V Knihe kníh sa dočítame, že na počiatku bolo slovo a toto slovo bolo u Boha. Pre vývin civilizácie však bolo určujúce, že slovo si osvojil človek. Len tak vedel usporiadane myslieť, pomenúvať, oznamovať a komunikovať.
Len tak na biblický pretext mohlo vzniknúť viac postextov v každom jazykovom a spoločenskom prostredí. Slovo si vzal aj slovenský spisovateľ 20. storočia a prvému ho pripísal Ľudovítovi Štúrovi. Pravda, slovenské slovo bolo aj pred Ľudovítom Štúrom, ibaže ešte nebolo národné a spisovné, ale etnické a ľudové. To slovo už však dávno mali slovanskí vierozvestovia zo Solúna. Slovo zachytili aj písmom, aby ho zachovali a bolo zrozumiteľné v reči pospolitého obyvateľstva. So šírením kresťanstva cieľavedome vypravili preklad na cestu veľkej kultúrnej misie.
Život v karpatskom/stredoeurópskom multietnickom regióne si nemožno predstaviť bez zámerného i nezámerného uplatňovania takých činností v rovine jazyka, ktoré súčasná teória prekladu nazýva prekladateľskými postupmi. Kde žili a kadiaľ chodili ľudia, vo vzájomnej interakcii poznávali a osvojovali si nové poznatky a reálie. Boli nútení tvoriť, preberať a prekladať tzv. neekvivalentné slová, pojmy, výrazy. Tento proces sa neobišiel bez postupov, ktoré neskôr opísala a systematizovala veda o jazyku. O ňu sa opiera teória prekladu, keď hovorí o transliterácii, transkripcii, kalkovaní a substitúcii.
Dejiny „udomácňovania“ uhorských/maďarských reálií v slovenskom texte/preklade majú už svoju tradíciu. Sú väčšmi bohaté a pestré, menej dôsledné a ustálené, a to bez ohľadu na to, či išlo o zámerné alebo nezámerné prekladanie. Pravda, tým nechceme povedať, že by v obidvoch prípadoch nebolo cieľavedomé, ale podnety a pohnútky boli v každom prípade odlišné.
Dejiny nezámerného prekladania sú veľmi dlhé. Možno povedať, že presahujú vyše deväťstoročnú históriu Uhorského kráľovstva, počas ktorej Slováci aj Maďari vyspeli v moderné európske národy s kodifikovanými spisovnými jazykmi. V porovnaní s tým sú dejiny zámerného prekladania z maďarčiny do slovenčiny pomerne krátke. Začali sa vlastne roku 1860, keď už boli sformované aj obe národné literatúry, prekladom básne Szózat (Ohlas, Ozyv [Proslov]), Mihálya Vörösmartyho (Michal Mácsay, Jakub Grajchmann).1 Už v týchto premyslene pripravených prekladoch sa objavuje prekladateľská rozkolísanosť, ktorá napokon podnes sprevádza prekladateľskú prax z maďarčiny do slovenčiny. Etnonymum „magyar“ sa raz prekladá ako substantívum „Uhor“ (M. Mácsay) a v druhom prípade ako „Maďar“ (J. Grajchmann). Inými slovami: slovo „Maďar“ sa v prvom prípade konotačne číta ako štátna príslušnosť a v druhom zasa ako národnosť. Toto „kolísanie“ je vecou interpretácie, výkladu, ako to dokumentovala aj následná dobová polemika.2
Prekladatelia sa počas necelých stopäťdesiatročných dejín zámerného slovensko-maďarského prekladu jednostaj vyrovnávali s neustálenými výrazmi v textových aj kontextových súvislostiach (miesto a čas). V takýchto súvislostiach je potom rozkolísanosť nielen vysvetliteľná, ale vcelku aj pochopiteľná. Pravdaže, nemusí byť aj tolerovaná.
