Predstavujeme vám J. Fábryovú z Kardošu ● Korene musíme chrániť
Judita Fábryová rozpráva o svojom živote, o minulosti a o slovenských zvykoch; vytvára obraz o niekdajšej slovenskej kultúre na Dolnej zemi, o ľudových tradíciách, ktoré treba zachovať pre nasledujúce generácie.
Pred niekoľkými rokmi zorganizovali v Kardoši Slovenský deň, kde veľmi veľa pomáhala aj moja bývalá učiteľka z materskej škôlky Judita Fábryová. Ja som bola vtedy tretiačka v Základnej škole v Kardoši a dodnes rada spomínam na tento deň. Pre mňa, ako malé dievča, to bolo veľmi zaujímavé. Zorganizovali programy vzácne pre všetkých účastníkov. Aj my sme účinkovali v programe. Hrali sme po slovensky krátke vtipné scénky zo života slovenských sedliakov na Dolnej zemi. Súčasťou programu bola ochutnávka typických slovenských jedál, ktoré boli veľmi chutné; napríklad ochutnali sme tvarožník, makovník, opekance, škorce, makovú kukuricu, strapačky.
Aj preto som sa rozhodla písať o J. Fábryovej, lebo ju dobre poznám. Bývame v jednej obci, v živom slovenskom prostredí, kde sa ľudia ešte rozprávajú po slovensky. Aj doma s rodičmi hovorí po slovensky. Často sa stretáva so staršími ľuďmi, ktorí sa chcú porozprávať vo svojej materčine. Je vedúcou Slovenského klubu v Kardoši, ktorého členovia hovoria po slovensky. Spievajú tam slovenské piesne, hrajú karty, robia si čajové popoludnia s typickými slovenskými jedlami. Starké pečú „makovníka“, „tvarožníka“…
J. Fábryová je všestranná osobnosť. Je členkou Celoštátnej slovenskej samosprávy. Je svedomitá a aj v súčasnosti rozvíja kontakty v slovenskom jazyku, uchováva ľudové zvyky na stretnutiach v Kardoši, ale zúčastňuje sa aj všetkých slovenských podujatí, organizovaných slovenskými spolkami a inštitúciami v blízkom i vzdialenejšom okolí, kde tieto zvyky prezentujú. Jej záujem o ľudovú kultúru vidieť aj v jej diplomovej práci z roku 1994, v ktorej písala o ľudových zvykoch z okolia Sarvaša. Citujem z práce: „Ochraňovanie slovenských zvykov v dnešnom živote je misia, a to nie je zveličovanie. Lebo, žiaľ, už len stará generácia má v rukách slovenské dolnozemské zvyky, ľudové obyčaje, ústnu slovesnosť, ktorú sme dostali od predkov. Keď zmizli salaše, pomreli starí ľudia, zmizli aj slovenské zvyky. Teraz sa už nestretávajú ľudia na večierkach, na žatve, snáď na svadbách ešte sú spolu, ale to je málo…“
Slovenskú reč sa naučila doma od starých rodičov, lebo oni rozprávajú po slovensky. Potom sa, samozrejme, učila slovenčinu aj v Základnej škole v Kardoši. Od tej doby rozpráva po slovensky „často aj na ulici“, ako zvykne hovoriť.
Položila som J. Fábryovej pár otázok, aby som sa viac dozvedela o jej živote.
- Kde ste žili v detskom veku?
- Bývali sme na salaši v Dlhom rade (Hosszú sor).
- S kým ste sa najradšej rozprávali po slovensky?
- So starou mamou, doma.
- Ako si spomínate na starých rodičov?
- Vždy nosili čierne odevy, lebo Samuel Tešedík im zakázal nosiť iné. Veľmi veľa pracovali v poľnohospodárstve.
- Aké pocity máte, keď spomínate na toto obdobie, na sálaš?
- Veľmi rada som tam bývala. Bolo to lepšie ako je teraz. Je to pravda, že teraz máme všetko, keď chceme, tak môžeme odísť do obchodu, ale tam bol život. Ľudia každý deň, každý večer boli spolu. Bola tam veľmi dobrá spoločnosť.
- Aké zážitky máte zo sálaša?
- Každý druhý deň sme mali niekde večierku, s mamičkou sme robievali „brdovce” do polievky, varili sme mydlo, pred Vianocami bola zabíjačka... Mnohé som zaznamenala vo svojej diplomovej práci, ktorú som robila na Univerzite Jána Vitéza v Ostrihome.
- Mali ste na sálaši nejakú prácu?
