Hnedočervený august Dolnej zeme ● Biely kostol evanjelia
Je hnedočervený čas, teplá zem prahne po vlahe a kvety osviežujú vzduch žltým peľom, farbou a drobným tieňom. Slivky si nalievajú brušká sladom a hrozno ticho zrie. Je večer a Dolná zem má svoje tiché kontúry, vzduchom letia bociany, ukladajú sa do veľkých hniezd na stĺpoch. Iba jeden stojí a hľadí kamsi do nebies a čaká svoje druhé srdce, kým doletí domov.
„Mám nádej na Tvoju spásu, Hospodine, a splním Tvoje príkazy.“ Žalm 119, 166
Slnko páli a presvecuje každý kút, vyháňa spod zeme staré vône a azda zabudnuté tvary. Nohy starkých sa motkajú po obrúsených dlaždiciach a mačky sa hrdo vystierajú na priedomí. Vravia si: „To je môj dom!“ Sú sýte, lesklé, spokojné a milované.
Iba žabí rod sa stiahol k prameňom o čosi hlbšie, kým nepominie tá páľava. Kráčam po tých starých hrbolcoch pamätí a ponáhľam sa v čase, aby som uzrela, čo uzrieť mám. Tak vidím. A vari i pamätám - tie žlté unavené a odchádzajúce domy, tie sfarbené taniere, veselé, s kvetmi, tie rána ako zázrak. A všetky večere, ktoré uplynuli storočiami.
Na cintoríne je tradičný pokoj, lístie má už augustový tón, ticho sa poberá k zemi, šuští po hrboľatých kameňoch, hroby predkov v záplave burín, tráv a krovia sa strácajú. Akoby zdiveli dni a otupeli zmysly, keď dovolíme, aby zanikali posledné pamäte, poukazujúce na hrdosť, vieru, lásku a túžbu. Na všetko mocnejšie ako je smrť, strach, útlak.
V kaplnke čierne súkno, pripravené pre mŕtvych, oltár osvietený elektrickým svetlom, staré lavice a stromy, ktoré objímajú ten výkričník pre mŕtvych, či živých?
Ohrada hrobov z tepaného železa pôsobí starosvetsky, historicky. Povedľa rodinná moderná biela hrobka, akoby chcela prevýšiť tôňu železa a aleju stromov. V tráve sa skrývajú drevené náhrobky a my spokojne a zmierene zatvárame symbolickú bránku cintorína a prehupneme sa opäť do živých uličiek.
Ale v pamäti stále tá chodba kameňov, železa a živých listov, tá symbolická chodba smútkov, odchodov a úcty, tá zelená starodedinská chodba cintorína.
Už nemožno počuť čas, hviezdy všetko zastreli, ale v ľuďoch ostala mäkkosť pohľadu, zvláštny pokoj a zvláštna sýtosť a vyrovnanosť so žitím. Sú iní. Kypí z nich nádej, hoci možno dávno zabudli na jej príčinu. V nedeľu v chráme zopár z nich stráži Boží deň, farár káže a vraví pravdivo. Spievame pieseň Tebe a všade sa vznáša ten silný duch evanjelia. Nemožno ho pokoriť, stiahnuť k zemi a privlastniť. Možno sa ho dotýkať, vstrebávať a nechať si premieňať dušu na formu človeka, ktorému si Ty odpustil. Vchádzame dnu, do bieleho kostola evanjelia, trochu rozpačití, dojatí, možno i neistí, ako cudzinci, ideme do sveta, v ktorom bývali a žili naši Slováci. A my, my sme už len hostia. Nádherná bieloba ožaruje mohutné klenby kostola, sú také pevné, mocné, ohromujúce ako jedno veľké srdce, v ktorom žiješ Ty. Naľavo si sadajú muži, napravo ženy, podľa starého zvyku..... Zľava zlatožltý organ, je akoby nový, číry. Celý kostol pôsobí tak zvláštne, sviežo, akoby ho konzervoval dych modlitieb veriacich, akoby si ho držal v čerstvosti Ty Bože.
A vonku domce, nové, staršie, opravované. Staré slovenské žlté domy s verandami a typickým tvarom pomaly vyschýnajú, chátrajú a miznú. Napriek tomu ostávajú zakreslené v pamäti ulíc, ktoré sú nateraz lemované stromami plnými pukajúcich sliviek.