Prekladateľská práca sa v konečnom dôsledku zužuje na priestor vety a slova. Veľmi často sa stáva, že naporúdzi sú ekvivalentné výrazy/pojmy, ibaže pisateľ pôvodného textu alebo tvorca prekladového textu nebol disponovaný, aby ho našiel a použil. V takom prípade už nič nemožno pripisovať na ťarchu interpretácie. Nedôslednosti a chyby môžu byť rozličného pôvodu. Časť z nich akiste ide na vrub nepozornosti a chvatu, ako prekladové texty obyčajne vznikajú, a časť možno odvodiť z neznalosti a neinformovanosti, prípadne z nedostatočnej aplikácie tvaroslovných pravidiel v cieľovom jazyku. Zavše sú tým poznačené aj štylisticky a významovo dobre zvládnuté prekladové texty, ktoré sú takto znehodnotené, lebo prinášajú neúplnú a alebo deformovanú informáciu. Nie sú ojedinelé prípady, keď možno hovoriť doslova o chaose a diletantizme pri uvádzaní uhorských/maďarských reálií v slovenských textoch. Názorne to dokumentujú aj nižšie uvedené príklady z novších publikácií. (S výhradami citované časti textu kvôli názornosti sú vyznačené kurzívou.)
„Chorvátske rodiny boli zastúpené zo šiestich žúp: Baraňanská župa, Zalajská župa, Vašská župa, Ďőrsko-Mošonsko-Šopronská župa, Báčsko-Kiškunská župa, Peštianska župa a mesta Budapešť.3 V tomto prípade by bolo stačilo pozrieť do slovenskej encyklopédie4 alebo staršej práce Jána Stanislava, ktorá nedávno vyšla v novom vydaní.5 Kurzívou uvedené prívlastky v názvoch žúp správne majú znieť: Baranská, Zalianska, Rábska, Malokumánska. Treba podotknúť, že v prípade Zalianskej župy sme sa v literatúre stretli aj s ďalšími nevhodne vytvorenými prívlastkami: Zalská a Zalaská. Nedôslednosť vo všetkých prípadoch vznikla tak, že sa nevhodne uplatňovalo slovenské tvaroslovné pravidlo, keďže v maďarčine základom pôvodného názvu župy je osobné meno Zala.
Veľa podnetov na úvahu poskytuje slovenský preklad knihy maďarského historika, akademika Ignáca Romsicsa Trianonská mierová zmluva.6 V knihe sa miestne názvy na území bývalého Uhorska (a dnes Maďarska a Rumunska) uvádzajú až v štyroch jazykoch: po maďarsky, slovensky, rumunsky a čuduj sa svete, aj po anglicky. Azda najkurióznejšie je použitie anglického kalkového prekladu Saint Gotthard pre obec/mesto Szentgotthárd pri dnešných rakúskych hraniciach (predtým Štajersko) vo Vašskej (Železnej) župe.7 (Názvy v jazykoch maďarských susedov: nem. Sankt Gotthard, Sankt-Gotthard, chorv. Monostor, Sankotar, slov. Monošter.) Pri vymedzovaní južnej trianonskej hranice Maďarska sa hovorí o území „južne od línie Szeged-Baja-Pécs-Varaždin.“8 Inde sa zasa hovorí o neutrálnej zóne zahrnujúcej „Debrecín-Békéscsabu-Hódmezővásárhely-Segedín.“9 Pokiaľ ide o Segedín, nejednotne sa uvádza raz v maďarskom a inokedy zasa v slovenskom ustálenom tvare. Župné mesto Pécs má ustálený a zaužívaný slovenský názov Päťkostolie.10 Hódmezővásárhely nemá slovenské ekvivalentné pomenovanie, iba po srbsky (Vašarišče, Vašarhelj). Békéscsaba sa v súčasnosti v slovenských textoch (aj na cestnej tabuli pred vstupom do tohto župného mesta) uvádza už v slovenskom tvare Békešská Čaba, hoci Slovník slovenského jazyka z roku 196811 ešte preberá názov v maďarskom jednoslovnom tvare. Na inom mieste knihy sa hovorí o hranici „severne od línie Bratislava-Vác-Miškovec-Užhorod.“12 V tomto prípade ak sa správne použil slovenský tvar Miškovec13 pre župné mesto Miskolc, rovnako sa malo postupovať aj v prípade mesta Vacov, ako ho eviduje aj slovenský slovník.14 V súvislosti so zákonom z 23. decembra 1918 o autonómii v Uhorsku žijúceho rusínskeho národa sa spomínajú štyri podkarpatské stolice (Marmarošská, Ugočská, Beregská a Užhorodská).15 Tretia a štvrtá je zasa uvedená v nesprávnom tvare (správne Berežská, Užská),16 nehovoriac o tom, že roku 1918 je už nemiestne hovoriť o stoliciach, keďže vtedy už boli správnymi územnými jednotkami župy.
