a iné dobroty. Mladší chlapci zase pri pochôdzke si tiež prišli na svoje. Tí najčastejšie v minulosti vinšovali takto:
Fašange, fašange, fašangovje časi,
Eňi seďja, druhí pijú, za stolom klbási,
A mi chlapci ňeboráci ňímame čo zjesťi,
Iba kúsok kapusťički, aj to bez masťički.
Fašiangová zábava začínala v nedeľu a trvala do utorka. Mládež i dospelých zabávali po celý čas pôtorskí gajdoši, ktorými na začiatku minulého storočia boli bača Ondrej Faklen a kondáš Michal Vandrovník. Fašiangovú zábavu obyčajne začínali v rezkom rytme pesničkou, ktorú aj sami spievali:
Stará Bora aj Kičiňa,
nadovšetko haramija.
Čičouka, borouka,
zapražená poliouka...
...a mládež tancovala ozlomkrky vtedajší módny tanec, ktorým bol verbunk a jednokročka v podobe čardášu. - Ej bolo to veselo, tancovali sme tri dni v jednom kuse, a to aj bosé, - zaspomínala si na fašiangy roku 1983 vtedy najstaršia 88-ročná obyvateľka Pôtra Anna Vaškorová, ktorá sa vydávala práve na fašiangy v roku 1911 ako pätnásťročná.