- Áno, ale nemala som ju rada. Pásť svine, nosiť vodu z dediny … Potom, keď som bola väčšie dievča, som chodila do obchodu.
- Máte súrodencov?
- Nie, bola som jedináčik.
- S kým ste sa hrávali ako dieťa?
- V susedstve sme mali dvoch chlapcov. Oni boli moji najlepší priatelia.
- Ako ste sa hrávali?
- Najlepšie sme sa hrali v blate. Urobili sme si guľky z blata, nastokli ich na palicu a hádzali sme ich do cieľa. Stavali sme domčeky zo slamy. Tieto dve jednoduché hry sme sa hrávali najčastejšie. Ale hrali sme sa so všetkým, čo sme našli vo svojom okolí.
- Na aké ľudové zvyky si pamätáte z detstva?
- Pamätám si na večierky, na zabíjačky, na varenie mydla a lekváru, na páračky či na šúpanie kukurice. Vždy 24. decembra, na Štedrý večer, po štedrovečernej večeri, sme odišli spievať k susedom. Pred oblokom sme zaspievali, potom sme vošli dnu do domčeka, jedli sme, spievali a zhovárali sme sa. Potom sme išli ďalej, už šiesti, spolu so susedmi. A takto to išlo, kým sme nedošli na koniec radu - „šora”, kde sme sa spolu už všetci tridsiati zabávali, spievali… Zabíjačka aj žatva bola pre nás, pre deti, veľmi zaujímavá práca. Nosili sme slamu v malých košíkoch. Pomáhali sme nosiť vodu koscom. Kedysi chodili po domoch tzv. drotári, ktorí opravovali staré nádoby, ploty. Oni prišli z dnešného severného Slovenska, z Horniakov, preto sme ich volali „Horňaci”..
- Kde ste chodili do základnej školy? Kto vás učil slovenčinu?
- Chodila som do Základnej školy v Kardoši. Učil ma pán Ondrej Novodomszky. Bol vynikajúci učiteľ a veľmi dobrý človek. Vo všetkých triedach ma učila Anna Melišová. Aj od nej som veľa dostala, čo sa týka slovenčiny.
- Kde ste pokračovali v štúdiách? Učili ste sa tam slovenčinu?
- V Sarvaši, na Gymnáziu Petra Vajdu. Slovenčinu som sa neučila, ale ruštinu áno.
- Mali ste vtedy nejaké výhody z toho, že viete po slovensky?
- Samozrejme, áno. Ja som bola medzi najlepšími v triede na hodinách ruštiny. Ja som robievala domáce úlohy pre všetkých. Veľmi ľahké bolo pre mňa skloňovanie, lebo v slovanských jazykoch je veľmi podobná gramatika…
- Chodíte na Slovensko?
- Áno, minimálne dvakrát ročne. Doškoľovanie v slovenskom jazyku pre učiteľov je každoročne v Banskej Bystrici a trvá dva týždne. Raz ročne chodievame na výlet do Veľkých Draviec, ktoré sú družobným mestom Kardoša.
- Čítate slovenské časopisy?
- Áno, Ľudové noviny, ktoré máme aj v škôlke a časopis Dolnozemský Slovák, ktorý dostávam domov.
- Odkedy pracujete ako učiteľka v kardošskej škôlke?
- Už 30 rokov. Mám veľmi rada deti a túto prácu.
- Odkedy sa vyučuje slovenčina vo vašej škôlke?
- Je to asi 10 rokov.
- Akými metódami učíte po slovensky maličké deti?
- Veľmi veľa spievame, naučíme ich riekanky, hádanky, ako napríklad: „Stojí vŕba pri potoku / Visí na nej zvon…“ Čo sa naučíme, potom prednášame na slávnostiach.
Pani Judita zozbierala a spísala ľudové zvyky z okolia Sarvaša. V tejto práci citujem ukážky z jej zbierky - niektoré slovenské zvyky, ktoré sú už menej známe, ale aj také, ktoré dnes už upadli do zabudnutia.
„Páráčke“ robili ženy, muži a deti boli v tom čase kuchyni (v pódachoške), ženy pracovali v izbe. Počas práce veľmi veľa spievali, smiali sa. Muži vtipkovali. Do izby vpustili vrabca, ktorý rozvíril perie. Počas páračiek často hrali na citare, ktorá bola najobľúbenejším hudobným nástrojom v celej krajine. Veľmi obľúbená bola nasledujúca ľudová pieseň:
//:Popod sarvašský most voda tečie,://
Čože mne, má milá,
Holubička sivá,
Doma riekne.