Podnety na mnohé pripomienky dáva aj veľmi obsažné monotematické
„maďarské“ dvojčíslo časopisu OS (Fórum občianskej spoločnosti).17 V texte eseje Pétera Nádasa Revolúcia bez hlavy čítame, že „ľudia prichádzali z Vácskej cesty,“18 a v eseji Györgya Konráda Keď vlasť volá zasa: „Po Vácskej ulici občas s rinčaním prešiel tank.“19 Oba názvy sa vzájomne nevylučujú, lebo v Budapešti jestvuje taká cesta aj ulica, ale Vacovská,20 a už vonkoncom nie Vačká, ako by mohol v preklade nesprávny tvar vnímať čitateľ, ktorý má nejaké tušenie o maďarskom zložkovom písaní spoluhlások.
Viac diskutabilných prekladateľských riešení obsahuje informačne bohato nasýtený text mladého maďarského historika Balázsa Ablonczyho o tradícii Banskej Štiavnice medzi dvoma svetovými vojnami v maďarskom povedomí. Čítame: „Rovnako bez zmien pretrvali aj banskoštiavnické študentské zvyky, navyše sa priestory rozšírili do Miškolca, Dunaujvárosu, Székesfehérváru, kde študenti žili.“21 V slovenskom texte miestne názvy akiste by bolo vhodnejšie uviesť v tvaroch: do Miškovca, Dunapentele (medzi dvoma vojnami o dnešnom názve ani nechyrovali, pritom neskôr to bolo prechodne aj Stalinovo mesto) a do Stoličného Belehradu, ktorý je po slovensky zaužívaný. V tej istej štúdii sa spomína „gödölősky les“ a „gödöllőska mestská kaplnka“. Prívlastky sú odvodené od miestneho názvu Gödöllő s dvoma „ll”. Miesto je známe tým, že sa v ňom nachádza bývalý kráľovský kaštieľ, v ktorom často a rada pobývala kráľovná Alžbeta, manželka Františka Jozefa I. Aj maďarská toponymická literatúra22 eviduje staršie ekvivalentné slovenské pomenovanie Gedelow (z nem. Gedelle) a novší názov Jedľová. (V českej historickej literatúre používali aj variant Jedlovec.) Text Balásza Ablonczyho s množstvom vecných informácií a početnými toponymami kladie veľké nároky na prekladateľskú prácu. Použité (alebo nepoužité) prekladateľské postupy naznačujú, že redakcia zverila preklad menej skúsenej prekladateľke. Niektoré miestne názvy sú v súpise maďarských toponým neidentifikovateľné: Kisiblye (Banský Studenec pri Banskej Štiavnici, maď. Tópatak, nem. Kolpach).23 Obdobne je to s názvom Monoron.24 Vo vete „je potrebné pozdvihnúť do očisteného a maďarizovaného kánonu banícke zvyky maďarských baníkov z Nagy Bánye“ je miestny názov ponechaný v originálnom maďarskom tvare. Z hľadiska textovej súvislosti by to mohlo byť irelevantné, čitateľ beztak pochopí, čo má autor na mysli. Lenže mimo územia trianonského Maďarska boli dve Nagy Bánye, a to jedna v bývalej Satmárskej župe (rum. Baia Mare) a druhá v bývalej Huňadskej župe (rum. Baia de Cris, nem. Altenburg, maď. aj Körösbánya). Ale to už predsa len nie je relevantné. Pravda, bližšie vysvetlenie nepodáva ani autorská poznámka č. 20.25
Vybrané príklady sa týkajú predovšetkým miestnych a župných názvov, ktorých správne, vhodné a prinajmenej odporúčané tvary sa poväčšine nachádzajú v príslušnej odbornej literatúre. Nemenej chaotické je však aj písanie ostatných pomenovaní a najmä tzv. hovoriacich názvov. Dokladom môžu byť náhodne vybrané prípady z citovaného časopisu OS: Józsefská trieda26 (Jozefova okružná), Aggtelekská 27(Aggtelecká) ulica, lesík Fácános28 (Bažantí lesík, Bažantnica) atď. Spolu s tým aj vyššie uvedené ukážkové príklady z oblasti základných toponým jasne naznačujú, že písanie a prekladanie uhorských/maďarských miestnych názvov v slovenských textoch je nejednotné, až nekoncepčné, a to z rozličných dôvodov.
