Desiatky slovenských evanjelikov z obce Šúr, Veleg, Ďurovo, Capár, Tardoš, Čerňa a Orosláň, darovali Pôtorčanom cenné grajciare a zlatky. Dnes v týchto pôvodne Slovákmi osídlených obciach už len výnimočne počuť slovenskú reč.
Pôtorský evanjelický cirkevný zbor má za sebou už vyše štyristoročnú históriu. Pôvodná stavba pochádza z 15. storočia, ale tunajší evanjelici kostol v časoch reformácie prebudovali. Na neskôr pristavenej veži sa nachádza do kameňa vrytý latinský nápis, ktorý vo voľnom preklade vypovedá: „Slovo Božie a učenie Luthera nech zostane naveky. Rok 1599“. V zbore a staručkom kostole sa po stáročia písali pekné a smutné dejiny pôtorskej evanjelickej cirkvi, ku ktorej patria ešte filie Žihľava, Malé Straciny a Veľké Straciny. Kostol v druhej polovici 19. storočia sa nachádzal v takom stave, že sa uvažovalo o jeho zváľaní a postavení nového. Vtedy bol zborovým farárom Ferdinand Freňo a kurátorom Pavol Čižmár. V roku 1870 požiadali Uhorsko - kráľovské ministerstvo vnútra v Budapešti o povolenie vykonať zbierku v štyroch dištriktoch bývalého Uhorska. Po tom, ako hlavný slúžny v Balašských Ďarmotách potvrdil autentizované suplikantské knižky, vybrali sa v roku 1870 piati pôtorskí suplikanti Pavol Dudok, Pavol Kukučka st., Michal Šimák, Pavol Kukučka ml. a Juraj Daniel za zbierkami po evanjelických zboroch v Uhorsku. Zo zažltnutých vyše stotridsaťročných knižočiek dnes možno vyčítať a objaviť veľa významných mien darcov nielen z dnešného územia Slovenska, ale aj terajšieho Maďarska, najmä z oblasti Dolnej zeme. Suplikanti vandrovali prevažne pešo od dediny k dedine, od fary k fare, od domu k domu, kde žili evanjelici. V suplikantskej knižke Pavla Dudoka nachádzame vlastnoručným podpisom potvrdené darovanie jednej zlatky literáta Samuela Godru, vtedy farára v Stredných Plachtinciach. V knižke Juraja Daniela potvrdil venovanú zlatku štúrovský básnik Daniel Maróthy, vtedy farár v Ľuboreči. Vo vtedajšom hlavnom meste Uhorska Pešti medzi štedrými darcami nechýbal v tom čase sa tam nachádzajúci novinár, literát, matičiar a politik Viliam Paulíny-Tóth, ani spisovateľ Mór Jókai, vynálezca, výrobca zvonov Jozef Pozdech, publicista a podnikateľ Ján N. Bobula, publicista Ján Babilon, vydavateľ Viktor Horňanský a vyše stovka ďalších darcov, z ktorých najštedrejší boli šľachtici, keď napríklad gróf Karol Ziči daroval sám sto zlatiek.
Časť obcí Preddunajského dištriktu striedavo navštívili Michal Šimák a Pavol Kukučka starší. V ich knižke je v Martine podpísaný darca literát Ján Kalinčiak (podpísaný ako Kalinčák), ktorý daroval zlatku. Veľmi cenné sú potvrdené zápisy z dolnozemských cirkevných zborov, kde dodnes žijú Slováci. Medzi najpočetnejších darcov patrili cirkevníci zo Sarvaša v Békešskej župe, kde medzi zakladateľmi tohto mesta v roku 1722 boli aj pôtorskí evanjelici, napríklad dodnes tam žijúci Ďurišovci. Strany 42 - 50 sú zaplnené desiatkami darcov so slovenskými priezviskami a cirkevným zborom vedeným farármi Jánom Šarkánym a Jozefom Jančovičom, vrchným slúžnym mesta Jánom Kollárom a richtárom Ondrejom Arnóckym. Podobne je to i so zápismi zo župného mesta Békešská Čaba a mesta Poľný Berinčok. Suplikant Pavol Dudok putoval za darcami aj v Zadunajsku, kde vtedy žila ešte početná slovenská komunita. Desiatky tunajších slovenských evanjelikov z obce Šúr, Tardoš, Čerňa, Veleg, Capár, Ďurovo, Orosláň, darovali Pôtorčanom cenné grajciare a zlatky. Dnes v týchto pôvodne Slovákmi osídlených obciach už len výnimočne počuť slovenskú reč.
Pavol Kukučka mladší putoval za zbierkou po dedinách a mestách Potiského dištriktu, ktorý zahrnoval chudobnejšie cirkevné zbory a putoval cez Malohont, Gemer a Sabolč - Satmár. Pomerne so slušnou zbierkou sa vrátil z Níreďházy, kde okrem cirkevníkov so slovenskými priezviskami prispelo aj mesto, a to 5 zlatkami.
Nakoniec celková zbierka na stavbu nového kostola nestačila a vyzbierané peniaze sa použili neskôr na jeho opravu. Možno, že to bolo aj šťastie, pretože pravdepodobne by boli pôvodný kostol úplne zrúcali a nebol by dnes vzácnou historickou pamiatkou. Interiér a exteriér pôtorského evanjelického kostola ako kultúrnu pamiatku na náklady pamiatkového ústavu pred niekoľkými rokmi zreštaurovali. Dnes by však opäť potreboval niektoré časti nevyhnutne obnoviť.