- Sapún sa varí väčšinou zo zbytkov, ktoré zostali po zabíjačke. Cez vojnu sme aj také dožili, že nebola sóda, lebo všetká išla pre vojakov, a tak pri varení sme ju nahradzovali soľou. Sóda je však najdôležitejšia...
V širokej aglomerácii dolnozemského mesta Sarvaš, ktoré založili roku 1722 Slováci, sa rozprestieral rozsiahly chotár, v ktorom popri obytných budovách stavali neskôr Slováci svoje hospodárstva priamo v poli, kde vznikli samoty, tzv. radové sálaše. Z takýchto sálašov už na konci 19. a v priebehu minulého storočia vytvorili samostatné osady, ako napríklad Kondoroš, Irminčok a Kardoš. Obec Kardoš, ležiaca popri ceste do Békešskej Čaby, má vyše 1 300 obyvateľov, z ktorých väčšina je slovenského pôvodu. Predsedníčkou Slovenskej samosprávy v Kardoši je Judita Fábryová, ktorá je súčasne vedúcou Slovenského klubu. O aktivitách tunajších Slovákov povedala:
- Náš celoročný program je zameraný tak, aby sme organizovali čo najviac kultúrno-spoločenských podujatí. Na nich okrem toho, že si môžeme cibriť slovenský jazyk, pripravujeme rôzne tradičné akcie s ukážkami zvykov, obyčajov našich slovenských predkov. Pravidelne každý rok usporadúvame páračky, lámanie a odzrňovanie kukurice, varenie lekváru a stretnutia, na ktorých sa naši členovia chvália s upečenými koláčmi a slovenskými jedlami, ako sú napr. závinové a kapustové popoludnia. Pri takýchto príležitostiach sa utužuje naša slovenská identita a ľudia tu majú možnosť do chuti sa porozprávať po slovensky. Navštevujeme aj iné Slovákmi obývané obce a zúčastňujeme sa aj akcií v Sarvaši.
Začiatkom júna, keď som Kardoš navštívil, pripravili v rámci Dňa Kardoša v spolupráci s Kultúrnym spolkom Slovákov Vernosť zo Sarvaša veľmi zaujímavú akciu, a to ukážku varenia „sapúnu”, čiže domácu výrobu mydla. To bola ďalšia príležitosť, kde sa stretli a zabávali nielen Kardošania, ale aj ďalší Slováci z okolia Sarvaša. Prišiel som na podujatie včas, keď práve hlavní „kuchári”, ktorými boli 80-ročný Sarvašan Juraj Litavský a 55-ročný súkromný roľník zo Strieborných Viníc František Závoda, pripravovali murovaný podstavec pod kotlík, v ktorom sa malo variť mydlo. Obďalej kotlíka zase pomocníčka Mária Benčíková pripravovala potrebné suroviny. Využil som svoj predčasný príchod a povypytoval som sa hlavných kuchárov, ktorí mali aj vlastné skúsenosti z varenia tejto v minulosti dôležitej práce. S takýmto názvom mydla som sa v detstve stretával aj v mojom rodnom novohradskom Pôtri, kde ho bežne používali. Ján Litavský, ktorého rodičia kedysi pravidelne varievali sapún, mal recept zapísaný pôvodne od starých rodičov a ešte si aj pamätal z detstva, ako sa to robí. Jednu ukážku už absolvoval v Strieborných Viniciach a tak si podľa jeho rozprávania zapisujem recept, ktorý mi opísal v sarvašskom nárečí:
- Cez vojnu sme aj také dožili, že nebola sóda, lebo všetká išla pre vojakov, a tak pri varení sme ju nahradzovali soľou. Sóda je však najdôležitejšia. „Sapún” sa varí väčšinou zo zbytkov, ktoré zostali po zabíjačke. Do kotlíka sa dávajú menej hodnotné produkty, ktoré už nie sú vhodné na jedenie, ako sú škvarky, slanina, masť a baraní loj, čiže všetko mastné. V slanej vode sa nechá zovrieť dažďová voda a uvedené suroviny do nej opatrne vložia, - hovorí najstarší kuchár.
Potom už sám sledujem, ako to prebieha. Keď naplnili kotlík uvedenou zmesou, pridali ešte sódu a za stáleho miešania čakali, kým sa zmes nerozvarí. Keď sa všetko premenilo na krémovú hmotu, oheň spod kotlíka zahasili a kotlík na dve hodiny zakryli vrecami a handrami. „Sapún” tým vyšiel na povrch a lúh zostal na spodu. Po dvoch hodinách varechou odobrali z vrchu „sapún” a vyliali ho na plátno vložené do formy, urobenej z dosiek o rozmeroch 50 x 30 cm, ktorú nazývajú „stolovina”. Do rána ju nechali stuhnúť. Potom mydlo vybrali z formy a buď si ho nechali do zásoby celé, alebo ho hneď rozpílili na malé kúsky. Pri návšteve obyvateľov sálašov, napríklad u Jána Ďuriša v Čabačude, ešte aj dnes možno vidieť na umývadle takto vyrobené mydlo a ako prezradil, na povale má celú stolovinu, ktorú vyrobili ešte jeho rodičia. Slávnosť varenia „sapúnu”, to je nielen ukážka tradícií, ale aj kultúrny program so zábavou a posedením. Prišli sem mladí i starší. Jedni poučiť sa a druhí pripomenúť si dožívajúci spôsob života na sálašoch. Zavítal sem aj najstarší Slovák, 93-ročný Ján Gráfik, ktorého predkovia z matkinej strany - Melichovci - prišli sem z Málinca a brat jeho matky Ján Melich bol významným a uznávaným vedcom. Na tejto tradičnej slávnosti vyhrávala počas celého dňa kapela predsedu Slovenskej samosprávy v Sarvaši Tibora Mótyána. Čiperný starček Ján Gráfik vstal zo stoličky, podišiel k primášovi a rozkázal si zahrať pieseň „Zahučali hory, zahučali lesy...”, opäť sa posadil a sústredene počúval. So slzami v očiach si nôtil a potom povedal: - Táto pesnička sa veľa ráz v našom dome spievala.
Varenie mydla zaujalo viacerých Slovákov aj zo Sarvaša, ktorí sa tu zišli v hojnom počte. Vydarené podujatie si pochvaľovali napríklad Judita Sentecka, Michal Borguľa, Mária Šováňová, Perla Dinová, Alžbeta Bobvošová, Zuzana Kohútová - Valašťanová i členka Slovenskej samosprávy v Sarvaši Margita Kmotrincová. Bohatý program svojim vystúpením spestrili aj Slovenská mládežnícka organizácia Kolíska a folklórny súbor Haviar z Rožňavy. Po predstavení umeleckých telies večer pokračoval bálom. Poslanec mesta za Strieborné Vinice František Závoda sa už teraz teší na pripravované dožinkové slávnosti, na ktorých sa zúčastňujú krojované páry žencov - Slovákov z Maďarska, Srbska, Chorvátska, Rumunska a Slovenska.