Základný okruh problémov pramení z nerešpektovania (alebo neznalosti) slovenských slovotvorných pravidiel (prípad Zalianskej stolice/župy) a ustáleného názvoslovia v odbornej slovenskej historickej a zemepisnej literatúre (prípad názvov stolíc/žúp Uhorska/Maďarska). Najchaotickejšie je písanie uhorských/maďarských toponým v prípadoch, keď v slovenčine chýba ekvivalentné pomenovanie. Vtedy sa však zasa zabúda na príslušné postupy (transliterácia, transkripcia, kalkovanie, substitúcia), ktoré sú zaužívané v prekladovej tvorbe. Ale aj tieto postupy sa dajú použiť nevhodne, ako o tom svedčí anglický prepis názvu maďarského pohraničného obce/mesta Szentgotthárd v preklade knihy akademika Ignáca Romsicsa.
Tvorcovia pôvodných a prekladových textov zanedbávajú zásadný pokyn, ktorý svojho času sformuloval významný český prekladateľ Bohumil Mathesius: povinnosť oboznámiť sa s tým, čo sa predtým vytvorilo/preložilo a neskôr používaním ustálilo. Tu nemožno mať obavy z preberania, prípadne plagizovania, lebo čo len raz publikovaný text sa stáva verejným majetkom všetkých používateľov, hoci autorské práva zostávajú zachované.
Pre súčasnú publikačnú prax je príznačné, že ani také vydavateľské domy (napr. Kalligram), kde vychádza naozaj mimoriadne pozoruhodný počet slovenských publikácií s maďarskými reáliami, nemajú svoj vypracovaný úzus. Jednotlivé prípady sa riešia ad hoc, ako sa komu v danej chvíli hodí. Výsledkom je potom rozpačitosť, nezrozumiteľná informácia, ako dajme tomu v spomínanom prípade anglického názvu Saint Gotthard.
Problém zrejme ťažko vyrieši nejaká normatívna úprava. V tejto súvislosti hodno pripomenúť, že ani úprava písania „historických osobných mien z uhorského obdobia slovenských dejín“, ktorá je zakotvená v Pravidlách slovenského pravopisu, nie je plne vyhovujúca, čo podčiarkli aj pripomienky nie jedného historika. Lenže aj pri uvádzaní uhorských/maďarských reálií by mal platiť zjavne jednotný postup a zásada, a to aspoň v rámci jednotlivého publikovaného uceleného textu.