Hrozno je plné, voňavé, sladké, sýte, vždy visí pred verandou, ťahá sa za slnkom, a ešte ruža, najprv len sladký červený púčok nesmelo vypúšťa v tôni vôňu, no pod páľavou slnka sa naplno rozvonia, až sa nemožno druhý raz nadýchnuť, od zeme vystupuje vlhkosť po daždi a v tejto zvláštnej aróme sa rodí kód domova, rodiny...
Ale stromom aj tak každý rok pribúda vráska, poznačenie. Ich korene sa už neponáhľajú, veď všetko je tak jasné!
Zem, šíra, rovinatá zem, čierna zem, úrodná, sýta, rozsiahla, uzavretá vo svojom bytí. A kdesi človek. Živý, pulzujúci, nádherný, sfarbený od vlastných bojov, výziev a zápasov. Šediny. Mláďatá, smiech, bucľaté tielka, ostré hlásky a sýtosť, sýtosť života. Hrboľaté stromy tu strihajú presne a neúnavne, kmeň hrubne do tučnej hrče, ale potom opäť vyháňa svoje konáriky, sú ako stĺpiky, odmeriavajú kroky od domu k domu, prepletáme sa uličkami k ďalšiemu domu, kde sa pristavíme... Vôňa dyní, marhuľového lekváru, spoločné slová, otváranie sŕdc, súkromia, stará výšivka na stole - pohodená, akoby čakala na ruku ženy, ktorá by ju pohladila a vystrela na slnku.
Vlak sa ponáhľa, aj my, všetko sa divne zrýchľuje, ani nestačíme prežiť atmosféru. Termíny, vklady, účty, rýchlo, rýchlejšie, ešte rýchlejšie. Nezastav sa, bež, nerozmýšľaj, nesnívaj, neži!
Iba Dunaj má svoj rytmus, prevaľuje sa ako dobre stavaný päťdesiatnik, istý si silou, skúsenosťou a nažitou múdrosťou. Už dávno mnohé vie, preto sa i rozzúri, rozzelená, keď sa upokojí, zmodrie do jasu, temer nevinného. A láka slnečnú energiu, aby mu prehriala bruško vĺn.
Korene.
Utekáme, pretekáme sa, vbíjame sa do dní a oni do nás, surovieme a sme i bezradní, keď čas má iba zopár hodín. Pre nádych.
Je ráno. Čosi po piatej vznešený bocian si kráča záhradou. Pokojne kráča po tráve, pomedzi stromy - slivky, orech a mladučkú marhuľu. Vyťahuje žabky a všeličo, čo mu zachutí. Dýcha ten orosený opar augustového leta a potom prekĺzne k susedom a nehlučne vzlietne k výšinám.
Príde opäť, porozhliadne sa, nachádza všetko po starom, chodí už druhý rok, vo svoj vlastný čas nazerá do ľudských príbytkov.
Ráno sa modlím, je to zvláštne, Ty si vedel, milovaný, že sa raz budem i ja modliť - tam na Dolnej zemi.
Ticho kvitne, priam vyviera zo zeme, obklopuje dušu a uspáva letným dychom pokoja. Tak kráčame, po tej ceste, znova a znova, neisté ciele, neisté konce, modlíme sa, aby si bol pri nás. Si pri nás.
Dolná zem má hnedočervené ruky. Ohorené od roboty, slnka, nádeje, stáročného rytmu.
Voda je plná sily, má množstvo ozdravujúcich šípov, vnárajú sa do tela, rozohrievajú, rozihrávajú žily, tóny, energiu.
Nesníva sa mi, už dávno nie, iba padám do noci, keď polnoc dávno zatvára oči, keď hviezdy iba žiaria a pridávajú divý elegantný lesk žitiu. A vzduch je horúci, pomaly chladne, pomaly chladne aj moje videnie ostrých hrán, šípov a reťazí.
Je noc, pozhasínané. Iste aj iní bdejú, pracujú, plačú, modlia sa, zúfajú, sú šťastní, vchádzajú do svitania. Pomaly bledne daná hviezda, opäť sa nám vzdiali, keď nebesá ju prikryjú. A ráno slnko nemilosrdne odhalí všetko, starostlivo zakryté.