//:Čo že by mi riekla, korheľovi? //
Husárov verbujú,
Sebou mňa volajú,
Zverbujem sa!
//:Ak sa aj zverbujem, pre mú milú!://
Už sedmo nedeľce
Nedala mi pierce
Z rozmarínu!
Tento nápev často spieva aj môj starý otec Ján Gráfik (nedávno mal 94 rokov). Aj on pozná veľmi veľa takých ľudových piesní, ktoré pozbierala pani Judita, a dodnes spieva a hrá na citare. Je živým dokumentom toho, o čom písala. Na páračkách bohatšie ženy piekli koláče, pagáče, varili makovú kukuricu, urobili pukance a mužom ponúkli červené vínko. Na páračkách vznikali aj lásky, lebo tam sa stretli mládenci a dievčatá.
Piaty december očakávali najmä deti, lebo vtedy prišiel Mikuláš. Dávno, pred 100 rokmi, Mikuláš doniesol do čižmičiek len zemiaky a jablká. Pred 60 rokmi už deti dostali aj jednu - dve salónky, ktoré spravili doma, ale to bol vtedy veľký luxus. V 60. rokoch to už boli aj pomaranče, banány, salónky… Mikuláš bol bohatší. Najčastejšie sa za Mikuláša obliekol otec alebo starý otec. Obliekli si starú bundu a zamaskovali sa bradou. Často recitovali túto riekanku:
Deti, ja som Mikuláš!
Modlite sa Otčenáš!
Dobrým deťom nesiem koláč
A zlým deťom korbáč!
Na Vianoce chodili deti „ritmuvať“. Za odmenu sme dostali jablká, hrušky a grajciare.
Ó, Ježišku milý,
Ježišku spanilý!
Nebývej tu,
V prostem chlieve,
V kterem tu prebývaš,
Ak sa ti bude líbiť:
Poď s nami na salaš!
Tam budeš mať sýru dosti,
A žinčice do sýtosti,
Ó, Ježišku milý,
Ježišku spanilý!
Tieto koledy spievali ľudia na Štedrý večer na sálašoch; teda vidieť, na akej úrovni rešpektovali Ježiška. Ako hovorili, chodili „po kolede“, za čo dostávali darčeky. Deti spievali pod oblokom:
Čas radosti, veselosti,
A vy máte tu čo jesti,
Lem tu trocha kapustičky,
Ale aj tú bez mastičky.
Budem vinšuvať,
Valedikuvať Márii, Márii.
Ó, ráč nám dáti mäsko pečené,
A to kus, celý hus.
Budem vinšuvať
Valedikuvať Márii, Márii.
Ó, ráč nám dáti vínko červené
A to výsť do skleníc!
Na Nový rok vinšovali:
Ja som malý zvada,
Vidím vás ja rada.
Vás ako vás,
Ale ten súdok v komore.
Ja som malý žiačik,
Spievam ako vtáčik.
Blízko pri kostole,
Pri Sarvašskej škole.
Tam ma ľudia znajú,
Grajciare mi dajú.
Grajciare mi dajte,
Zdraví zostávajte.
Pán Boh daj dobrý deň!
Prípravy na svadbu začali tri týždne pred obradom, keď ženy urobili „brdovce” (cestoviny) do polievky. Týždeň pred svadbou upiekli koláčiky, pagáče. Svadba vždy trvala tri dni, ale obrad bol v sobotu. V piatok zabíjali barany (aj päť) a sliepky. Na svadbách vždy podávali baraní paprikáš a mäsovú polievku s brdovcami. Svadba bola najčastejšie v stane na dvore. Sobáš bol v kostole, farár rozprával po slovensky. Slávnostná večera bola o siedmej, o jedenástej zložili neveste z hlavy partu a urobili jej „drdol“.
Na záver by som chcela poďakovať J. Fábryovej, že mi venovala čas a rozprávala mi o svojom živote, o minulosti, o slovenských zvykoch. Povedala mi dôležitú myšlienku, cieľ, ktorý sleduje: slovenské korene musíme chrániť. Podľa mňa by bolo dobre, keby bolo viac takých ľudí, ako je ona, ktorá sa aj v dnešnej dobe pridržiava slovenských ľudových zvykov. Keď sme sa zhovárali o minulosti, videla som na nej, aká je veselá, s akým veľkým oduševnením rozprávala o svojom živote, detstve, o živote na sálaši. Na základe jej výpovede som si mohla vytvoriť obraz o niekdajšej slovenskej kultúre na Dolnej zemi, o ľudových tradíciách, zvykoch, ktoré treba zachovať pre nasledujúce generácie.