Zásady by sa mali opierať minimálne o dve východiská: po prvé, zo základného zmyslu pôvodnej a prekladovej textovej tvorby a po druhé, zo slovenského podielu na vývine spoločnosti a kultúry v Uhorsku, presnejšie uhorskej spoločnosti a kultúry, ktorej neoddeliteľnou zložkou je slovenská spoločnosť a kultúra. Ak slovenské etnikum a neskôr slovenský národ má nespornú priamu (subjektívnu aj objektívnu) účasť na formovaní uhorskej minulosti, je prirodzené, ba zákonité, že aj reálie dostali slovanské/slovenské názvy všade, kde sa s nimi slovenský živel stretal. (Nie je to iba oblasť toponým.) Pravda, iná je už otázka, že tieto pomenovania (slová) sa po mnohých spoločenských (aj etnických) zmenách postupne neraz vytrácali z hovorovej slovnej zásoby. Navyše našinec má čoraz menej príležitostí listovať v starších slovníkoch, ktoré sú málo dostupné a zavše vôbec nedostupné.
Jedno zo zásadných hľadísk by sme mohli sumarizovať tak, že netreba sa zdráhať použiť v náležitom kontexte (miesto a čas) slovenský tvar názvu a pomenovania, ak jestvuje. Súvisí to so základným poslaním pôvodného a preloženého textu: poskytnúť plnohodnotnú informáciu po komunikačnej osi od odosielateľa k príjemcovi podľa možnosti bez jazykového šumu a rušivých jazykových prvkov. Táto zásada sa ťažšie presadzuje v prekladovom než v pôvodnom texte. V pôvodnom alebo prekladovom komunikujúcom jazyku na príjemcu poväčšine rušivo pôsobia prevzaté cudzorodé hláskoslovné, lexikálne, tvaroslovné a syntaktické princípy. Je to tak aj v prípade slovenčiny a maďarčiny, ktoré na rozdiel od iných jazykov odzrkadľujú tú istú historickú realitu.
V súčasnej autorskej, prekladateľskej a redakčnej praxi nie je jednoduché stanoviť nejaký jednotný postup pri uvádzaní uhorských/maďarských reálií v slovenskom texte. V tomto zmysle si hodno všimnúť postupne ustaľovaný prístup redakcie týždenníka Ľudové noviny, ktorý vychádza vo väčšinovom maďarskom prostredí. Identitu slabnúcej slovenskej menšiny v Maďarsku redakcia posilňuje aj tým, že sa usiluje dôsledne používať slovenské názvy a pomenovania všade tam, kde sú poruke, a to aj vtedy, keď sa bežne nepoužívajú. Darí sa ich udomácňovať najmä v oblasti miestnych názvov (napr. Capár, Čív, Jášč, Malý Kereš, Poľný Berinčok, Santov, Segedín, Seksárd, Senondrej, Stoličný Belehrad ap.) Ak slovenský názov nejestvuje, redakcia zásadne prepisuje prevzatý maďarský názov slovenským diakritickým pravopisom (Moďoróš, Níreďháza, Pišpek, Šóškút ap.) Táto tendencia sa uplatňuje, pravda, zatiaľ menej dôsledne, aj pri písaní názvov obvodov a ulíc Budapešti (napr. Jozefov, Malá okružná, Jozefova okružná ap.). Názov potom vhodne zapadá do informačne nasýtenej slovenskej vety.
Obdobne postupoval pisateľ týchto riadkov pri preklade Filozofie vína od Bélu Hamvasa.29 Autor tejto eseje sa zemepisne pohybuje po celom vínorodom Uhorsku, nielen po terajšom území Maďarska. Pri zmienke o vinárskych oblastiach, mestách a miestach použil množstvo toponým. Vo väčšine prípadov nebolo iné východisko, ako prevziať maďarský tvar v slovenskom prepise, napr. maď. Szekszárd v podobe Seksárd (nem. Sexard, Seksard, srbsky: Seksard). Hodno spomenúť, že po vydaní slovenského prekladu seksárdski vinári nemali nijaké výhrady. Na pohľad sa zložitejšie javia prekladateľské riešenia, keď sa slovenský názov priamo ponúkal, napr. pôvodný slovanský Dindeš30 namiesto maďarského Gyöngyös pod Matrou, lebo ide o zabudnuté a teda neobvyklé pomenovanie. Potreba rozlíšiť „svätojurské“ víno zo Svätého Jura pri Bratislave a „svätojurské“ víno z Vrchu svätého Juraja pri Balatone (Szentgyörgyhegy) si žiadala použiť prepis maďarského pomenovania: sentďörďheďské víno. Je to nezvyčajné, ale v slovenskom kontexte nezameniteľné. Ako sme zistili, obdobne postupoval v preklade aj Hamvasov chorvátsky prekladateľ Ivan Ladislav Galeta, lebo zrejme narazil na rovnaký problém.