Je august, môj mesiac, môj mesiac. Milujem august. Je zrelý, ospalý, vyrovnaný. Už vie, akú úrodu nesie človeku. To, čo Ty sám si požehnal.
Augustové rána sú tak trochu rozmazané, majú biele ponožky, teplejší sveter a rozmarnú náladu.
Hlboko pod kožou mám to biele svetlo dolnozemského chrámu. Tá bieloba, ten jas, ten svit, hnedé - čakajúce lavice. August zrie ako naše žitie. Ako každé žitie. A my iba dúfame, že ešte je čas vykonať všetko, čo si nám zveril, Pane, a na čo naše biedne hlavy a telá a duše - stačia.
Vklinené dni, vklinené časy. Búrky, nepokoj, hrozby, výzbroje. Ľudia umierajú od nenávisti, rozkoreneného zla, ideológie, falše, odporu - deliť sa s kýmsi o časť zeme, domov, dielo. Akoby Zem ešte neprijala všetkých mŕtvych, ktorí sú na zozname generála nenávisti: rasy, národa, menšiny... Zem akoby ešte neprijala všetok hnev, oheň, plač, nekonečné zhorené životy, stratené duše, všetku neutíchajúcu nenávisť v srdci človeka. Máme dosť síl povedať v Tvojom mene: dosť? Pre ich záchranu a ich spásu v Tebe? Pre Božie kráľovstvo? A koľké pozemské kráľovstvá nás ešte budú strašiť, kým povieme dosť! Divé, skrútené, rozpálené, rozpadajúce sa, pred výbuchom. Kráľovstvá zeme a človeka...
Musíš pocítiť tú krv života, musíš ju dostať do žíl, musíš sa s ňou stotožniť, inak nepochopíš nič - iba ostaneš, ako mnohokrát predtým, visieť vo vzduchoprázdne, so svojimi miniatúrnymi náhlymi bleskami čiastkového uchopenia reality bez vedomia, že Božie dejiny sú tvorené inak, ako to chceme. Inak, ako to ľudia dokážu vnímať, reflektovať, recenzovať, strihať a robiť korektúry. Nemožno hľadieť do nebies s istou prílohou v duši, ktorá dodáva súvislostiam komentár značne primitívny, skrátený, značne subjektívny a väčšinou úplne zbytočný... Treba písať, isteže, ale s vedomím, že niť dychu modlitieb nás ponesie možno inam a inak, a možno, ak bude vôľa Tvoja, nám dáš veci poznať, spoznať a pretransformovať do podoby, v akej podľa Tvojej vôle máme veci predniesť ľuďom, položiť ich do tej správnej roviny...
Dolná zem je a ostane aj mojím domovom. Vždy, keď sa sem vraciam, cítim starú známu chuť v ústach, duši, v krvi. Akési dôverné vrenie v pamäti. Nedá sa to vysvetliť. Je to prenos spomienok, krvi, zvyklostí, návykov... Dnes, keď už moja mama nežije, si uvedomujem ešte zreteľnejšie to, kam patrím, či nepatrím. Odkiaľ vychádza svetlo v mojej duši... Vždy, keď stretnem niekoho, kto má korene, rodičov, rodinu, blízkych na Dolnej zemi, pocítim zvláštnu spriaznenosť. Akoby som sa stretla s rodákmi z jedného mesta či obce. Akoby som sa nachvíľu opäť narodila. Nedokážem to objasniť. Ale je to zrejmé. Určitá spolunáležitosť ostáva. Aj po mnohých generáciách. Som hrdá na to, že moja mama, mamin brat, ich rodičia, starí rodičia pochádzajú z Dolnej zeme. Poľný Berinčok na juhu Maďarska je aj mojím rodiskom. Hoci som sa narodila v Bratislave. No duchovne, duševne, emocionálne som si Poľný Berinčok privlastnila... Adoptovala do svojho srdca. Mám rada toto mestečko, jeho ľudí a vôňu uličiek. Rada sa sem vraciam. S pocitom úcty a hlbokej spriaznenosti.
Nech Pán Boh žehná Dolnej zemi a všetkým pracovitým, múdrym, vzdelaným a statočným ľuďom všetkých národov a národností, ktorí dokázali uchovať, rozvíjať a zveľaďovať tento čarovný kus zeme. S vierou v Boha, láskou k človeku a nesmiernou pokorou v srdci voči zemi, kde sa usadili...