Nemožno pochybovať, že nový prístup mladej generácie historikov k uhorskej minulosti, ktorý je zatiaľ zreteľnejší na Slovensku ako v Maďarsku, ako aj komplexný výskum života Slovákov v Maďarsku a v maďarskom prostredí sa premietne aj do používania jazyka a pri používaní uhorských/maďarských reálií sa postupne odstráni súčasný chaotický stav. Akiste sa objavia mnohé zabudnuté názvy a pomenovania alebo v súlade s princípmi komunikujúceho jazyka sa uplatnia nové pomenovania. Určite to prispeje k zlepšeniu vzájomného poznania, a tak sa oslabia neproduktívne rekriminačné tendencie v spolužití Slovákov a Maďarov v stredoeurópskom regióne Európskej únie.
________________________________________________
1 Vörösmarty, Mihály: Ohlas. Preklad Michala Mácsayho. Sokol, I, 1860, č. 20, s. 164.
Ozyv (Szózat). Preklad J. G. Priateľ školy a literatúry, 2, 1860, č. 42, s. 336.
2 Chmel, Rudolf: Literárne vzťahy slovensko-maďarské (Dokumenty z 19. a zo začiatku 20. storočia), Osveta, Martin l973, ss.126-130, 360-364.
3 Homišinová, Mária: Etnická rodina Slovákov, Chorvátov a Bulharov žijúcich v Maďarsku. Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku, Békešská Čaba 2006.
4 Encyklopédia Slovenska, VI, Veda, Bratislava 1982, s. 671.
5 Stanislav, Ján: Slovenský juh v stredoveku, I-II, Národné literárne centrum, Bratislava 1999-2004.
6 Romsics, Ignác: Trianonská mierová zmluva, Edícia OS, Kalligram, Bratislava 2006.
7 Tamže, s. 118.
8 Tamže, s. 80.
9 Tamže, s. 113.
10 Slovník slovenského jazyka, VI (Doplnky, dodatky), Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava 1968, s. 289.
11 Tamže, s. 260.
12 Romsics, Ignác: Trianonská mierová zmluva, Edícia OS, Kalligram, Bratislava 2006, s. 110.
13 Slovník slovenského jazyka, VI (Doplnky dodatky), Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava 1968, s. 284.
14 Tamže, s. 301.
15 Romsics, Ignác: Trianonská mierová zmluva, Edícia Os, Kalligram, Bratislava 2006, s. 98.
16 Encyklopédia Slovenska, Veda, Bratislava 1982, s. 671.
17 OS (Fórum občianskej spoločnosti), č. 9-10, Kalligram, Bratislava 2006.
18 Tamže, s. 163.
19 Tamže, s. 163.
20 Slovník slovenského jazyka, VI (Doplnky, dodatky), Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, Bratislava 1968, s. 301.
21 Tamže, s. 40
22 Lelkes, György: Magyar helységnév-azonosító szótár, Talma Könyvkiadó, Baja 1998.
23 Tamže, 234.
24 OS (Fórum občianskej spoločnosti), č. 9-10, Kalligram, Bratislava 2006, s. 44.
25 Tamže, s. 41.
26 Tamže. s. 43.
27 Tamže, s. 47.
28 Tamže, s. 44.
29 Hamvas, Béla: Filozofia vína, Kalligram, Bratislava 2003.
30 Lelkes, György: Magyar helységnév-azonosító szótár, Talmi Könyvkia-
dó, Baja 1998, s. 242.